m Isabelle a Paulovi Duchesnayovcom alebo Fínom Susanne Rahkamovej a Petrimu Kokkovi som iba povedal, čo od nich chcem a radil som im. Prirodzene, dvíhal som ich motiváciu. Nikdy som však nikoho do ničoho nenútil, nebažil som po úspechu za každú cenu, neznásilňoval som prípravu. To sú tie známe prípady ruských alebo bývalých východonemeckých trénerov, od ktorých odchádzali šestnásťročné deti. Buď sa vzdali, alebo začali meniť trénerov ako na bežiacom páse, čo je zlé,“ vysvetlil svoju filozofiu prípravy 53-ročný bratislavský rodák, ktorý začínal ako sólista. Po zlomenine členka sa dal spolu so sestrou Dianou na tance, ktoré boli na Slovensku v plienkach. „Vtedy nám úžasne pomohli Ivan Mauer, v tancoch Hilda Múdra, v lete nás pripravovala Míla Nováková, trénerka súrodencov Romanovcov.“ Najlepší rok mali Diana s Martinom v roku majstrovstiev sveta v Bratislave 1973. Na majstrovstvách Európy skončili šiesti, na svetovom šampionáte ôsmi.
Nechcená emigrácia
Po absolventovi Vysokej školy muzických umení so špecializáciou pedagogiky tanca a filozofke ovládajúcej francúzštinu však potom akoby ľahla zem. Až pri olympiáde v Sarajeve, kde tancovali Angličania Jayne Torvillová s Christopherom Deanom legendárne a nezabudnuteľné bolero, stál Martin pri nich. Komentátori mlčali, Skotnickovci totiž emigrovali, hoci v pláne to nemali. Martin robil slávnym Angličanom asistenta.
„Už v roku 1968 nám zabezpečil nebohý pán Skákala stáž v Londýne u slávnej trénerky Gladys Hoggovej, to bola prvá nezabudnuteľná škola. Potom sme dostali v roku 1975 ponuku od francúzskeho zväzu. V Metz otvorili novú halu, ja som sa stal jej riaditeľom. Nie šéfom, ako by ste si mysleli. Robil som všetko, aj upravoval ľad. Musel som sa naučiť byť ,ľadárom‘. Sestra pôsobila v Paríži. Veľmi mi pomáhala, vedela francúzsky, ja zo školy iba rusky. Chcel som si predĺžiť zmluvu, pravidelne som chodil na náš konzulát. Narážal som ale na nepochopenie. Tak som teda ostal vonku. Pri normálnom zmýšľaní našich vtedajších športových funkcionárov by sme s Dianou boli dnes asi slovenskými trénermi. V roku 1980 otvorili v nemeckom Oberstdorfe krasokorčuliarske centrum. Dostal som novú ponuku. Tam som sa zoznámil s Torvillovou a Deanom. Ich chýrna trénerka Betty Callawayová nemohla byť celý čas s nimi, za asistenta si vybrala mňa. Spolupráca s Jayne a Chrisom bola odrazom do sveta veľkého krasokorčuľovania. Lepší už ani nemohol byť,“ hovorí Martin, ktorý Torvillovú s Deanom považuje síce za priekopníkov, ale dáva im prívlastok „iba“ jeden z najlepších párov histórie. „Označiť jeden pár za ten ,naj‘ sa jednoducho nedá. Boli rôzne vývojové obdobia tancov,“ podoprel svoje tvrdenie Bratislavčan.
Novátor
Nemecká tlač začala postupne označovať Martinovo novátorstvo prívlastkom Karajan tanca na ľade. Za koho by ste sa označili – za novátora, hazardéra, riskantného hráča? spýtali sme sa. „Za hazardéra určite nie. Áno, riskoval som. Chcel som vymyslieť niečo iné ako bola klasická ruská škola. Domnievam sa, že s Duchesnayovcami a Rahkamovou s Kokkom sa mi to podarilo. Neprovokoval som, snažil som sa posunúť tance dopredu. Inšpiráciou mi do istej miery boli Torvillová s Deanom, ktorí založili svoju kreáciu na príbehu. Riskoval som a prehral som. Alebo vyhral? zamyslel sa Martin Skotnický, lebo Fíni boli majstrami Európy v roku 1995, Duchesnayovci majstrami sveta 1991.
Slovenský tréner hovoril o sklamaní najmä v súvislosti s druhým miestom Isabelle a Paula na domácej olympiáde v Albertville 1992. „Medzinárodná korčuliarska federácia vtedy vyvíjala enormný tlak na striktné dodržiavanie regúl. Do tohto priestoru ma tlačila aj francúzska federácia. Isabelle sa vydala za Christophera Deana, ktorý tiež radil neriskovať. Duchesnayovci mali ohromné vlohy pochopiť myšlienku, boli korčuliarsky, ale predovšetkým pohybovo veľmi talentovaní. Ich rýchly tanec bol síce jedinečný, ale prísne v rámci pravidiel. Už to nebol ten Tarzan. Rusi Klimovová s Ponomarenkom prišli s pomalým Bachom, nebrali ohľad na žiadnu striktnosť rozhodcov a vyhrali.“
Rozhodcovský problém v tancoch je zrejme zložitejší než u ostatných disciplín? „Arbitri v tancoch by mali mať zvláštne školenia. V tejto disciplíne je posudzovanie najsubjektívnejšie. Pľuščenko vyskákal všetky skoky bezchybne, Jagudin nie, kde bol problém? Slucká neurobila chybu, Butyrská dva razy spadla, tiež nebolo o čom sa sporiť. Ak by Francúzi Anissinová s Peizeratom nespadli, asi by vyhrali, ale tvrdím, že asi. Dnes je približne osem rovnakých párov, kde sa ťažko určí najlepší,“ hovoril o bratislavskom šampionáte slovenský tréner.
Bratislava
V Bratislave, kde máte stále rodinu, nie ste sviatočným hosťom. Predsa len, nevzbudzuje vo vás vstup na staručký štadión počas európskeho šampionátu osobité spomienky?
„Pochopiteľne, že vzbudzuje. Pripomína mi to moju mladosť. Tu som korčuľoval do svojich 25 rokov, tu som bol na dvoch európskych šampionátoch ako divák, na svetovom som štartoval, teraz som tu v úlohe trénera. V mladosti sa mi o tom ani nesnívalo. Keď som sa dozvedel, že Bratislava bude dejiskom ME, priznám sa, mal som malú dušičku, ako sa takéhoto podujatia zhostí staručký štadión. Som však príjemne prekvapený ako je vylepšený. Na tomto štadióne som napríklad po našom tréningu trpezlivo čakal, aby som si mohol zastrieľať na Dzurillu. Keď som mu dal gól, bol som celý bez seba. Nemyslite si, aj mňa lákal hokej,“ hovoril Martin Skotnický, tréner, ktorý si robí choreografiu, strihá hudbu, navrhuje kostýmy. Iba v prípave na ľade mu pomáha manželka Bruni. V Bratislave Martina sprevádzala, prišla i Diana. Všetkým sa šampionát páčil.
Martin sa pomaly chystá do krasokorčuliarskej penzie. Priznal sa, že sa cíti ako vyžmýkaný citrón. Teší sa na časy, keď sa bude venovať tenisu a golfu. „A naďalej možno budem v Oberstdorfe učiť starších ľudí korčuľovať. Ani si neviete predstaviť, aká to je pre mňa dobrá škola i relax. Aj hrdosť. Veď som napríklad naučil zopár korčuliarskych tanečných figúr 94-ročnú babičku,“ usmial sa Martin Skotnický, ktorý bol v trénerských začiatkoch na ľade pätnásť hodín a nad ránom pri sóde s citrónom vymýšľal nové choreografie.
PETER FUKATSCH
