FOTO – PAVOL MAJER
nne pribudnúť aj ďalší – slovenský. ,,Bolo to potrebné najmä pri filmoch pre deti, ktoré si ešte len upevňujú slovnú zásobu, ale postupne začali pribúdať aj filmy pre dospelých. Hoci spočiatku sa o potrebe ich dabovania do slovenčiny dosť diskutovalo a navyše nám na to chýbalo akékoľvek technické a profesionálne zázemie,“ hovorí. S. Šablatúra sa však nechcel vzdať. ,,Ja som už raz taký. Keď sa do niečoho zahryznem, chcem, aby to bolo urobené čo najlepšie. Navyše, dabing ma zaujímal a videl som, že najmä s príchodom televízie bude jeho potreba rásť.“
O tom, že sa mu to naozaj podarilo, svedčia nielen stovky dabovaných titulov pod jeho režijným vedením, ale aj to, že práve on sa za toto zakladateľské úsilie považuje všeobecne za otca slovenského dabingu.
Stačilo možno iba málo a všetko mohlo byť inak. Svätopluk Šablatúra začal totiž pôvodne študovať v Prahe právo a iba externe na FAMU aj kameru. Po februári 1948 však bola jeho rodina, ktorá mala v rodnej Skalici obchod, vyhlásená za vykorisťovateľskú. A keď otca navyše zatvorili za tzv. protištátnu činnosť, bolo iba otázkou času, kedy syna vylúčia z oboch vysokých škôl. A nezostalo iba pri tom.
,,Čakala ma práca v bani Dukla v Dolní Suché. Našťastie, bol som tam len deväť mesiacov, pretože som dostal žltačku. Aj s takou diagnózou som síce ešte dva týždne fáral, ale napokon mi bolo tak zle, že ma tamojší lekár musel poslať do ostravskej nemocnice – no a odtiaľ som sa už dostal do civilu.“
Kto môže dabovať slona?
Svätopluk Šablatúra sa síce vrátil na rodné Slovensko, no s kádrovým posudkom, ktorý si priniesol so sebou, ho nikde nechceli zamestnať. Napokon sa našlo riešenie – v práve vznikajúcich filmových ateliéroch na Kolibe dostal miesto asistenta kamery, réžie a neskôr aj pomocného režiséra pri známych ,,pamätníckych filmoch“ ako Rodná zem, Kozie mlieko či Lazy sa pohli.
V tých časoch sa Svätopluk Šablatúra prostredníctvom svojich známych v Prahe stretol aj s dabovaním filmov. A zistil, že práve to je oblasť, ktorá by ho veľmi zaujímala.
,,Na Slovensku vtedy nič také neexistovalo. A tak, aj keď som napokon presvedčil zainteresovaných, že dabing potrebujeme, a na zriadenie dabingového štúdia som dostal aj nejaké peniaze, dlho zostávali problémom ľudia.“
Doslova „za behu“, pri práci, získaval teda prax nielen sám Svätopluk Šablatúra, ale aj strihači a zvukári. Špecifikám dabingu však museli porozumieť aj prekladatelia a upravovatelia dialógov, medzi ktorých patrili aj známe osobnosti ako napríklad Tibor Vichta, Stanislav Barabáš, Zora Jesenská či Miroslav Válek. A riešiť bolo treba aj také problémy, ktoré nám dnes môžu pripadať úsmevné – napríklad, ako sa dabuje černoch. No a, samozrejme, herci si museli zrazu osvojovať celkom nový spôsob práce.
,,Aj preto som rád robieval s deťmi. Často boli tvárnejšie, spontánnejšie a technickú zložku dabingu brali ako samozrejmosť. S mnohými som potom spolupracoval aj v dospelosti, pretože sa z nich stali profesionálni herci. Napríklad Peter a Pavol Mikulíkovci, Zoro Laurinc, Maroš Kramár, Eva Večerová, Ivo Gogál, Peter Kočiš, Vlado Černý, Marek Ťapák, Richard Stanke, Robo Roth…“
Pod režijným vedením Svätopluka Šablatúru sa v dabingu predstavila aj celá špička slovenského herectva – od Martina Gregora, Jozefa Budského, Karola Machatu až po tých, ktorí ju tvoria dnes. Svätopluk Šablatúra však patrí aj medzi priekopníkov televízneho dabingu, ktorý pomáhal zakladať nielen v Bratislave, ale aj v košickom štúdiu. Najradšej robil detské, dobrodružné a detektívne filmy.
,,A samozrejme, aj animované, ktoré dávajú dabingovému režisérovi vždy veľkú príležitosť na zaujímavú prácu. Veď si len predstavte, musíte uvažovať, kto by asi mohol dabovať trpaslíkov, slona, čarodejnicu.“
Namiesto piva albumy
Od minulého roka sa Svätopluk Šablatúra už dabingu nevenuje. Odišiel totiž do dôchodku. A práve vtedy si konečne našiel čas na svoju druhú veľkú lásku – filateliu.
,,Filatelia je pre mňa jednak vášňou, jednak som si pri známkach vždy vynikajúco odpočinul. Prišiel som unavený z práce – a kým iní išli na pivo, ja som si otvoril albumy.“
Prvé známky začal Svätopluk Šablatúra zbierať ešte v detstve. Tak ako mnohí jeho rovesníci. Lenže kým oni dávali postupne prednosť iným záľubám, on zostal známkam verný. Rokmi sa jeho zbierka rozrastala a on sa začal špecializovať.
,,Špecializovať sa, to je totiž jediná cesta, ako sa stať skutočným filatelistom a prejsť od náhodného zbierania k tvorbe niečoho, čo má zmysel a umeleckú i poznávaciu hodnotu. Konkrétne – teraz sa zameriavam na tzv. uzavreté štáty, Československo, Estónsko a Rusko.“
A keďže ho zaujímalo aj všetko okolo filatelie ako takej, nie je dnes Svätopluk Šablatúra iba známym zberateľom, ale aj predsedom komisie znalcov v rámci Zväzu slovenských filatelistov a je vo vedení komisie znalcov Zväzu českých filatelistov v Prahe, Únie českých znalcov. To znamená, že je plne kvalifikovaný na to, aby mohol posudzovať hodnotu predložených známok a aby jeho rozhodnutia rešpektovali nielen zberatelia, ale napríklad aj súdy.
,,Žiaľ, nás znalcov je na Slovensku iba šesť, a aj to patríme už do vyššej vekovej kategórie.“
Dôvod? Cesta k postu znalca nie je jednoduchá. Trvá takmer desať rokov a každý adept sa musí počas nej podrobiť trom náročným skúškam, v rámci ktorých treba pripraviť aj rozsiahle písomné práce venované niektorému špecifickému problému z oblasti filatelie.
,,Dnes je filatelia natoľko komplexným odborom, že každý z nás sa zaoberá len istými oblasťami. Ja napríklad skúšam Československo, slovenský štát 1939-45, protektorát a mesto Chust.“
Samozrejme, to neznamená, že by mal všetky tieto známky aj doma.
,,Dnes už existuje dosť literatúry a veľa robí konkrétna prax.“
Miliónové známky nemáme
Svätopluk Šablatúra zrejme sklame všetkých, ktorí si myslia, že na Slovensku možno ešte stále objaviť známky miliónovej hodnoty.
,,U nás nemáme tradíciu zberateľov, ktorých mená by na to dávali predpoklady.“
Určité objavy sú síce stále možné, ale väčšie sumy sa vraj ,,točia“ okolo známok v Čechách. Tam je filatelistický trh väčší, viac napojený aj na zahraničie a je tam tiež viac zbierok, ktoré sa budujú už po niekoľko generácií. Sú dokonca ľudia, ktorí znovu známku chápu ako dobrú investíciu a neváhajú za ňu zaplatiť aj veľmi vysoké sumy.
,,Vedia totiž, že hodnota vzácnych známok nepodlieha inflácii, ale časom sa ešte zvyšuje.“
Keď by chcel niekto vedieť, čo mu v zbierke známok zanechal napríklad starý otec, mal by sa podľa Svätopluka Šablatúru obrátiť na niektorého zo znalcov. Hoci sa za posudok platí, nejde o vysoké sumy a podpis znalca je zárukou, že sa majiteľ dozvie o svojich známkach pravdu. Čo, samozrejme, nemusí byť vždy príjemné. Svätopluk Šablatúra videl už dosť takto sklamaných ľudí. Raz mu napríklad jeden mladý muž ukázal známky kúpené v detstve v niektorom zo stánkov PNS a keď sa dozvedel, že dnes nestoja ani toľko, koľko za ne zaplatil, urazil sa.
,,Alebo mi telefonovala staršia pani, aby som k nej rýchlo prišiel, a potom predo mňa vysypala na stôl z plechovky od kakaa bežné americké známky vystrihnuté z listov. Na jej veľké sklamanie mi nezostalo nič iné, než povedať, že sú v podstate bezcenné a zopár korún by za ne dostala iba vtedy, keby boli na obálkach a neporušené.“
A čo by si Svätopluk Šablatúra ako odborník na filateliu želal najviac?
,,Aby sa o filateliu začalo znovu zaujímať viac mladých ľudí. Chápem, že dnes majú mnoho lákadiel, ale kto sa trošku do filatelie ponorí, pochopí jej krásu. Preto mi je ľúto, že už takmer zmizli filatelistické krúžky, ktoré v deťoch túto záľubu pestovali. V našom zväze sa ich síce snažíme podporovať, no keďže existujeme len na dobrovoľnej báze, nie je toho veľa. Obrátili sme sa aj na ministerstvo pôšt a telekomunikácií a na vedenie pošty, ale zatiaľ nie je odozva veľká. Hoci v zahraničí je takáto spolupráca obvyklá a koniec koncov, aj prospešná pre obe strany.“
JANA LUKÁČOVÁ
