Prezident Ion Iliesco (vľavo) so svojím predchodcom Emilom Constantinescom. FOTO – TASR/AP

Porevolučný vývoj v Rumunsku nepochopíme bez krátkeho exkurzu do minulosti.

Od roku 1965 do 1989 sa politická moc v Rumunsku extrémne personalizovala. Oceľovou svorkou režimu bol silný kult osobnosti straníckeho pohlavára a prezidenta Nicolae Ceausesca, jeho ženy Eleny a tajná polícia Securitate. Tento priamy a osobný nástroj Ceausescovej diktatúry zasahoval deštruktívne do všetkých oblastí života. V 80. rokoch sa už o stagnácii rumunskej ekonomiky hovorilo aj oficiálne. Priemyselný ne-rozvoj krajiny a bieda obyvateľstva vyústili do apatie, cynizmu, zúfalstva a výbušnej atmosféry. Straníci na vrchole moci boli na sklonku 80. rokov čoraz viac izolovaní, nedokázali efektívne používať osvedčené autoritatívne metódy nátlaku a mobilizácie. Ľudia mimo straníckej pyramídy sa čoraz viac vymaňovali spod kontroly moci. Udalosti v ostatných krajinách sovietskeho bloku, podnietené reformami Gorbačova, postupne oslabili aj Ceausescovo mocenské zovretie.

Koncom roka 1989 bolo jasné, že krach rumunského režimu prebehne inakšie ako v Maďarsku a Poľsku. V rámci rumunskej straníckej elity neexistovala osvietená, reformne orientovaná frakcia. Nespokojné kádre strany a Securitate boli izolované, ustráchané. Rumunská komunistická strana bola paralyzovaným orgánom bez kolektívneho vedenia, bez vnútrostraníckeho života, bez najmenšej spätnej väzby od nižších k vyšším hodnostárom. Významným stimulom krízy sa stala Gorbačovova perestrojka. Ceausescu a jeho blízki spriaznenci dlhé roky zručne zneužívali relatívnu autonómiu voči neostalinskému Sovietskemu zväzu. Keď sa však Gorbačov pustil do radikálnej destalinizácie, Ceausescova kvázi nezávislá zahraničná politika stratila propagandistickú silu. Ohnivú rétoriku vodcu o národnej nezávislosti od Moskvy prestali Rumuni vnímať ako prejav patriotickej hrdosti a čoraz viac ju považovali za zúfalý, tvrdohlavý pokus neostalinského lídra vzdorovať liberalizačnému „novému kurzu“ z Kremľa. Ceausescu už nenachádzal podporu ani v poníženej straníckej organizácii. Spoliehať sa mohol iba na niektoré kádre armády a bezpečnosti.

Odporcovia Ceausescovej tyranie však neboli ani zďaleka presvedčenými stúpencami liberálnych hodnôt a praktík západných demokracií. Taký bol aj Ion Iliescu, Moskvou odchovaný aparátnik, tajomník Komunistickej strany zodpovedný za ideológiu.

Ceausescov režim bol zvrhnutý po sérii ľudových povstaní medzi l6. a 22. decembrom 1989. Diktátor a jeho manželka unikli z budovy Komunistickej strany na helikoptére, ale armáda ich onedlho zajala. Mimoriadny vojenský tribunál oboch odsúdil na trest smrti, popravčia čata ich na Vianoce 1989 zastrelila.

Moc prešla do rúk samozvaného mocenského orgánu, Rady Národného frontu spásy (NFS). Na čelo nového zoskupenia sa postavil Iliescu, dovtedy riaditeľ Technického vydavateľstva v Bukurešti. Politických strán, hnutí a občianskych združení zo dňa na deň pribúdalo. Kritickí intelektuáli, ktorí predtým mlčali, verejne volali po rýchlej dekomunizácii. Národnému frontu spásy vyčítali, že si prisvojil revolúciu a nastolil „kryptokomunistický“ režim.

Prezidentské voľby sa konali v rokoch 1990 a 1992. Vyhral ich Iliescu. Počas tohto obdobia sa NFS rozdelil na proreformnejšie orientovanú skupinu vedenú Petre Romanom (premiérom v období 1990-1991) a Iliescových podporovateľov. Tí prví vytvorili Demokratickú stranu (DS), tí druhí sa nakoniec premenovali na Sociálnodemokratickú stranu Rumunska (SDSR).

Antikomunisti pod vedením geológa

Vo vznikajúcej antikomunistickej koalícii dominovala historická, znovuoživená Kresťanskodemokratická národná roľnícka strana (KD-NRS). „Pravica“, ktorá sa formovala ako opozícia k Iliescovej „ľavici“. Po neúspechu vo voľbách a niekoľkých rokoch v mimoparlamentnej opozícii sformovala pravica novú strešnú koalíciu zoskupujúcu viaceré politické strany a občianske združenia. Najvplyvnejšou osobnosťou koalície sa stal právnik Corneliu Coposu, bývalý politický väzeň, ktorý strávil v komunistických žalároch 17 rokov. Coposu osobne vybral a odporučil aj prezidentského kandidáta demokratickej opozície pre voľby v roku 1992. Bol ním profesor geológie Emil Constantinescu, rektor univerzity v Bukurešti, .

V roku 1996 viedol Constantinescu proti Iliescovi agresívnu kampaň. Ostro kritizoval váhavosť Iliescových elít pri riešení majetkových reštitúcií a prístupu občanov k spisom tajnej polície. Constantinescu voľby v roku 1996 vyhral predovšetkým vďaka masovej nespokojnosti. Počas kampane sa uchýlil aj k populistickým technikám: sľuboval okamžité a konkrétne zmeny, preskupenie elít, vytvorenie novej triedy manažérov. Mnohí považovali Constantinesca, ktorý nebol po roku 1990 oficiálne spojený so žiadnou politickou stranou, za kandidáta občianskej spoločnosti (čo je v Rumunsku často nesprávne používaný pojem). Tešil sa silnej podpore nezávislých médií, ale podporoval ho aj tradične proiliescovský denník Adevarul (Pravda).

Voľby v roku 1996 sa stali v postkomunistickej histórii Rumunska skutočným predelom. SDSR priznala porážku a stala sa najdôležitejšou opozičnou stranou. Constantinescu v predvolebnej kampani sľuboval rýchle ozdravenie ekonomiky, vyhubenie politickej a ekonomickej korupcie, posilnenie súdnych a právnych garancií práv občanov, zúčtovanie s komunistickou minulosťou, zverejnenie pravdy o revolúcii, reštrukturalizáciu tajných služieb a rozhodnú prozápadnú orientáciu zahraničnej politiky.

Keby dokázal splniť čo len časť svojich sľubov, je málo pravdepodobné, že by sa Iliescovi v roku 2000 podaril taký efektný „comeback“. Constantinescu nepochopil, že sa k moci nedostal kvôli osobnej charizme či zásluhám z minulosti, ale ako symbol všeobecnej nespokojnosti. Mnohí Rumuni považovali Constantinesca, Demokratickú dohodu (DD) – koalíciu, ktorú zastupoval, a novú vládu za lepšiu alternatívu ako kolektivistickú a etatistickú politiku Iliesca. Na začiatku Constantinescovej prezidentúry zavládla takmer eufória. Prezident sa však začal obklopovať kruhom poradcov, ktorých si vyberal skôr na základe osobného priateľstva a lojality ako kompetencie.

Nesúdržná koalícia

Jeho tím predstieral, že sa chce rozísť s minulosťou. Chýbala mu však kompetentnosť a súdržnosť, čo sa naplno prejavilo neúspechom reforiem za vlád Ciorbeu a Vasileho. K pozitívam vládnutia koalície po roku 1996 patrí najmä účasť Demokratickej aliancie Maďarov v Rumunsku (DAMR) v koaličnej vláde, čo pomohlo zmierniť etnické napätie v krajine.

Demokratický fatalizmus

Constantinescu bol jednoznačne prozápadný. Podnietil celonárodnú kampaň za vstup do NATO a občanov verejne presviedčal, že Rumunsko môže dostať prihlášku spolu s Maďarskom, Poľskom a Českou republikou.

Prezident sa tešil falošnému imidžu veľkého medzinárodného hráča, Rumunsko však zanedbával. Nevšímal si, že podpora koalície DD klesala, že rozpory v koalícii sa vyostrujú, že SDSR sa začala zoskupovať okolo Iliesca, že obyvateľstvo roztrpčuje klesajúca životná úroveň.

Už počas roka 1999 bolo jasné, že Iliescu bude opäť kandidovať na prezidenta a že má reálnu šancu vyhrať voľby v roku 2000. Constantinescu a jeho ľudia však pokračovali v obviňovaní médií, tajných služieb, skorumpovaných ekonomických magnátov – všetkých okrem seba. Pritom najväčšie korupčné škandály postihovali práve ľudí z jeho bezprostredného okolia. Priepasť medzi prezidentom a občianskymi združeniami sa neustále prehlbovala.

KD-NRS, centrálny pilier vládnucej koalície, si nedokázala poradiť s rivalitou, frakcionárstvom a konfliktmi vo vlastných radoch. Dvaja premiéri, spojení s KD-NRS (Victor Ciorbea a Radu Vasile) sa stali obeťami kompromisných riešení koaličných rozbrojov. Constantinescovým posledným premiérom sa stal napokon Mugur Isarescu, nepolitická osobnosť, technokrat, ktorého začiatkom 90. rokov ustanovil do funkcie guvernéra Národnej banky Iliescu.

Prezident: Rumuni ma sklamali

V lete 2000 už bolo zrejmé, že SDSR získa v parlamentných voľbách jasné víťazstvo. Constantinescu sa však nerozhodol pre konfrontáciu s Iliescom, ale oznámil, že z politiky odchádza. Mal pocit, že Rumuni ho sklamali, nie on ich.

V roku 1996 prezentovali rumunské demokratické sily Constantinesca ako jediného kandidáta zdanlivo zjednotenej opozície. V roku 2000 rivalita a vzájomná závisť vo vnútri DD spôsobili, že z jej vlastných radov vzišli traja kandidáti: Isarescu, Stolojan a Petre Roman, ako aj kandidát DAMR György Frunda. Prví traja nemohli presvedčivo doložiť svoj rezolútny rozchod s Iliescovým režimom pred rokom 1996. Nedokázali presvedčiť Rumunov, že predstavujú zásadnú alternatívu k Iliescovi, ktorý sa šikovne dištancoval od nacionalistických tém. Termín „európska integrácia“ sa v kampani SDSR vyskytoval oveľa častejšie ako v prejavoch politických súperov.

Prečo sa vrátil Iliescu?

Návrat Iona Iliescu na prezidentský post a znovuzískanie dominantného postavenia SDSR vo vláde možno považovať za rumunskú „nežnú rekonštrukciu“. Iliescu a jeho podporovatelia sa na chybách demokratov poučili. Pochopili, že volebná zmena v roku 1996 síce nebola dokonalá, vytvorila však politickú kultúru alternujúceho vládnutia, ktorú väčšina Rumunov ocenila. Uznali, že ekonomická transformácia, hoci neúplná, sa stala významným zlomom.

Víťazi z roka 1996 prehrali voľby v roku 2000 pateticky, podobne ako viaceré sesterské pravicové koalície v strednej Európe. Voľby v roku 2000 potvrdili krach staromódnej, ideologicky skostnatenej KD-NRS, ale aj vzostup dynamickejšej, modernej NLS.

Z posunu voličov doľava profitovala najmä SDSR. V prvom kole prezidentských volieb nikto z kandidátov DD, NLS ani DAMR nezískal taký počet hlasov, ktorý by ich kvalifikoval do druhého kola. Druhé kolo hlasovania bolo voľbou „menšieho zla“ medzi umierneným, kvázi-populistickým postkomunistickým lídrom Ionom Iliescom a medzi fanatickým nacionalistom Corneliom Vadimom Tudorom z ultranacionalistickej Strany Veľkého Rumunska (SVR), vedenej Corneliu Vadimom Tudorom.

Aj dlhodobí oponenti a kritici Iliesca preto na Rumunov apelovali, aby nevolili Vadima Tudora. Hrozba otvorenej diktatúry prinútila aj bývalého disidenta Doinea Corneu a jemu podobných podporovať Iliescovo znovuzvolenie. Iba niektorí varovali, že voľba medzi Iliescom a Vadimom nie je voľbou medzi väčším a menším zlom, ale voľbou medzi rovnakými, i keď odlišnými nepriateľmi demokracie. Takéto tvrdenia sú však neopodstatnené. Iliescu akceptoval výsledky volieb v roku 1996 a viacmenej férovo viedol parlamentnú opozíciu počas nasledujúcich štyroch rokov. Vo Washingtone, v septembri 2000, sa usiloval presvedčiť predstaviteľov USA, že vyznáva atlantické hodnoty a inštitúcie a že s nacionalistom Tudorom nemieni spolupracovať.

Čiastočným vysvetlením porážky rumunského demokratického bloku bola nesúrodosť koalície vládnucej po roku 1996. Účelové spojenie strán s rozdielnymi programami, historickou pamäťou, záujmami a ašpiráciami bolo málo produktívne. Chybou Constantinesca, ktorý odstredivosť koaličných partnerov nedokázal zharmonizovať, bolo afektívne vyhlásenie predčasných parlamentných volieb. Navyše neustále omieľal, že ho ľud nepochopil, médiá zradili a „nepriatelia“ jeho snahy sabotovali. Nikdy nevysvetlil, prečo sa nedokázal vysporiadať so „starými štruktúrami“. Tajné služby transformoval iba povrchne. Prezidenta a „jeho demokratov“ nezachránil ani istý obrat ekonomiky k lepšiemu, ani úspešná kampaň za vstup do NATO.

Rumunský perónizmus?

Skutočným prekvapením volieb 2000 však nebolo víťazstvo Iliesca a SDSR, ale ohromujúci nástup Vadima Tudora a jeho nacionalistickej SVR. Tudor dokázal premeniť marginálnu politickú organizáciu na hlavnú opozičnú stranu, ktorá dnes kontroluje pätinu rumunského parlamentu a viacero jeho výborov. Vadim Tudor je neskrývaným exponentom síl banujúcich za bývalým režimom, xenofóbie, s odporom k demokratickým hodnotám a tolerancii. Hungarofobický a antisemitský Tudor hral s nacionalistickou kartou a vyzýval k boju proti korupcii. Tak získal pre SVR najvyššie percento hlasov zo všetkých extrémistických strán povojnovej Európy. Rétorika a charizma bývalého dvorného básnika diktátora Ceaucesca oslovovala najmä nerozhodnutých. Neraz sa naskytla príležitosť zbaviť ho poslaneckej imunity, ale nikto, ani Iliescu, sa k tomu neodhodlal.

Strana Vadima Tudora nie je „tradičnou“ extrémne pravicovou stranou. Nie je ani „pravá“ ani „ľavá“, je skôr nedefinovateľným amalgámom nostalgie za komunistickými a fašistickými ideálmi, nepriateľstva k modernite či diverzite a bojového, podľa niektorých intelektuálov – falocentrického, rasisticky definovaného kultu národa. Vzory Vadima Tudora hovoria za všetko: stredoveký magnát Vlad Tepes (Impaler Napichovač), pronacistický diktátor maršal Ion Antonescu a Nicolae Ceausescu. Jedným z tajomstiev Tudorovho vzostupu bol aj bojkot akýchkoľvek serióznych, verejných diskusií o stalinských a fašistických skúsenostiach krajiny. Historická ignorancia a strata pamäti boli najsilnejšími spojencami Tudora, ktorý sa chvasce, že je stelesnením rumunstva.

Väčšina Rumunov nebanuje za autoritárskymi etapami vlastných dejín, nepociťujú však ani potrebu kajať sa za účasť na terore v 30., 40. a 50. rokoch. Rumunskí voliči viac ako postkomunistov nenávidia novodobých zbohatlíkov, „kleptokratov“ a mediálne elity, proti ktorým sa Vadim Tudor zastrája: „Túto krajinu budem spravovať so samopalom v ruke.“

Istú zodpovednosť za tento stav nesú aj médiá, pretože vytvorili klímu, v ktorej sa Tudorova ohnivá rétorika odplaty javila ako normálna. Amaterizmus, horúčkovité vyhľadávanie senzácií a trivializácia dôležitých morálnych a politických otázok, to všetko prispelo k degradácii verejnej diskusie, ktorú v lete 2000 ovládol Tudor. Oháňal sa „mečom ľudovej spravodlivosti“, šíril z médií vtipné bonmoty i osočovania proti prázdninujúcej vládnucej elite.

Skupiny občianskej spoločnosti pokračovali zatiaľ v boji za abstraktné, často nejasné ideály. Nikdy nebola priepasť medzi prozápadnou inteligenciou a voličmi taká veľká ako na jeseň v roku 2000. Sily, ktoré sa považovali za demokratické, nemali ucelenú víziu, stratégiu ani taktiku. Za týchto okolností sa Iliescu stal jedinou rozumnou alternatívou. Kto chcel zmysluplne uplatniť svoj hlas, volil Iliesca.

Budúcnosť s otáznikmi

Čo sa dá povedať o budúcnosti Rumunska? Menšinová ľavicová vláda bude potrebovať podporu stredo-pravicových strán, aby dokázala presadiť legislatívu na nevyhnutné mikro- a makroekonomické reformy. V rámci SDSR existuje zreteľná generačná medzera: Iliescu a jeho priatelia sú politickými dinosaurami, ktorých výrazne ovplyvnili Chruščovove a Gorbačovove ilúzie o reformovateľnosti leninských režimov. Dnešný premiér Adrian Nastase sa narodil v roku 1950. Reprezentuje iný vek a kultúrnu skupinu. Je pravdepodobné, že aj SDSR sa bude vyvíjať a aj štiepiť: na tradicionalistov a modernistov.

Reformuje sa aj KD-NRS. Do popredia sa tlačia mladí. Ak sa budú reformy vážne presadzovať, Vadim Tudor skončí na politickej periférii. Ak však korupcia, odkladanie reforiem a nezáujem časti politickej elity o kritickú situáciu širokej populácie budú transformáciu krajiny brzdiť, potom má rumunský autoritársky populizmus budúcnosť.

VLADIMIR TISMANEANU, GAIL KLIGMAN

(krátené)

Preložili: Michal Horský a Terka Grellová