BRANISLAV OLÁH (38) skončil Spojenú strednú školu v Detve, odbor operátor skladovania. V Košiciach študuje odbor sociálno-pedagogický pracovník a pri tom robí terénneho sociálneho pracovníka. Sociálnu prácu chce študovať aj na vysokej škole.
Vyrastali ste v osade?
„Žijeme v Detve už vyše dvesto rokov. Rodičia a starší súrodenci pochádzajú z osady. Traja sme sa narodili už v novom dome na Kollárovej. Slováci a Rómovia tu žijú vedľa seba. Vždy som mal kamarátov Rómov aj Slovákov. Môj životný príbeh je tak trochu story Londonovho Martina Edena.“
Čo si môžeme predstaviť pod príbehom Martina Edena?
„Po skončení školy sme dostali papier od budúceho zamestnávateľa PPS, že sme nepotrební. Moja prvá cesta v roku 1993 viedla na úrad práce. Pracoval som ako pomocný robotník, išiel som za prácou do Česka, ale vždy som túžil po poznaní. Inšpiráciou mi bol straší brat, ktorý ma naučil mať rád literatúru, dejepis. Žil som tak ako ostatní v komunite. Snažili sme sa prežiť, zháňali sme fušky, ale popri tom som chodil aj do knižnice a vzdelával sa. Potom som napísal do mesačníka Romano Nevo Lil a píšem tam doteraz. V roku 2005 ma nominovali na novinársku Cenu Karola Ježíka a v tomto roku na cenu Gipsy spirit v oblasti médií.“
Popri štúdiu ste terénnym sociálnym pracovníkom. Ako ste sa k tomu dostali?
„Nikdy som sa nebil do pŕs, že som veľký Róm, ale život a situácia ma prinútili, aby som sa zaujímal hlbšie o rómsku problematiku. Veľa mojich kritikov sa ma pýtalo, čo robím ja, aby som niečo zmenil. Uvedomil som si, že písaním veľa toho nezmením a treba pomôcť ľuďom prakticky. Prihlásil som sa do programu komunitnej práce a odvtedy pracujem ako terénny pracovník. Je to street work.“
Vidíte po šiestich rokoch nejaké výsledky, posun?
„Nastúpil som s veľkým elánom, ako idem meniť veci. Komunita ma poznala odmala, bol som a som jeden z nich. Trvalo to asi rok, kým som zistil, že veci sa nedajú meniť len tým, že chceme. Podarilo sa nám veľa dobrého, ale oveľa viac sa nepodarilo. Samospráva chce, aby sme sociálne vylúčených zmenili. Ale môže ťažký alkoholik prestať piť za týždeň? Na druhej strane je komunita. Myslí si, že sme tu na to, aby sme im zlepšili život, že máme veľké slovo, ale tak to nie je. Riešime problémy s neplatičmi, so školou. Keď ma vidia, povedia si, ide problém, nie pomoc. Voči úradu by sme mali byť zase lojálni, ale niekedy musíte byť hlavne principiálny.“
Napríklad?
„Chcete prihlásiť bezdomovca a úrad povie, aby ste to nerobili. Prídu ďalší, keď zomrie, musí ho mesto pochovať a tak ďalej. Nesúhlasím. Zatiaľ som mal šťastie na ľudí bez predsudkov, vždy sa niekto našiel, kto povedal zásadné slovo.“
Pre niekoho môže byť dodržiavanie pravidiel princíp, pre iného predsudok...
„Je princíp alebo predsudok, keď prídete do reštaurácie a všetci sa na vás pozrú, akoby vstúpil Eskimák s harpúnou? Keď sme vošli s bratom do podniku a neobslúžili nás, lebo vraj nemáme klubové karty. Niektorí nadávajú a odídu, ale ja som požiadal, aby mi všetci ukázali karty, lebo inak volám políciu.“
Máte veľa skúseností s diskrimináciou?
„Hľadal som si prácu a nepustili ma ani do kancelárie. Opýtali sa ma na vzdelanie, prevyšovalo požiadavky, ale prácu som nedostal. Kamarát išiel dve hodiny po mne a dostal ju. Zavoláte do firmy, práca je. Keď prídete, nie je. Pre ľudí s typickými rómskymi menami ako Oláh, Berky, Lakatoš sa stačí predstaviť do telefónu. Hľadal som prácu pre klienta cez agentúru. Keď sa dozvedeli, že je Róm, povedali, že načo bude cestovať do Česka, keď ho aj tak pošlú domov.“
Radikálne riešenie rómskeho problému ponúka Kotleba, s mäkšími prichádzajú teraz pravicové strany SDKÚ a SaS. Ako to vnímate?
„Štrajkovať idú učitelia, lekári, dokonca aj pracovníci úradov práce, ale najväčším problémom sú nelegálne rómske obydlia. Keď zbúrajú aj všetky, chlieb nebude lacnejší a nezamestnanosť neklesne. Politické strany sa správajú nezodpovedne v kopírovaní nálad spoločnosti. V boji o voliča idú po ruke väčšinovému názoru. A tak pravica názory radikálneho Kotlebu ostrihala, učesala, navliekla do obleku, stále je to však Kotleba. Nebezpečné je, že veľká časť spoločnosti sa zradikalizovala. Názory na Rómov sú takmer totožné s kotlebovcami. Ak nechceme skončiť ako v Juhoslávii, mali by sme sa nad tým vážne zamyslieť.“
Radikalizujú sa Rómovia?
„Po posledných udalostiach sa ľudia skôr boja. Nevedia, čo príde. Ak sa situácia zradikalizuje viac a budú ohrození, aj najmiernejší tvor zahnaný do kúta sa bráni.“
Mnoho zavinili stereotypy majority, ale aj vy sami. Čo to je?
„Najväčším problémom Rómov je pasivita. Zmierenie sa s osudom. Vždy, keď klesne životný štandard, prispôsobia sa. Nebudeme jesť trikrát, ale raz, nebudeme kupovať hygienu, ale prežijeme. Zo dňa na deň. Nemyslia na budúcnosť, lebo by sa museli zblázniť alebo spáchať samovraždu. Človek, ktorý nemá budúcnosť, pácha zúfalé činy. Róm sa smeje, aj keď nemá čo jesť. Prioritami sú rodina a deti. Ďalším problémom je ľahostajnosť k majetku, lebo žiadny nemali. Musia ukázať, že sme lepší. Aj keď s hlinenou dlážkou, ale pozametanou, prať v potoku, ale byť čistý. Je ťažké chodiť čistý a voňavý, ak nemáte vodu a mydlo. Ľudia to nechápu, ale žijú tak stovky rokov.“
Vravíte, že prioritou je rodina. Starajú sa Rómovia o deti, keď chodia niektoré v zime polonahé, špinavé a potulujú sa v noci bez dozoru? Nebola aj toto príčina anglických prípadov?
„Rómski rodičia svoje deti milujú. Je to v rozdielnom pohľade na starostlivosť. V Anglicku platí zákon, že pri dieťati do 12 rokov musí stále niekto byť. Ak pobehuje bez dozoru, je to zanedbávanie starostlivosti. Podľa britských zákonov je to pravda, podľa rómskych určite nie.“
Rómskych?
„Pre Róma je o deti postarané, keď nie sú hladné, majú kde spať a milujú ich. Hovoríte, že deti sa potulujú neskoro večer alebo nejdú do školy. V izolovaných komunitách nemajú ani hodinky a nevedia možno, aký je dátum. Musím priznať, že absentujú pravidlá. Ak malé deti rozhodujú, či pôjdu do školy, alebo nie, je to problém.“
Pomohli by internátne školy?
„Bol som možno jediný, kto tento nápad privítal. Ak neprelomíme kruh, v ktorom deti žijú, tak sa nič nezmení. Budeme vychovávať generácie ľudí bez vzdelania doživotne na dávkach. Musíme zmeniť výchovu detí. Predškolská príprava musí byť povinná a začať minimálne od štyroch rokov.“
Povinná je aj školská dochádzka, a nechodia.
„Staršie deti treba zobrať zo zlého sociálneho prostredia. Celodenné vzdelávanie. Pôjdu do školy, a potom do družiny alebo komunitného centra, kde si urobia úlohy a naučia sa pod dohľadom profesionálov. Tí, ktorí sa nebudú chcieť vzdelávať a chodiť do školy, pre tých by boli internátne.“
Internátna škola za trest?
„Ak dostanú možnosť, nedajú deti do internátnych škôl. Drvivá väčšina by to neprijala.“
Tak ako dospieť k zmene?
„Kým je na Slovensku 95 percent Rómov nezamestnaných, nezmenia sa Rómovia ani prístup spoločnosti. Potrebujeme Rooseveltov New Deal, a to nielen pre Rómov. Budú stavať cesty, starať sa o parky, o lesy...“
Zmenu mali priniesť aj milióny eur z Únie do rómskych projektov.
„Nechcem zovšeobecňovať, ale väčšinu peňazí mohli rovno vyhodiť. Efekt je minimálny. Nabalili sa a niečo dali rómskym kamarátom. Profesionálni Rómovia zarábali na obyčajných Rómoch. Videl som projekt za tisíce eur pre Rómov, ktorých chceli na zastávkach učiť nastupovať a vystupovať z autobusov.“
Môže sa situácia zmeniť v dohľadnom čase? Aká je šanca?
„Ak sa prístup nezmení, situácia sa bude zhoršovať. Pomaly, ale isto sa blížime ku katastrofe. Chudobnejší budú ešte chudobnejšími a majorita zoberie riešenie do vlastných rúk. Prídu pogromy. Pobedím, kde vypálili dedinu a zomreli ľudia, nebol tak dávno. Musí prísť veľká zmena. Keď sa z rómskych poberateľov dávok stanú platcovia daní a odvodov, zmení sa aj situácia v spoločnosti. Dá sa to. Na Slovensku predsa žijú desaťtisíce integrovaných a vzdelaných Rómov.“
Beata
Balogová
Šéfredaktorka
Tento článok sme nezamkli, ale potrebujeme vašu podporu.
Niektoré články nechávame odomknuté, aby mali úplne všetci prístup k dôležitým informáciám.
Prinášať ich môžeme aj vďaka našim predplatiteľom.
Vyskúšať predplatné
