My mierokazi. Najskôr sme Východoeurópania, potom Stredoeurópania, noví Európania a teraz?Kedysi som bol Východoeurópan, potom som postúpil do rangu Stredoeurópana, to boli krásne časy - aj keď osobne pre mňa práve ani veľmi nie - boli sentrljúropdríms, boli vízie budúcnosti, bolo všetko. Všetko, čo potrebujete na okrúhly stôl, ale to je veľmi zjednodušene a veľmi nespravodlivo povedané.
Pred pár mesiacmi som sa stal novým Európanom a než som si stihol na tento stav zvyknúť či odmietnuť ho, som už teraz nejadrový Európan. Pripadám si ako človek, ktorý prežil celý život v Mukačeve, nikdy z Mukačeva neodišiel, a aj tak bol chvíľu Maďar, chvíľu Čechoslovák, chvíľu občan Sovietskeho zväzu a nakoniec Ukrajiny. Takto sa v našich zemepisných šírkach stávame kozmopolitmi.
Dobrý a drahý
Európa sa musí sformovať, „jadro Európy“ - vpred, vyzval nedávno Jürgen Habermas.
Sedím v Budapešti, v izbe, ktorá je od podobných debát veľmi vzdialená. Sem tieto diskusie takmer ani nedoľahnú, hoci o slovo sa hlási prakticky každý, kto je „dobrý a drahý“. Možno by to tak nemuselo byť - internet tu máme a chytáme päť či šesť nemecky hovoriacich televíznych staníc - ale jednoducho to už tak je. Nielenže diskusia prebieha ďaleko od Budapešti, aj Budapešť leží ďaleko od diskusie „… najprv v jadre Európy“ - to je povedané trocha prehnane, ale to nám utkvelo v hlavách z Habermasových myšlienkových pochodov. Nevidím síce žiadny pádny dôvod, prečo by som si nové delenie (jadro a nejadro) nemal preložiť ako prvotriedny - druhotriedny, ale nechce sa mi hovoriť týmto zvyčajným, večne ukrivdeným východoeurópskym spôsobom.
Habermasovmu reflexu dobre rozumiem, jeho „najprv“ je spočiatku veľmi logické. Ide o racionálne, vecné zistenie (pocit): v nových členoch Európskej únie uvidel rušivý faktor. Je to ťažké a aj to bude ťažké, spoločne konať s novými. Radi síce (my noví) hovoríme, že sme tiež odjakživa boli Európania, ale predsa len podliehame takpovediac inému rytmu: pre nás sú dôležité iné veci ako pre iných, iné vec vnímame a inak používame slová. Pod slobodou nerozumieme rovnováhu práv a slobôd, ale šancu na prežitie, šikovný úkryt pred mocou, ďalšiu skrýšu.
A počas diktatúry sme sa naučili, že štát je nepriateľ, ktorého treba pri každej príležitosti oklamať, pričom od neho zároveň čakáme, že vyrieši všetky naše problémy. Len čo sme práve znovu získali suverenitu, ešte sme ani neprišli na to, o čo pri nej ide, už ju musíme znovu zbrzdiť.
Amerika v našich očiach nikdy nebola veľmocou, vždy to bol sen. Dôležitý sen, princ na tátošovi, ktorý nám cvála v ústrety a ide si po nás. Jemu by síce nič podobné nikdy ani na um nezišlo (napríklad roku 1956), ale tým sa pre nás na jeho statuse nič nemení. Nikdy sme nepocítili aroganciu tejto veľmoci, ale ani ťažobu bremena prijatej pomoci. My sme nemali západný šesťdesiaty ôsmy rok, žiadne prekonávanie minulosti. V diktatúre je len diktatúra. A ľudia.
A Derrida nemá čas
Alebo sa pozrime na aktuálne udalosti. Pätnásteho februára boli po celej Európe veľké demonštrácie. Tie boli aj u nás, zúčastnilo sa ich asi tridsať osôb, ktoré sa na základe straníckych sympatií ešte hneď na mieste rozvadili.
Demonštrácie sme videli v televízii. Aj takáto spoločenská pasivita vyplýva zo skúsenosti z diktatúry. Ale ako vysvetliť, že takzvané konzervatívne strany (aj pravicoví extrémisti) boli u nás proti vojne, ale socialisti ju podporovali? Prípadne, nechcelo sa im robiť rozhodnutia? Aj to je reflex z Kádárových čias, toto „len aby sa nič nestalo, aby sme z toho nemali zle“. Lenže teraz z toho máme zle. No to, čo viedlo perá pri onom liste ôsmich krajín, nebola ani tak lojalita voči Bushovi, ako skôr bezmocnosť, nedostatok diplomatických skúseností a diplomatická nešikovnosť. Ale ako máme byť z noci na ráno šikovní, z akej tradície to máme mať! O čo by sme sa mohli oprieť!
Je to naozaj tak, ako hovorí básnik: „Strednú Európu možno pochopiť len zo strednej Európy a byť Stredoeurópanom znamená nepoznať sám seba.“
A tak je tu toto iné. S týmto iným sa od roku 1989 sotva niečo stalo, sami sme nevedeli, čo si so sebou počať, a nikto si s nami nič nepočal. Keď spolu s NDR vpadol na Západ Východ, mohli sme chvíľku dúfať, že Nemecko to vezme na vedomie, a s týmto iným (takpovediac so sebou samým) sa bude chcieť zoznámiť. Ale tak to nebolo. (A to sa potom rôzne kompenzovalo.)
Teraz máme na krku nový, meniaci sa svetový poriadok, silnú Ameriku, zmätenú Európu, rýchlo, ani Derridovi nezostal čas na napísanie samostatného článku, treba konať a to veľmi rýchlo, a to naozaj najľahšie zvládne predvoj. Problémy tohto druhu vedel najúčinnejšie riešiť (okrem diktatúr) osvietený absolutizmus. Toto „najprv“ je presne výraz, ktorý by mohol vyjsť aj z úst Kataríny Veľkej.
Tak teda máme toto európske jadro ako lokomotívu avantgardy, dvere vlaku sú otvorené a to vo vlastnom záujmu vlaku, a my doň, tiež vo vlastnom záujme, môžeme naskočiť. Je to pekný obraz, a ani nie veľmi zjednodušený. Problematické mi pripadá len to, že už sú položené koľajnice. Je pravda, že stredo-východná Európa je rušivý faktor, ale ak v ňom vidíme len to, o čom potom chceme hovoriť? A nie je v mojom záujme položiť túto otázku, ale aj tak ju položím: Načo je potom toto rozširovanie Európy? Z altruizmu, zo zdvorilosti?
To je primálo, to je nič. Sami seba nemôžeme obísť. Východná Európa sa musí naučiť zodpovednosti čiže správať sa ako dospelá, ako niekto, kto je schopný robiť naozajstné rozhodnutia a potom znášať ich následky, západná Európa naproti tomu nemôže obísť oboznámenie sa s rušivým faktorom a to sa, samozrejme, nedá vybaviť len gestami. (Ale bez takých gest tiež nie: s akou samozrejmou povýšenosťou dal francúzsky prezident najavo, že nové krajiny nevyužili šancu mlčať. Bon. Ja mám francúzsku povýšenosť zo všetkých najradšej. Keď už povýšenosť, tak francúzska, to je štýlovo to najvyššie, čo dokáže vzísť z európskeho ducha, maďarská povýšenosť je smiešna, voila, nemecká ťažkopádna, talianska povýšenosť je ukričaná, anglická by možno tiež bola v poriadku, ale je taká jemná, že až úplne čuší.)
Hódmezövásárhely
Videné od nás, z Mesiaca, v čerstvo sformulovanej definícii Európy pôsobia resentimenty voči Amerike krátkozrako a účelovo. Podľa môjho názoru nemôžu byť východiskom ani cieľom - ani ony, ani snahy o priaznivú rovnováhu medzi Amerikou a Európou. Také niečo môže byť jedine následkom. Podľa môjho názoru sa spolupatričnosť asi nedá tematizovať, skôr sa môže prejaviť prostredníctvom pohybov, reflexov, dôležitých proporcií. A okrem toho je to, akoby bola Amerika prekrytá Bushom. Amerika je podľa môjho názoru presne ako my, len iná. Ale nie je to iný pól, voči ktorému by sme sa mohli vymedziť. Elegantne povedané, s takými pubertálnymi definíciami ako „nech vyhrá silnejší“ by sme nedopadli dobre. A ešte raz: o čom teda hovoríme?
V súťaži myšlienok o novom európskom vedomí mám zvláštny pocit, akoby sme chceli nový obrovský národný štát, pocity identity, spoločného nepriateľa a namiesto národných pováh euronárodné. (V jednom starom vtipe sa hovorí: Aký veľký je sovietsky trpaslík? Obrovský.) Ale nikto netúži po štruktúre Spojených štátov európskych. Na to sme v porovnaní s Amerikou príliš rôzni. Z Kielu do Hamburgu je ďalej než z Bostonu do San Francisca. A to som ešte vôbec nehovoril o Hódmezövásárhely.
Doteraz Európu ako-tak navzájom spájali diktatúry. Odpor k diktatúram. Ale čo ju spája po osemdesiatom deviatom? Kde sú dielne organického myslenia, z ktorých by mohol vzísť obraz Európy? Neexistujú. Beztak sa vízií právom bojíme. Keby som mal väčší sklon k apokalyptickým obrazom, opísal by som Európu a európskeho ducha ako mŕtveho človeka, a to, čo pociťujeme ako kultúru, bolo by, ako keď na mŕtvole ďalej rastú nechty. No v strachu tento obraz hneď aj beriem späť (a keby som ho zabudol vziať späť, určite to urobím, keď budem ležať na smrteľnej posteli.)
Jürgen Habermas je autorom slov: „Príťažlivá, ba nákazlivá vízia nespadne z neba. Dnes sa môže zrodiť len zo znepokojivého pocitu bezradnosti.“ Významné vety. Ale je to tak, akoby tá všeobecná bezradnosť vôbec nebola znepokojivá, javí sa skôr veľmi pokojne. Pokojná bezradnosť je prázdna. Od nej sa dostaneme len k unavenej rovnici EU = euro + Brusel. Prvý krok by teda bol: znepokojiť sa. Musíme nájsť (vziať na vedomie!) a to spoločne, európsky, znepokojenie!
PÉTER ESTERHÁZY
