Marina Čarnogurská sa narodila v Bratislave. V rokoch 1963-69 vyštudovala na Karlovej univerzite v Prahe sinológiu a filozofiu. Pokračovala ako ašpirantka na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde jej v roku 1973 z tzv. kádrových príčin nepovolili obhajobu ašpirantskej práce. Bola preradená do výroby. Obhajovala až po svojej politickej rehabilitácii v roku 1990. Odvtedy pracuje ako vedecká pracovníčka Kabinetu orientalistiky Slovenskej akadémie vied.
Okrem iného preložila: …a riekol Majster (r. 1990), Tao Te ťing (r. 1996), Cchaj Wen ťi: Osemnásť plačov hunskej píšťaly (r. 1997), Sün c‘: Eseje (r. 1999), Cchao Süe čchin: Sen o Červenom pavilóne (4 diely – vychádzajú od r. 2000), Konfucius: Rozhovory a výroky (r. 2002). Pravidelne publikuje v rôznych filozofických a sinologických časopisoch.
Pôvodne chcela študovať latinčinu alebo bengálčinu, uvažovala aj nad medicínou a herectvom. Lenže práve vtedy sa písali päťdesiate roky a kádrový profil jej rodiny bol viac než nevyhovujúci.
Sestra Jána Čarnogurského skončila
ako robotníčka, po večeroch sa
začala učiť po čínsky.
Paradox? Možno.
Ale naša popredná sinologička a prekladateľka MARINA ČARNOGURSKÁ, čerstvá držiteľka prémie Literárneho fondu za preklad Konfuciových Rozhovorov a výrokov, začínala skutočne práve takto.
Prečo ste sa prihlásili na kurz čínštiny?
„Aby som si zachovala sebavedomie a nemala pocit, že všetci okolo mňa študujú, len ja musím robiť v čistiarni. Toho, kto sa do čínštiny pustí, tento jazyk opantá. Keď spoznáte prvé znaky a viete ich vylúštiť, jednoducho musíte ísť ďalej. Navyše, postupne som začala i s prvými prekladmi jednoduchších detských rozprávok. Preto keď sa mi v roku 1963 konečne naskytla šanca študovať v Prahe sinológiu, s radosťou som sa jej chytila.“
Pre väčšinu z nás je čínština absolútne cudzím jazykom, máme pocit, že by sme sa ju vedeli naučiť iba veľmi ťažko. Máte na to iný názor?
„Naučiť sa dá všetko. Ale pochopiteľne, nie je to ľahké. Už preto, že pôvodná čínština je jednoslabičná. Má iba asi štyristo slov. Tie nesú až okolo 38 000 lexikálnych významov. Čiže jedným výrazom sa vyslovuje mnoho rôznych slov. Stačí potom, keď ho nepoviete v správnom tóne a už sa vám nedá rozumieť. A naopak, vy zasa ťažko rozumiete, keď nemáte v ‘uchu‘ výslovnosť samotných Číňanov. Nevraviac o tom, že ide o krajinu s množstvom jazykov, kde bol pekinský dialekt povýšený na úradný jazyk až od roku 1949 a až do roku 1911 sa v kultúrnom styku používala klasická čínština, ktorá má s dnešnou už len málo spoločného.“
Môže mať človek, ktorý vyštuduje čínštinu, problémy s jej používaním?
„Určite. Preto som aj ja, hoci dlhé roky prekladám z klasickej čínštiny, v Číne v ešte horšej situácii ako latinčinár v Taliansku. Navyše tým, že som zo známych príčin bola v Číne prvý raz až v roku 1997, na trhu som síce, povedzme, nakúpila, ale na oficiálne príležitosti mi dali radšej tlmočníka. Rovnako však platí aj opak.“
Konkrétne?
„Dnes je možnosť stáží priamo v Číne, máme dosť kvalitných tlmočníkov z čínštiny, ktorí absolvovali sinológiu buď v Bratislave, alebo v Prahe. Ale je iba minimum prekladateľov umeleckej literatúry. Lebo tu už treba prácu navyše: štúdium klasickej čínštiny aj najrozličnejších dialektov, perfektné čítanie textov, ktoré je bez neustálej praxe zložité aj v modernej čínštine. No a k tomu si prirátajte ešte dve veci. Finančne je to málo perspektívne, lebo vydavateľstvá tvrdia, že o čínskych autorov naši čitatelia nemajú záujem, a potom, preložiť taký text kvalitne sa nedá akoby na páse. Prekladateľ musí sám najskôr vyzrieť, rozširovať si svoje vedomosti. Keďže Čína je krajina s vyše 3000-ročnou kultúrou, už len ovládať jej reálie, dostatočne pochopiť myslenie jej ľudí v rôznych časových obdobiach, aby ich bolo možné nielen pretlmočiť, ale aj priblížiť nášmu chápaniu, je proces, ktorý sa nikdy nekončí. A to ešte nehovorím o ich celkom inom chápaní písma, ktoré spôsobuje, že ‘obrázkovými‘ znakmi napísaný, vytlačený text sa od nášho absolútne odlišuje.“
Najmä čím?
„Keď si otvoríte stránku knihy v akomkoľvek európskom jazyku, viete, kde je priama reč, ako vyzerajú odseky, aký majú význam atď. Lenže v čínskom texte sa niečo také začalo trochu akceptovať až v modernej dobe. V klasickom texte, ktorým sa zaoberám, máte pred sebou obvykle iba plochu plnú znakov. Bez akýchkoľvek gramatických či vetných ukazovateľov. Všetky majú pritom niekoľko významov, všetko môže byť minulý, no zároveň aj budúci čas, podmet aj prísudok. A teraz, napríklad, vidíte vedľa seba päť znakov, každý s viacerými významami, a vy, rovnako ako v krížovke, musíte nájsť tú jedinú variáciu, ktorá dáva zmysel. Preto, kým si neuvedomíte myšlienkové pochody autora, spôsob, akým vyberal znaky, ako ich kombinoval, text vám buď nedáva zmysel, alebo, niektoré jeho časti vám vyjdú prekladateľsky vynikajúco, no pri ďalších ste hneď celkom vedľa. Čo tiež nie každý vydrží. Treba mať trpezlivosť začínať stále akoby odznova. Možno i preto máme tak málo prekladateľov z čínštiny. Vlastne, z mladšej generácie je na kvalitnej úrovni jedine Elenka Hidvéghyová.“
Preložili ste román Sen o Červenom pavilóne, ktorý vznikol v 18. storočí. Jeho autorom je Cchao Süe čchin. V Číne už podľa neho vzniklo niekoľko filmov, televízny seriál a dokonca si toto dielo cenia tak, že ho skúma i špeciálny ústav Čínskej akadémie vied. Neodrádzalo vás vyše 2500 strán textu?
„Viete, čo ma to stálo námahy? Keď som v polovici sedemdesiatych rokov začala s prekladom, myslela som si, že už mám nejaké skúsenosti a že jedna jeho strana mi potrvá hodinu či dve. Ale prešiel týždeň, mesiac a ja som nemala za sebou ani tú úvodnú.“
Preklad vám napokon trval skoro desať rokov. Medzitým vám pribudla rodina, narodili sa dvaja synovia. Keď mal román v roku 1988 konečne vyjsť, jeho sadzbu na príkaz zhora rozmetali, pretože ste sa odmietli verejne dištancovať od svojej rodiny.
„Úprimne povedané, ja som o tomto diele spočiatku vôbec neuvažovala, pretože som sa chcela venovať štúdiu a prekladom čínskych filozofov. Keď som však musela začiatkom normalizácie odísť z univerzity, povedala som si, že nedopustím, aby som stratila kontakt s jazykom a že nájdem čo najrozsiahlejšie dielo, ktoré začnem prekladať. Iba sama pre seba, pretože vtedy som o publikovaní nemohla ani len snívať. Ale výhodou bolo, že som nad sebou nemala bič termínov, názory lektorov, oponentov. Jednoducho som o pol tretej ráno vstala, do šiestej, siedmej prekladala a potom išla do práce.“
To si ani neviem predstaviť.
„Pomaly už ani ja. Ale určilo mi to rytmus, z ktorého viac-menej čerpám doteraz. A vami spomínaný rok 1988? Iste, nespomínam si naň rada, ale vidíte, román predsa vychádza a to je hlavné.“
Prečo je však práve Sen o Červenom pavilóne taký významný? Čím vás zaujal?
„Už len vynikajúco napísaným príbehom, osudom jednej rodiny a zachytením jej cesty od blahobytu až k tragickému koncu. Jeho autor nám v ňom tlmočí nádhernú pravdu o živote. Že totiž všetko, čím vieme prejsť, nás v konečnom dôsledku obohacuje. Dáva nám nádej, že ak aj zlo nastane, nikdy nie je absolútne. A ďalšia generácia má možno šancu, že – poučená chybami predkov – ich nezopakuje. V knihe sú i veľmi zaujímavé filozofické úvahy, brilantné básne či realisticky zachytený život vtedajších čias. Jednoducho, akoby v nej bola naraz zhromaždená celá živá Čína 18. storočia.“
Posledný diel Sna o Červenom pavilóne má ešte iba vyjsť. Za Konfuciove Rozhovory a výroky ste však teraz, v polovici mája, získali jednu z prekladateľských prémií Literárneho fondu. Prečo by sme mali čítať práve jeho?
„Konfuciom sa zaoberám už od čias môjho štúdia, ale keďže doba bola, aká bola, mohol mi kedysi z jeho diela vyjsť iba výber. Teraz je to konečne všetkých dvadsať kapitol – a čítať by sme Konfucia naozaj mali. Pre Číňanov bolo jeho dielo niečím ako pre nás biblia, každý vzdelanec ho musel poznať naspamäť. Sú to doslova všeľudské nadčasové myšlienky a my, keď sa do nich začítame, zistíme, že aj keď inak vyzeráme a mali sme iné dejiny, stále sme tí istí ľudia s tými istými problémami. Čo je práve dnes, keď toľko hovoríme o vzájomnom poznávaní, zbližovaní národov, kultúr, nesmierne významné.“
Sen o Červenom pavilóne aj Konfucius sú už prekladateľsky za vami. Čo ďalej?
„Na fakulte religionistiky prednášam taoizmus a s Egonom Bondym som pred pár rokmi preložila Tao Te ťing. Taoistickým textom sa chcem venovať aj naďalej. Navyše, v roku 1993 našli v Číne v jednej hrobke úplne zvláštnu verziu tohto diela. Keďže bambusové doštičky, na ktorých bolo napísané, zuhoľnateli, začínajú sa po reštaurovaní zverejňovať až teraz. Ide skutočne o jedinečný objav. Som práve v štádiu komplikovaného získavania textov, keďže kvôli SARS-u sa teraz do Číny nedá ísť.“
Učíte, prekladáte, pomáhate pri výchove nových sinológov, pracujete vedecky. Neľutujete aspoň občas, že vám náhoda, nepriaznivý osud kedysi posunuli život celkom iným smerom, ako ste chceli?
„Určite nie. Číňania hovoria, že život je cesta, na ktorej sa postupne všetko organicky spojí a že našou úlohou je pochopiť, k čomu si nás život vybral, a zmieriť sa s tým. To však vôbec nie je pasívny prístup. Len na nás záleží, či v tom, čo robíme, vidíme niečo krásne, čo nás nabíja pozitívnou energiou, alebo či si zvolíme opačný postoj. Už dávno som sa nielen zmierila s tým, čo robím, ale svoju profesiu chápem zároveň aj ako svojho koníčka. Čínštinu som pôvodne študovala nie iba preto, že ma zaujala ako jazyk, ale že som s jej pomocou hľadala odpoveď na otázky, ktoré mi v tínedžerskom veku nevedela dať ani kresťanská a ani európska filozofia. Pretože som v mladosti aj veľmi prísne posudzovala rozpor medzi kresťanskou etikou a správaním sa ľudí, národov a…“
…a čínska filozofia vám pomohla?
„Pomohla mi v tom, že ma, ako sa vraví, síce premenila na ‘neznabožku‘, ale zároveň mi tiež dala novú orientáciu. Čím viac som totiž chápala čínsku interpretáciu sveta, bytia, tým menej som mohla, hoci by som i chcela, veriť v kresťanské dogmy. Práve z nej som získala určitú vnútornú vyrovnanosť a začala som sa dívať na veci očami čínskej dialektiky. Postavenej na princípe jing-jang, ktorý dokazuje, že život a vývoj nie je lineárny, nesmeruje len k lepšiemu, alebo len k horšiemu, ale že sa v ňom striedajú cykly. A teda, že keď je raz zle, vždy sa to nejako prevráti a napokon aj pominie. Lebo život je neustála premena, nikto v ňom nemá nič isté a vždy nás vie prekvapiť. Viete, kedysi som bývala hrozne deprimovaná, čítala som Nietzscheho, Camusa a zdalo sa mi, že svet sa vyvíja len k horšiemu. Postupne som však pochopila, že čínska klasická kultúra má pravdu v istej svojej bezstarostnosti, v dôraze na to, že sme súčasťou veľkého celku života, ktorý si ide svojou zmysluplnou cestou. Pravda, kým my sami nezhlúpneme a neznásilníme ho podľa toho, čo práve chceme. Ale keď sa zmierime s tým, k čomu nás vybral a vieme v tom nájsť radosť, získame aj silu prekonať problémy a tešiť sa z toho, čo práve máme.“
Nevravíte, že roky idú a vy už máte pomaly čas zmierniť tempo?
„Viete, podľa Číňanov by sme mali žiť až 120 rokov – lebo také sú prírodné cykly. Všetci vraj máme na to kapacity, len treba mať inú životosprávu a postoj k tomu, čo robíme. Ja sa preto chcem dožiť aspoň stovky. Mám veľa plánov, dúfam, že sa mi to aj podarí.“
MARCELA KOŠŤÁLOVÁ
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
…a riekol Majster:
q Ušľachtilý človek má veľmi veľa požiadaviek na seba.
Malý človek na iných.
q Vyžadovať čo najviac zodpovednosti od seba a menej od druhých, znamená čo najlepšie sa vyhnúť všetkým nepríjemnostiam.
q Ušľachtilý človek zosobňuje harmóniu a nie nejaké malicherné spolčovanie.
Malý človek uprednostňuje naopak spolčovanie pred všeobecnou spoločenskou harmóniou.
q Výhovorky a rečičky? Bočte od nich čo najďalej!
q Ušľachtilý človek sa má hanbiť, ak jeho slová predbehnú jeho skutky.
(Konfucius: Rozhovory a výroky)
