FOTO SME – ĽUBOŠ PILC

Na špekulatívnu otázku, či môže dáko cesta do malého Tibetu súvisieť so slovenskou literatúrou, sme od Kolomana Kertésza Bagalu jednoznačnú odpoveď nedostali. Svoje zážitky vraj na papier určite dávať nebude – má dosť inej roboty. Od návratu z ďalekej samoty už stihol uzavrieť siedmy ročník svojej literárnej súťaže Poviedka 2003 a vydal rovnomennú knihu.

Dobrodružstvo je za vami. Vidíte nebodaj po návrate aj slovenskú literatúru inak?

Selektujem. Takmer výhradne sa budem venovať už len prozaickej tvorbe. Predtým som často váhal a nebol som o niektorých projektoch úplne presvedčený, teraz som rozhodnejší. Ak od začiatku cítim, že rukopis nie je dobrý, radšej ho hneď vrátim a venujem sa s plným nasadením tomu, čo chcem robiť naozaj. Myslím si, že som získal potrebný nadhľad.

Ako vnímate vydavateľsko-spisovateľské vzťahy?

Veľmi osobne. Nerobím veci polovičato, vrážam do nich prirodzene, bez druhého plánu kompletne všetko, čo mám. Svojich autorov pokladám za priateľov, takže vzťah sa nenesie len v duchu bežných štandardných služieb vydavateľstva. Nepociťujem to v nijakom zmysle ako záväzok a v danej chvíli robím kopec vecí nezištne. Riskujem síce, že ma občas niekto oklame, ale rokmi sa mi takýto spôsob fungovania vydavateľstva a literárnej agentúry osvedčil. Autor však nie je mojím majetkom. Očakávam od neho, že urobí maximum pre literatúru, nie pre mňa.

Čo vravíte na literárnu kritiku?

V súčasnej dobe degradovala na úroveň „záložkovej kritiky“. Nedozviem sa o knihe viac ako z jej záložky. Na Slovensku je málo recenzentov, ktorých si vážim a na ktorých slová a rady dám.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že čítať dobrú knihu znamená dobrovoľne sa nechať oklamať.

Spisovateľské remeslo od autora vyžaduje byť klamárom, teda vyvolávať autentickú atmosféru cez vymyslené deje a postavy. Čím dokonalejšie som oklamaný, tým som ako čitateľ spokojnejší. Ale to, že spisovateľ má byť klamár, sa vzťahuje len na literárne dielo, nie na reálny život a medziľudské vzťahy.

Môže sa dokonalá lož v dobrej literatúre nazvať pravdou?

Literatúru mám rád vtedy, keď ma vtiahne do „písmenkovej“ reality iného sveta do tej miery, že vo mne vyvolá pocity. Nikdy som napríklad nezažil let kozmickou loďou, ale keď mi to dokáže autor sci-fi dokonale opísať, nepotrebujem sedieť v rakete – vtedy je pravdou, že som tam už bol.

Ako sa vám páčia tohtoročné poviedky z literárnej súťaže?

Jednotlivé ročníky sú vždy o kúsok ďalej, iné, nové, aj lepšie. Mám radosť, že tento ročník je viac príbehový a u autorov ustúpilo účelové experimentovanie.

Vaša cesta do Indie nebola hľadaním nejakého príbehu?

Nie. Išlo o revidovanie môjho vlastného. Myslím, že si to ešte niekedy zopakujem.

Zdá sa vám, že čitatelia sa chcú viac zabávať, alebo sa nechať poučovať?

Nedá sa to generalizovať. Je to od prípadu k prípadu, a navyše každý podľa svojho momentálneho stavu. V každom prípade – kniha je náročné médium. Treba pri ňom sústavne pohybovať očami. (smiech)

Nie je pre vás čítanie po rokoch už iba športovým výkonom?

Nezaspím bez toho, aby som neprečítal pár desiatok strán. Ale keď ma text nebaví, odložím ho, nenútim sa dočítavať tak, ako to bývalo kedysi.

Ste rozmaznaný čitateľ?

Dá sa povedať, že áno. Ale rovnako som aj náročný čitateľ. Veľmi ma prekvapí, keď sa nad niektorým textom spontánne rozosmejem. Stáva sa to málokedy, a to som fakt potešený. Autor ma ešte stále môže dostať. Priznávam, že kvalitné knihy si rozkošnícky vychutnávam a snažím sa ich vychutnávať čo najdlhšie.

Bývate ešte dojatý?

Samozrejme, dokonca sa občas dostavia aj slzy. Stotožnenie sa s príbehom čitateľovi do istej miery hrozí vždy.

Je to profesionálna úchylka alebo úchylka profesionála?

Úchylák pretvára realitu pre svoje pocity. Ja skôr hľadám v sebe pocity z danej reality, odžitej alebo čítanej. Rukopisom sa nedokážem venovať inak než profesionálne. Čakám, čo vo mne vyvolajú. Neustále sa v nich bŕľam, hľadám príčiny, predpokladám dôsledky. Keby ma to nebavilo, tak to tých dvanásť rokov nerobím.

Takže – čo ďalej?

Čo sa týka edičného plánu, ten mám jasný, temer bez akýchkoľvek korekcií. Keby som mal v tejto chvíli neobmedzený prístup k financiám, dokázal by som urobiť vo veľmi krátkom čase aj sedemdesiat knižných projektov. S finančnými problémami sa pravdepodobne budem stretávať aj naďalej, takže som nútený určovať, ktorá knižka vyjde skôr a s ktorou treba ešte počkať. Ale vidím to reálne tak na dvadsať až tridsať kníh ročne. EVA ANDREJČÁKOVÁ