Katalin Vadkerty. FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
„Udelenie ceny je pre mňa znamením, že na Slovensku už existuje dosť silná vrstva inteligencie, ktorá si uvedomuje potrebu navzájom sa ctiť a dať nahlas najavo svoje stop nenávisti, klamstvám a polopravdám,“ hovorí tohtoročná laureátka Ceny Dominika Tatarku, historička KATALIN VADKERTY.
Ako dlho vznikala vaša kniha?
„Problematike maďarskej menšiny som sa venovala od začiatku deväťdesiatych rokov. Postupne vychádzali v maďarčine samostatné tituly Reslovakizácia, Deportácie a nakoniec Vnútorná kolonizácia a výmena obyvateľstva, ktoré potom vyšli v jednom zväzku v Kalligrame aj po slovensky.“
Ktoré vydanie považujete za dôležitejšie, maďarské či slovenské?
„To už predestinuje samotná téma. Maďarská spoločnosť, ktorá musela o tých krivdách mlčať, má o túto problematiku väčší záujem ako slovenská. Teší ma, že aj tu sa kniha dobre predáva.“
Kniha vychádza z množstva faktov a dokumentov. Nakoľko má historik tieto fakty aj komentovať?
„Historik má skúmať materiály a na základe svojej koncepcie vyvodiť z materiálov aj dôsledky. Rozhodne však nemá poučovať. Pri tejto téme, citlivej pre Slovákov, Maďarov a Čechov, som sa rozhodla len predostrieť materiály, využívala som dobové zdroje – správy či zápisnice zo žandárskych staníc, úradov a ďalších inštitúcií. Hovoriť majú dokumenty, emócie patria do oral history a románov.“
Čo si myslíte o názore, že menšiny sú vždy zdrojom nepokojov?
„Určite to neplatí v rozvinutej demokracii. Tam už ľudia vedia, že ten, kto má inú pleť alebo jazyk, býva tu odjakživa, alebo len práve prišiel, nie je apriori nepriateľ.“
Vlani získala Tatarkovu cenu kniha o zločinoch komunizmu. Problematika maďarskej menšiny je aj o tom.
„Iste, týka sa to najmä uplatňovania princípu kolektívnej viny, na ktorej základe sa považovali všetci Maďari, od detí po starcov, za vojnových zločincov.“
Nie je paradoxom, že najtvrdší postih sa zmiernil po roku 1948, práve po definitívnom víťazstve komunistov v Československu?
„Je, ale treba si uvedomiť, že po nástupe studenej vojny chcel mať Sovietsky zväz pokoj vo svojom bloku. Zmenila sa vonkajšia forma československo-maďarských vzťahov v duchu proletárskeho internacionalizmu a hlásania rovnoprávnosti, ale vnútri spoločnosti tendencia asimilovať maďarské obyvateľstvo naďalej skryto existovala.“
Od obdobia, ktoré opisujete vo vašej knihe, uplynulo vyše polstoročia, no takzvaná maďarská otázka je stále aktuálna. Prečo?
„Keď som začiatkom deväťdesiatych rokov zažila protimaďarské a protičeské demonštrácie, s rozčarovaním som si uvedomila, že aj po zmene režimu tu stále existujú sily, propagujúce nevraživosť voči menšinám. A zišla mi na um otázka – prečo nedajú inú náplň mládeži?“
Cena Dominika Tatarku, ktorú získavali spočiatku autori beletrie, sa v poslednom čase už po tretí raz ocitá v rukách historikov. Ako vidíte jej budúcnosť?
„Netrúfam si odhadnúť jej ďalší osud, ale myslím si, že vtedy je cena životaschopná, keď adekvátne reaguje na to, čo spoločnosť potrebuje na svoj rozvoj. A nezáleží na tom, či je to v danom okamihu poézia, próza, eseje, historiografia alebo literatúra faktu.“
ALEXANDER BALOGH
