Sledovali ste na vlastné oči jedno z najvýznamnejších športových podujatí na starom kontinente. Štartovalo 162 pretekárov z 33 krajín, čo je jedna z najväčších účastí vôbec. Na legendárnom zimnom štadióne, ktorý nesie meno Ondreja Nepelu, videlo tieto majstrovstvá 40 000 divákov a ďalšie milióny na celom svete prostredníctvom televíznych obrazoviek. Zábery z Bratislavy bolo možno vidieť vo vyše päťdesiatich európskych krajinách, tiež v Spojených štátoch amerických, Japonsku a Kórejskej republike. Medzinárodná korčuliarska únia ISU je spokojná, že sa krasokorčuľovanie dostalo do takého množstva domácností na celom svete, zároveň ďakuje slovenskému organizačnému výboru, pretekárom, rozhodcom, médiám a divákom za to, že sa tieto majstrovstvá tak silne zapísali do histórie.
OTTAVIO CINQUANTA, prezident Medzinárodnej
korčuliarskej únie ISU
Slovensko opäť potvrdilo úprimný vzťah ku krasokorčuľovaniu, o čom v histórii podalo štvrtý dôkaz. Historickosť štadióna Ondreja Nepelu je práve v tom, že sa na ňom uskutočnili tri európske šampionáty (1958, 1966, 2001) a jedny majstrovstvá sveta (1973). Každé podujatie z kvarteta si zalúžilo prívlastok – úspešné, hoci by sa možno odchýľky našli.
Šampionát, ktorý sa práve skončil, vyvolával sprvoti obavy. Slovenský športový národ sa nezdal byť do majstrovstiev Európy „zbláznený.“ Iba pamätníci majú vryté dni, keď čerstvo zastrešený štadión obliehali v roku 1958 davy od rána do večera, bez vstupenky iba tak, aby zazreli viedenskú krásku Ingrid Wendlovú, československých priekopníkov špirály smrti v športových dvojiciach Věru Suchánková so Zdeňkom Doležalom, elegána Karola Divína, alebo klasických tanečníkov z Anglicka June Markhamovú s Courtney Jonesom. Autogramy mali cenu zlata, Bratislava sa na čas stala mekkou československého krasokorčuľovania. Do Slovana vtedy prestúpili Suchánková s Doležalom i bronzový medailistka z ME 1961 Jana Mrázková.
Organizátorský zázrak
Zimný štadión vtedy patril záhradníctvu, a tomu šéfoval, žiaľ už nebohý, krasokorčuliarsky priekopník Emil Skákala. Ani ďalší nadšenec Ivan Landl, ktorý sa mierou vrchovatou zaslúžil o rozvoj krásneho korčuľovania v hlavnom meste Slovenska, už nie je medzi nami. Ich rovesníci Hilda Múdra či Ivan Mauer však áno. Ich svetový zvuk prilákal do Bratislavy množstvo vzácnych hostí, napríklad jedinú československú krasokorčuliarsku majsterku sveta Áju Vrzáňovú, ktorí vôbec nepobadali s akými veľkými problémami sa museli boriť organizátori šampionátu. Urobiť z geriatrického štadióna „skákalovskú záhradu“ bolo nadľudským umením, ale podarilo sa. Množstvo úloh ubralo na propagácii, divák si na šampionát zvykol, keď sa už začal. Usporiadateľskou dušou bola nesporne generálna sekretárka organizačného výboru Felicitas Babušíková. Naša svetoznáma rozhodkyňa menovala bod po bode oriešky, ktoré musel štáb rozlúsknuť. Najskôr trochu haprovala doprava. Organizátori mali k dispozícii štyri autobusy Škoda, ale nesmeli používať oficiálne logo ME, lebo Medzinárodná korčuliarska federácia ISU má zmluvu so Chevroletom a Opelom. Nemecká automobilka neprejavila záujem česká, prirodzene, pýtala peniaze. Napokon bolo autobusov sedem. Exhibícia mala byť podľa ISU laserovou šou, ale na mantineloch museli byť vidieť v televízii reklamy. Tak to vyžaduje marketingový partner ISU firma IMG. Nakoniec sa na poslednú chvíľu podarilo doviesť potrebné zariadenie z Nemecka. Dnešný vrcholový šport je zložitý.
Ruská nadvláda
Týždeň na Tehelnom poli leštil obraz súčasného krasokorčuľovania mesiac pred svetovým šampionátom vo Vancouveri. Dominantnú úlohu v ňom hrá stále Rusko, ktorí získalo tri zo štyroch titulov a dve tretiny medailí. Súťaž žien bola vlastne majstrovstvami Moskvy. Ruský tanečník Iľja Averbuch získal s partnerkou i manželkou Irinou Lobačevovou „iba“ bronz (tance boli jedinou disciplínou kde nedominovali športovci z najrozsiahlejšej krajiny sveta). Po pretekoch hrdo zvolal: „Ruské tance sú opäť tu,“ a pravdepodobne sa nemýli. Práve tance boli ruskou doménou. Z pohľadu na biografie účastníkov ME vyplýva, že vyše dve tretiny pretekárov nieslo stopy „sovietskej školy“ – buď sa v niektorej z krajín bývalého ZSSR narodili, alebo majú odtiaľ trénerov či choreografov. Len po štyri dvojice a tanečné páry (z 15 resp. 31) a len 14 (z 35) mužov a 9 (z 35) žien nemali nič spoločného s ľuďmi z tej časti sveta. O to viac očakávame majstrovstvá sveta. Severoamerická a už i japonsko-čínska škola sú Rusku aspoň sčasti konkurencieschopné.
PETER FUKATSCH
