vne, ekonomicky a politicky je európskou krajinou, aj keď geograficky stojí mimo…“
Tiesnivú atmosféru chýbajúcej politickej agendy, ktorá vládne v Bruseli po zavŕšení rokovaní s desiatimi budúcimi členmi únie, vystihujú slová jedného z diplomatov prítomných na májovom summite balkánskych krajín a EÚ v Macedónsku: „…sme iba v štádiu doťahovania rozšírenia na 25 a nikto nemá odvahu povedať, že teraz potrebujeme dlhú pauzu. Drámou je fakt, že iba preto, že ide o našich susedov, sme neboli schopní vymyslieť inú alternatívu ako rozširovanie. A tak pokračujeme…“
Berlusconi chce pravdepodobne dosiahnuť zmenu „rozširovacej“ politiky únie, ktorú nedávno prezentoval Romano Prodi a Chris Patten. Najvyšší predstavitelia únie uverejnili strategický plán ďalšieho rozširovania, v ktorom zatiaľ len teoreticky vykresľujú budúcu mapu Európy. V ich návrhu sa s členstvom našich východných susedov, Izraela, kresťanského Arménska a Gruzínska spolu s krajinami Magrebu (Alžírsko, Maroko, Tunisko) nepočíta.
Európska komisia im však navrhuje veľmi úzke partnerstvo, ktoré by obyvateľom týchto krajín umožnilo slobodne pracovať a žiť v krajinách únie. Tieto krajiny by mali s úniou spoločný trh, spoločné štandardy… a to je všetko. Nepodieľali by sa na živote európskych inštitúcií, ich občania by nemali právo mať v Európskom parlamente svojich zástupcov a nijakým spôsobom by nemohli ovplyvňovať zahraničnú politiku únie.
Pre Európsku komisiu je takýto scenár výhodný. Ak by sa zrealizoval, utvorilo by sa v priebehu 50 rokov okolo „tvrdého jadra“, teda súčasných 25 štátov, „ekonomicko-imigračné a bezpečnostné nárazníkové pásmo, ktorého členovia: Rusko, Turecko, Izrael atď. by v skutočnosti dbali na našu „splendid isolation“. Pre politických a ekonomických emigrantov z krajín tretieho sveta by sa tak samotné srdce únie - od Brestu po Brest-Litovsk - stalo absolútne nedosiahnuteľnou túžbou.
Európska komisia je pravdepodobne presvedčená, že by vytvorením takýchto danteovských kruhov vyriešila aj ďalšiu otázku: pokiaľ v skutočnosti siaha Európska únia a či sa ešte prekrýva s Európou. Zároveň by sa tak vyhla kritike, že únia je elitným klubom západných kresťanov: katolíkov a protestantov (s výnimkou anticky vnímaného ortodoxného Grécka).
Je zjavné, že organizácia, ktorá bude mať o 20 rokov podľa niektorých z týchto scenárov pol miliardy obyvateľov v 35 štátoch, bude odsúdená - tak, ako to navrhuje Henri Froment-Meurice, bývalý francúzsky veľvyslanec v Moskve a Bonne - na vytvorenie podregiónov. Na západe sa objaví regionálne zoskupenie zakladajúcich šiestich členov únie plus Španielska a Purtugalska, na severe sa obnoví škandinávsko-pobaltský blok. Stredná Európa ostane v súčasných kontúrach V4 plus Slovinsko a na juhu sa Grécko stane srdcom západobalkánskeho podregiónu atď.
Kľúčová otázka, kde sa vlastne končí politicko-geograficky homogénna Európa - sa však stala obeťou nezodpovedných predstáv o našej bezpečnosti a potreby akejkoľvek agendy. Bez toho, aby sa diskutovalo o európanstve, si chceme zabezpečiť komfort výmenou za prístup na naše trhy od našich exponovaných južných a východných susedov.
Autor: MICHAL HAVRAN ml.(Autor je doktorandom na Univerzite humanitných vied, Strasbourg II)
