Tridsaťpäťročný britský trojskokan Jonathan Edwards má okrem tisíc dobrých vlastností zmysel pre anglický humor. Po skvelom edmontonskom výkone 17,92 metra s typickým úsmevom dobráka od kosti prehodil: „Tak predsa som to ešte nezabudol.“ Od 23. augusta 1998, keď vyhral v Budapešti európsky šampionát výkonom 17,99 m, neskočil viac.
Londýnsky rodák, syn protestantského vikára z Devonu, posunul na majstrovstvách sveta 1995 na göteborskom štadióne Ullevi históriu trojskoku do súčasného milénia. Za necelú polhodinu ponúkol svetový rekord astronomickými dĺžkami 18,16 m a 18,29 m zrejme ďalším generáciám. Edwards, nezvyknutý na slávu, sa pred šiestimi rokmi správal ako nesmelý študent. „Je to iba skok do piesku,“ oponoval novinárom, ktorí chrlili chválospevy na svetový rekord. Nie neprávom ho prirovnávali k Beamonovým 890 cm z Mexika 1968. „On sa stal legendou. Považujem to za príliš pokorujúce,“ povedal otec dvoch synov, aby jasne naznačil, že vieru v Boha a rodinu považuje za väčšie hodnoty než šport.
Jonathanov omyl
Vyštudovaný fyzik na univerzite v Durhame z náboženských dôvodov dlho odmietal súťažiť v nedeľu. Preto prišiel napríklad o finálovú účasť na tokijských majstrovstvách sveta. Jonathan pracoval ako chemik v laboratóriu nemocnice v Newcasteli. Rok po Tokiu sa stal profesionálnym športovcom a jeho výkonnosť postupne narastala. Až prišla sezóna 1995. Edwards mal dovtedy osobný rekord 17,43 metra. Vo francúzskom Villeneuve d‘Asc skočil o rovný meter ďalej, ibaže dul prisilný vietor. Svetový rekord stále patril Američanovi Williemu Banksovi z roku 1985. Brit ho zlepšil 18. júla 1995 v Salamanke na 17,98 m, aby o necelý mesiac, presne 7. augusta zažiaril v rekordnej tridsaťminútovke. „Myslel som si, že najlepšie výkony budem prekonávať ako na bežiacom páse. Ono to ale také ľahké nie je. Predpokladám, že môj rekord prekoná niekto až vtedy, keď budem šedivý a bradatý,“ priznal svoj omyl svetový rekordér.
Roky bez prvenstiev
Edwardsovi sa začali vyhýbať aj prvenstvá. Na olympiáde v Atlante uznanlivo dvíhal ruku Američanovi Kenovi Harrisonovi. V najhodnotnejšej súťaži histórie skončil druhý skokom 17,88 m. Američan dosiahol 18,09. Iba on a londýnsky rodák pokorili magickú hranicu osemnástich metrov. Na majstrovstvách sveta v Aténach 1997 podľahol Kubáncovi Quesadovi, o dva roky v Seville tlieskal z bronzového stupienka Bulharovi Dimitrovovi i Nemcovi Friedekovi. Jonathan trpezlivo čakal („však je to len skok do piesku“), aby vyhral olympiádu v Sydney a teraz po druhý raz majstrovstvá sveta.
Čo najdlhšie vo vzduchu
Edwardsova manželka Allison hovorí: „Manžel hľadá chyby, aj keď je to dokonalé.“ Fyzik sa nezaprel, puntičkársky vylepšoval zdanlivo bezchybné. Trojskokanskú techniku prepracoval tak, aby bol čo najdlhšie vo vzduchu. Edwards dokáže zabehnúť sto metrov za 10,7 s, čo nie je medzi skokanmi výnimočné. Svetový rekordér ale iba predlžuje rozbeh do troch skokov, odrazy trvajú najkratšie, ako sa len dá. Zdá sa, že letí, žiadne mohutné odrazy od tartanu.
Brit nepopiera, že je profík, ale zmysel športu vidí v jeho poslaní robiť ľuďom radosť a vždy si vážiť súpera. V Edmontone urobil to, čo všetci, od fanúšikov si vypýtal národnú vlajku. Oslava ale vyznela úprimnejšie než u väčšiny. Úsmev, vľúdnosť, oslava bez teátru. Na čestné kolo pozval strieborného Švéda Olssona.
PETER FUKATSCH
