FOTO – ARCHÍV AUTORA
Vtedy tam ešte nebol štadión Interu, ani jazero a na mieste skupinky stromov je dnes stanica Bratislava-Nové Mesto. Starší hráči ako Reimann, Baláži, Tegelhoff tak trochu nenávistne pozreli na inak najlepšieho priateľa, rovnako vrstovníci Venglár, Vičan, Jajcaj, lebo vedeli, aké bude benedikovičovské tempo, keď na čele beží najväčší tréningový poctivec.
Odchod z Trnavy
Čerstvý osemdesiatnik Michal Benedikovič – lebo Žltým nebol nik iný ako Trnavčan s príznačnou prezývkou od majstra prezývok Leopolda „Jima“ Šťastného – prišiel ako v prípadoch Masaroviča, Jurkoviča alebo Malatinského ako hotová posila zo slovenského Ríma. Narodil sa 31. mája 1923 a v roku príchodu na Tehelné pole (1951) mal úctyhodných 28 rokov. Slovan, vtedy pod názvom Sokol NV, na jeseň 1951 potreboval skúseného hráča so všetkými piatimi „P“. Benedikoviča so 120 ligovými zápasmi v červeno-čiernom drese každý poznal ako typického trnavského futbalového bojovníka, nesmierneho poctivca.
Prestup na dva razy
Benedikovičov prestup bol viacročnou epizódou. „Do belasého dresu som mal prestúpiť už v roku 1948, keď ma Šťastný prehovoril na zájazd do Mexika. Do Trnavy šla pozvánka pre dvoch – mňa a Malatinského. Trnavčania nechceli o prestupoch do Bratislavy ani počuť. Všetko zariadil tajomník Jano Šarmír. Sám podpísal menom predsedu povolenie hosťovať na zájazde do Mexika pre švagra Tóna a žiadosť pre mňa schoval. Nik o nej nesmel vedieť. Keď sa na mňa Bratislavčania o rok opäť obrátili s prestupom, pripomenul som im, ako mi sľúbili Mexiko, ani len žiadosť neposlali. Tí sa vybrali do Trnavy a vypátrali pravdu. Prestup som okamžite podpísal a túžba stať sa belasým sa splnila.“
Boj o titul
Sokol NV pomaly stratil nádej na získanie tretieho titulu za sebou. V polovici súťaže sa však ocitol nad pásmom zostupu na 10. mieste s 10—bodovou stratou za vedúcimi Vítkovicami. Šťastného to stálo trénerské kreslo, k čomu prispelo aj uväznenie, pretože mal emigrovaného brata na Západe a ľahko sa dalo vykonštruovať obvinenie z podozrenia na vlastizradu. Kormidelníkom sa stal inak úspešný tréner dorastov v belasom Karol Bučko. Trnavčana Benedikoviča zaradil do štandardnej dvojice záložníkov s Jozefom Göghom. Vznikol ozajstný motor mužstva.
Rekordná výhra
Ukázalo sa to hneď v prvom Benedikovičovom zápase Sokola NV s Dynamom Praha (dnešná Slavia). Mužstvo: Plško – Venglár, Vičan, Hložek – Gögh, Benedikovič – Laskov, Cimra, Tegelhoff, Malatinský, Ujváry rozdrvilo Pražanov 6:1, po troch góloch nastrieľali Malatinský a Ujváry. Séria výhier pokračovala okrem prehry 3:4 v Žiline a remízy 2:2 doma s Prešovčanmi až po posledný zápas. V predposlednom po výhre 7:0 v Prahe nad Čechie Karlín sa Sokol NV prebojoval po prvý raz na 1. miesto. Titul mal na dosah, najmä keď v poslednom zápase mal na Tehelnom poli za súpera priemernú Škodu Plzeň. Niekoľko sekúnd pred koncom unikol bratislavskej obrane Emil Svoboda, obstrelil ďaleko vybiehajúceho brankára Reimanna a lopta sa kotúľala na prázdnu bránku. „Narazila na žrď a ja som ju vykopol smerom na Pasienky,“ spomína Benedikovič. Zápas sa skončil šťastnou remízou 1:1 a fanúšikovia brali do rúk ceruzky, aby vyrátali, či sa belasí po tretí raz za sebou stali majstrami. Pred posledným kolom totiž viedol Sokol NV pred Košicami a Spartou, prví dvaja mali 32 bodov, tretia Sparta 31. Posledné kolo prinieslo výsledky: Sokol NV – Plzeň 1:1, Košice – Prešov 0:0, Sparta – Ostrava 3:2. Prví traja mali po 33 b, o poradí rozhodol podiel skóre: 1. Sokol NV 1,61, 2. Sparta 1,5, 3. Košice 1,04.
Opora mužstva
M. Benedikovič strávil na Tehelnom poli viac ako päť rokov. V 96 ligových zápasoch bol záložníkom vždy v najvyššom tempe. Najprv s Göghom, no rovnako stabilne potom s Jajcajom, ktorý sa v roku 1953 vrátil z Teplíc. Dvojica sa vo veľkej miere zaslúžila o štvrtý titul v roku 1955, keď sa na trénerskú lavičku vrátil „Jim“ Šťastný. V tomto období Benedikovič nechýbal ani v reprezentácii, sedem zápasov zohral za áčko, trinásť za béčko, bol vo výprave na MS 1954 vo Švajčiarsku a hoci hral všetky prípravné zápasy, na šampionáte si nezahral.
Väzenie
Listina by bola bohatšia, keby neboli vykonštruované procesy s „vlastizradcami a triednymi nepriateľmi, spolupracujúcimi so špionážnymi centrálami na Západe“. Vrchnosť si želala odhaliť ich aj v radoch špičkových športovcov, najmä futbalistov. Stačil list alebo údajný leták, nájdený u niektorých slovanistov, a v roku 1958 sa dostali do tábora uránových baní v Jáchymove Viktor Tegelhoff, Pavol Beňa, Ladislav Steiner a Michal Benedikovič. „Obvinili ma, že som počas zájazdu Slovana do Nemecka a Švajčiarska spieval fašistické piesne – boli to len slovenské ľudovky – a ďalej som mal na oblohe rátať, koľko preletí vojenských lietadiel MIG a ja som ani nevedel ako MIG vyzerá,“ spomínal M. Benedikovič na proces pred pražským súdom v roku 1957, z čoho vzišiel rozsudok Najvyššieho súdu 27. februára 1958: 5 rokov väzenia a zhabanie polovice majetku. Takto odsúdili otcov rodín. M. Benedikovič takmer na tri roky (presne 2 roky, 9 mesiacov a 21 dní) opustil 2-ročného Vilka a 4-ročného Miška.
Záver v Handlovej
Benedikoviča prepustili za vzorné správanie pred uplynutím celého trestu s nedoziernymi zdravotnými následkami. Tegelhoff, Beňa a Steiner už zomreli, len Benedikovič, zocelený tvrdým tréningom, vzornou životosprávou a húževnatosťou asi lepšie zniesol útrapy z dolovania v bani i následky úrazu na banskej stene. Oslobodený 17. marca 1960 ešte ako 37-ročný začal znovu trénovať, a keď mu nedovolili hrať ligu za rodnú Trnavu, prijal ponuku baníkov z Handlovej, a tam zavŕšil v štyridsiatke aktívnu činnosť. So zdravotnými problémami, pri ktorých podstúpil niekoľko ťažkých operácií a prišiel aj o povestné žlté vlasy, sa vrátil do Bratislavy, kde uplynulý piatok oslávil 80 rokov krásneho futbalového, ale osobne mimoriadne strastného života.
Autor: JOZEF MAGDIN
