Dobrá správa pre milovníčky Twilight ságy: upíri skutočne existujú! O niečo menej potešujúce je, že ich vzhľad by pravdepodobne u žiadnej z nich nevzbudzoval túžbu po vášnivom objatí a bozku.
Upírom sa darí, aj keď na Slovensku sa zatiaľ objavili iba v tej romantickej, filmovej podobe. Stačí sa však presunúť do tropických oblastí Ameriky, ubytovať sa v blízkosti vyklčovaných dažďových pralesov a o adrenalín máte postarané. Ako pred rokom informovali spravodajské agentúry, útoky upírov si v týchto končinách vyžiadali ľudské obete.
Išlo väčšinou o deti z domorodých indiánskych kmeňov, ktoré však nezomreli na následky priveľkej straty krvi, ale po nakazení sa besnotou.
Besnota grátis
U nás toto nebezpečné ochorenie väčšinou prenášajú nakazené potulné psy, mačky alebo líšky. V Južnej Amerike ho prenášajú netopiere, živiace sa krvou. Hoci svoju korisť zvyčajne vyhľadávajú najmä medzi dobytkom a koňmi, občas sa ulakomia aj na človeka. Za to, že strácajú plachosť, môže úbytok dažďových pralesov a dariť sa im začalo aj rozšírením chovu dobytka.
Samotná ranka po uhryznutí netopierím upírom je iba päť milimetrov široká a približne rovnako hlboká a väčšinou sa zahojí do niekoľkých dní. Horšie je, ak sa včas nepodá vakcína proti besnote, v tom prípade je osud obete totožný s osudom hráča ruskej rulety.
Netopiere sú jediné cicavce, z ktorých sa vyvinuli upíry. Ako sa však z druhov, ako sú Desmodus rotundus, Diaemus youngi a Diphylla ecaudata, stali po krvi bažiace potvorky? Na túto otázku existuje niekoľko odpovedí, oficiálne však žiadna z nich nebola definitívne uznaná. Podľa jednej z teórií sa upírie netopiere pôvodne živili ovocím.
Ich zuby, ktoré si ostrosť a kvalitu švédskej ocele zachovávajú vďaka chýbajúcej sklovine, hravo prerezali aj tú najtuhšiu šupku, aby sa dostali k šťavnatej dužine. Pravdepodobne popritom občas zjedli aj nejakého červa či iný hmyz, až napokon úplne zapudili na svoje vegetariánske chúťky.
Krv – ideálna potrava
Ďalšia z teórií hovorí o netopieroch, ktoré si pôvodne pochutnávali na vtáčích parazitoch a červy a larvy vyberali aj z otvorených rán veľkých zvierat, pričom si občas oblizli trošku krvi. Postupne zistili, že im tekutá strava vyhovuje viac a je dostupnejšia. Krv je skutočne ideálnou potravou.
Zasýti, je teplá a jej zásoby sa samy obnovujú, podobne ako v známom rozprávkovom hrnčeku. Kým zdroj krvi neuhynie, stáva sa pre upírie netopiere živou konzervou, ku ktorej sa po nociach opätovne vracajú.
Druh Desmodus rotundus na love.
Technika lovu
Na lov vyrážajú za najhlbšej tmy, opúšťajúc jaskyne, dutiny stromov či iné tmavé úkryty, kde žijú v menších i početnejších kolóniách. Keďže upíry na rozdiel od väčšiny ich lietajúcich príbuzných nie sú zdatnými letcami, držia sa viac pri zemi.
Prispôsobená je tiež technika letu, vďaka dlhým a úzkym krídlam dokážu maximálne šetriť energiou. Po zosadnutí zvyšné metre docupitajú alebo doskáču na silných zadných nohách a predlaktiach. Náročnejší terén dokážu zdolať aj vďaka pazúrom, obojstranne vyrastajúcim z blanitých krídiel.
Vedci dlho zisťovali, akým spôsobom sa upíry, hľadajúc korisť, orientujú v tme. Pri ich spôsobe lovu by im nepomohla echolokácia, vďaka ktorej v letku ich príbuzní lapajú hmyz, do akcie zato zapájajú vynikajúci sluch, pomocou ktorého dokážu rozlíšiť intenzitu a frekvenciu dychu spiacej obete.
Potom sa už len stačí vydriapať na jej telo a nájsť vhodné miesto, kadiaľ prúdi krv. Tento moment je pre úspešný lov mimoriadne dôležitý, pretože upíry nemôžu strácať čas a sily tým, že len tak skúšobne začnú hryzkať kade-tade, obeť sa totiž môže zobudiť a odohnať ich.
Chirurgické rezy
V presnom zameraní cieľa im pomáha špeciálny zmyslový orgán umiestnený v blízkosti nozdier. Je ako infračervený detektor, reagujúci na zmenu teploty, vďaka ktorému upíry „cítia“ cievy pod kožou. Nikdy sa nepúšťajú do žíl či tepien, svoju korisť nechcú vážne poraniť ani zabiť.
Pokožku narežú ostrými zubami a okamžite do nej vpustia sliny obsahujúce anestetiká a látky brániace zrážaniu krvi. Aj preto rana krváca ešte nejaký čas po tom, čo sa upíry približne po pol hodine hodovania nasýtia. Krv obete nesajú, ale vylizujú jazykom so špeciálnymi drážkami.
Stáva sa, že to netopier so svojou pažravosťou preženie, takže od koristi sa doslova odgúľa. S plným bruchom nedokáže vzlietnuť a cestu domov musí absolvovať prevažne po zemi.
Aby netopiere prežili, svoje drobné telo musia napojiť krvou každú druhú noc. Keďže krv obsahuje veľa vody a bielkovín, ale dodáva málo energie, musia jej na posedenie vypiť čo najviac, čiže sedemdesiat až osemdesiat percent svojej hmotnosti.
Po takejto hostine sa nutne potrebujú zbaviť prebytočných tekutín, preto už po dvoch minútach hodovania výdatne močia a pokračujú v tom počas ďalších dvoch hodín. Následkov inkontinencie v polohe hlavou dolu sa však nemusia obávať, proces nadmerného vylučovania sa končí vo chvíli, keď začínajú tráviť potravu.
Závislé upírčatá
Netopiere sú spoločenské a kontaktné tvory. V úkrytoch dokáže vedľa seba nažívať niekoľko kolónií rôznych druhov. Samice upírov zvyčajne majú len jedno mláďa ročne. Jedináčik sa počas troch mesiacov, keď pije mlieko, nepohne od matky a doslova na nej visí, a to aj v letku.
Starostlivosť o potomstvo je náročná, keďže upírčatá sú od dospelých závislé počas prvých deviatich mesiacov života, čo je o štvrtinu viac, ako je normou pri iných druhoch. Kľúčom k prežitiu je okrem mimoriadnej prispôsobivosti tiež sila, ktorá netopiere núti k altruizmu. Veď ide o dobro celého rodu. Môžeme dúfať, že sa pre nás stanú inšpiráciou? Alebo zostaneme tí povrchní, ktorých prehnaný záujem dokáže vzbudiť iba niečia bizarná fyziognómia?
Slovanské inšpirácie
Hoci krv sajúce netopiere žijú iba v Amerike, pomenovanie upír pochádza z Európy.
Do Nového sveta sa dostalo s vedcami, ktorí na toto územie vstúpili krátko po prvých dobyvateľoch. Inšpiráciu čerpali z legiend o upíroch, a tie neobišli ani slovanskú mytológiu. Vzhľad krvilačných bytostí však bol na kilometre vzdialený od imidžu filmových idolov, akými sú Edward z Twilight či sexi Dracula v podaní Garyho Oldmana.
Muž upír v predstavách našich predkov bol odpudzujúcou kreatúrou s nejasnými črtami tváre, ktorej dominovali špicaté kovové zuby a tmavé oči zvera s červenými zábleskmi. S telom chlpatým a vyziabnutým vzbudzoval hrôzu u ľudí a inštinktívny pud sebazáchrany zvierat.
Upírom sa mohol stať každý, kto zomrel neprirodzenou smrťou alebo koho čiastočne či úplne vysal profesionál z tejto brandže. Hoci romantické príbehy nás presviedčajú o opaku, pravdou je, že takémuto nebezpečenstvu boli častejšie vystavení muži. A to preto, lebo upírky, na rozdiel od svojich kolegov, boli nadpozemsky krásne, príťažlivé, charizmatické.
Ich čiernym dlhým vlasom, alabastrovej, hladkej pleti, uhrančivým očiam a rubínovočerveným perám sa dalo odolať len s pomocou krucifixu, kropeničky so svätenou vodou a venca uvitého z cesnakových hláv.
Našlo sa tiež dosť takých, ktorí svoju počestnú a pravdepodobne nudnú existenciu dobrovoľne vymenili za excentrickú formu života nemŕtveho. Upírstvu sa však oddávali len príležitostne a do truhly a do hrobu si nelíhali po každej nočnej šichte, ale len raz do roka.
Inak žili usporiadane, oddaní svojej manželke, deťom a povolaniu obchodníka či mäsiara – z týchto kruhov totiž pochádzalo najviac upírov.
Autor: Tomáš Čejka
