Keď je dieťa v tzv. bezvedomí, je ako nehybná bábka. Dýcha, trávi, vylučuje. Má otvorené očká, vidí, ale nedokáže reagovať, pohnúť hlavou, rukou, nohami, jazykom.
Desaťročný Adam ešte na začiatku prázdnin vysadol na koňa. Tak ako mnohokrát predtým. Potom strávil sedem týždňov na jednotke intenzívnej starostlivosti. Týždeň pred koncom prázdnin dokáže povedať len ham, piť, daj.
Deväťročný Jurko vypadol z okna z päťmetrovej výšky na hlavu. Po prebratí z bezvedomia nechodil, nerozprával, nedvíhal hlavu.
Šestnásťročný Peter spadol po prudkej jazde na bicykli dolu kopcom na hlavu. Nemal helmu. Ani on po páde nereagoval.
Päťročný Danko našiel v kúpeľni farebné cukríky a všetky si napchal do úst. Modré guľôčky boli lieky. Opuch mozgu, bezvedomie, rok slepoty.
Dospievajúci chlapec podľahol vplyvu sekty satanistov a obesil sa. Zachránili ho, mozog však zostal poškodený.
Štrnásťročného Viktora našli po troch dňoch v bezvedomí dosekaného sekerou vedľa zavraždenej matky. Bol takmer nemý a ochrnutý.
Desaťročný Benjamín podbehol pod auto, ktoré ho vymrštilo a pritlačilo o zábradlie. Chlapca vyslobodili až o 20 minút.
Stačí niekoľko minút nepozornosti. Stačí stotina sekundy a život sa zmení na bezvedomie, z ktorého sa treba zobudiť.
Prebúdzanie detí z tzv. bdelého bezvedomia trvá nekonečné hodiny, dni, niekedy mesiace. Za pomoci neurológa, psychológa, psychiatra, logopéda, rodičov a rehabilitačných sestier. Cvičiť treba každý deň – aj s nehybným telíčkom.
Plačte do vankúša, nie pred svojimi deťmi
Mladá smutná žena tlačí pred sebou vozíček. Jej desaťročný syn ešte pred dvoma mesiacmi vedel vymenovať všetky hlavné mestá na zemeguli, jazdiť na koni, robiť kotrmelce.
Adam sedí stúlený na vozíku, hlava mu klesá na ramená, jednu ruku má v sadre. Takmer celé prázdniny strávil na jednotke intenzívnej starostlivosti napojený na prístroje. Po páde z koňa utrpel ťažký úraz mozgu.
V Liečebnom ústave v Čilistove je druhý týždeň s diagnózou apalický syndróm – tzv. bdelé bezvedomie. Stav, keď sú zachované iba životne dôležité funkcie tela, ako je dýchanie, trávenie, vylučovanie.
Týždeň pred začiatkom školského roka vie povedať len ham a piť. Aj to je úspech. Všetko sa učí znova od začiatku – usmiať sa, pohnúť hlavou, rukami, robiť prvé kroky, vyslovovať slová.
Adamova mama sa nechce s novinármi rozprávať.
O čom? A načo? Pýta sa.
Ešte nespracovala svoj žiaľ. Ešte vôbec nevie, čo ju čaká. V očiach má stále úzkosť a veľký strach.
Už druhý mesiac nekonečné hodiny sedí pri synovi a prihovára sa mu.
Lekári aj psychologička jej neustále prízvukujú, že musí byť silná. Môže plakať, ale len do vankúša.
„Rodič nesmie nikdy pred dieťaťom plakať. Aj keď je v bezvedomí, dieťa ho vníma. Aj keď sa mamám zdá, že kontakt nie je nadviazaný, vyžadujeme od nich, aby sa snažili nepoddávať sa pred deťmi emóciám. Deti sú v štádiu zobúdzania. Vtedy musia mať v rodičovi oporu, preto sú tu mamy s nimi. Preto je dôležité, aby neplakali. Je to pre ne ťažké,“ hovorí MUDr. Jana Tkáčová, primárka neurologického oddelenia Liečebného ústavu v Čilistove.
Tu sa ako v jedinom ústave na Slovensku zobúdzajú deti z tzv. bdelého bezvedomia po ťažkých úrazoch mozgu a liečia.
„Adamko má však veľkú šancu. Už chodí s oporou, vyslovuje. To je veľký úspech.“
***
Dvojročnú Luciu našla matka dolu hlavou v sude s dažďovou vodu. Po tridsiatich minútach. Dievčatko ležalo vyše mesiac v bezvedomí s ťažkým poškodením mozgu, napojené na prístroje na jednotke intenzívnej starostlivosti. Po troch mesiacoch liečby v Čilistove sa začalo usmievať.
Dnes, po dvoch rokoch, ešte stále nerozpráva, vie však signalizovať svoje potreby. Je zobudená z bdelého bezvedomia, ale motoricky je na tom asi ako polročné bábätko. Jej stav sa postupne pomaličky zlepšuje a lekári veria, že sa bude zlepšovať aj naďalej.
Ako sa budia princezné z bezvedomia
Doktorka Jana Tkáčová volá svojich malých pacientov princezničkami a princami. Šípková Ruženka to mala jednoduchšie. Stačil jediný bozk od princa.
Ako sa prebúdzajú z bezvedomia deti s ťažkým poranením mozgu?
Trvá to nekonečné hodiny, dni, niekedy mesiace – najprv na jednotkách intenzívnej starostlivosti veľkých nemocníc.
Keď otvoria oči, pohnú prstami na rukách, nohách, odpoja ich od dýchacích prístrojov. Začína sa ďalšia fáza prebúdzania.
Vtedy ich dovezú do Čilistova. V bývalých ubytovniach po stavbároch gabčíkovského vodného diela ich neurológovia v spolupráci s psychológom, psychiatrom, logopédom, rehabilitačnými sestrami a rodičmi postupne deň po dni učia všetko odznova.
„V prvom rade sa dieťaťu musíte prihovárať. Túľte si ho k sebe, hladkajte ho, stimulujte dotykmi, pritúľte si jeho telíčko na hruď. Masírujte, hojdajte ho. Spievajte mu, šepkajte mu. Prihovárajte sa mu, aj keď nereaguje. Je to len otázka času, kedy zareaguje. To je princíp zobúdzania,“ opakuje doktorka Tkáčová matkám.
Takmer všetky sú na začiatku vystrašené, prechádzajú fázami depresívnych stavov, letargie, fázami optimizmu a pesimizmu. Stane sa, že to matky nezvládnu. Vtedy je dobré terapiu na čas prerušiť, pobudnú v domácom prostredí a znova sa vrátia.
Proces zobúdzania môže trvať nekonečne dlho
Väčšina vážnych poškodení mozgu navracia pacienta vývojovo až do prenatálneho obdobia. Je preto nevyhnutné krôčik za krôčikom učiť sa všetko, čo kedysi vedeli. Presne tak ako to robí novorodenec – len s tým rozdielom, že neváži niekoľko kilogramov, a rýchlosť vývoja sa nepočíta na mesiace, ale niekedy na dlhé roky.
„Začíname sa učiť všetko od úrovne novorodenca. Otáčať sa, zdvíhať hlavičky, plaziť sa, rozprávať, sedieť, odvykať od plienok, nočníka, prakticky všetko. Je to drina.“
Podobné je to aj u dospelých. Závisí to vždy od rozsahu a miesta ložiska a celkového poškodenia mozgu či miechy. Plasticita mozgu detí je však predsa len iná.
„Mozog dieťaťa je prispôsobivejší, spoje medzi jednotlivými nervovými dráhami sú pružnejšie. Ak sa po úraze mozgu nejaká jeho časť vyradí kvôli nedokrveniu alebo zakrvácaniu, mladý organizmus dokáže túto poruchu za pomoci liečby obísť tak ako obchádzku na ceste.“
***
Trojročná Evička sa nakŕmila prudko jedovatým ľuľkovcom, zatiaľ čo jej rodičia pristavovali niečo na dome. Dievčatko zostalo v bezvedomí, napojené na prístroje, neschopné pohybu, s poškodenými obličkami, opuchom mozgu. Po dvoch mesiacoch od otravy začala po intenzívnej rehabilitácii sledovať okolie zrakom a dvíhať hlavičku z podložky asi ako štvormesačné dieťa.
Z toho decka už nič nebude?
Keď sem sanitka privezie dieťa z jednotky intenzívnej starostlivosti, nikto nevie predpovedať, ako to dopadne.
„Nedokážem predvídať, čo sa nám podarí – či z neho bude človiečik, ktorý o dva mesiace odkráča tanečným krokom, alebo to bude trvať celý rok aj viac, alebo nakoniec odíde na vozíčku s úplným ochrnutím. To je otázka, ktorú sa nás mamy stále pýtajú. No nikto z nás nevie predpovedať. Nevieme veštiť. Detskí pacienti sú však vždy perspektívni. Len treba zvoliť vhodnú liečbu,“ hovorí MUDr. Tkáčová.
Ani ona, ani nikto z personálu by si netrúfol mávnuť nad nimi rukou, povedať, tak z tohto decka nič nebude.
„To je prísne zakázané!“ doslova zvolá primárka.
Za pomoci špeciálnych prístrojov, ktoré si dali zhotoviť, cvičia aj s celkom nepohyblivými deťmi.
Sestrička vloží nevládnu nôžku do pedálov na špeciálne zostrojenom bicykli, zatiahne suchý zips, rovnako upevní rúčky, a cvičí s nehybným dieťatkom.
Vyzerá to jednoduché, ale nie je.
Svaly sa musia deň čo deň uvoľňovať. Cvičenie nemá konca kraja.
K tomu masáže, ergoterapia, rôzne rehabilitačné metódy, reflexné terapie, arteterapia, muzikoterapia, laseroterapia, elektroliečba, akupunktúra, fyzioterapia stuhnutých svalov, šliach, kĺbov. A tak ďalej a donekonečna.
Viac ako tretina detí postihnutých apalickým syndrómom, ktoré tu liečili, dnes chodí a rozpráva bez problémov.
***
Šestnásťročná Katka sa vybrala študovať angličtinu do Ameriky. Keďže od desiatich rokov jazdila na koni, sadla si na koňa aj tam. Spadla tak nešťastne, že sa kôň splašil a spadol na ňu. Skončila na neurochirurgii s pomliaždením mozgu.
Po otvorení lebky mozog podľa slov operatérov kypel, ako keď sa vytláča zubná pasta z tuby. Vyzeralo to katastrofálne a beznádejne. Po odstránení poškodeného mozgového tkaniva a prebudení z bezvedomia sa začala rehabilitácia v Čilistove. Dnes Katarína chodí do školy, nemá problémy. Možno celkom dobre nerozoznáva rytmus, nespozná, čo je polka alebo valčík, ale to primárka považuje za zanedbateľné.
Prázdniny – najdramatickejšia časť roka
Do Čilistova prichádzajú deti z celého Slovenska. Najčastejšie práve cez prázdniny – po autohaváriách, nehodách na bicykli, otravách, topení sa.
Aj preto si doktorka Tkáčová cez leto nikdy neberie dovolenku.
„Prázdniny sú veľmi dramatické. To je najviac takýchto stavov.“
Aj preto jej dcéra povedala, že by nikdy nechcela byť lekárkou, lebo jej mama je viac v nemocnici ako doma. Aj keď je doma, vždy má zapnutý mobil.
„Pre tieto deti musíme byť v pohotovosti vo dne v noci.“
Ide o deti s ťažkým poškodením mozgu, keď dochádza k rozpojeniu medzi mozgovým kmeňom a mozgovou kôrou, ktorá je vlastne dirigentom mozgu. Prerušia sa dráhy, ktoré vedú nervové vzruchy, takže ruky, nohy, zmyslové orgány nedostávajú žiadne pokyny.
Dieťa môže zostať buď v trvalom stave kómy, alebo v bdelom stave bezvedomia, tzv. vigilnej kóme, keď pozerá očami, žmurká, je schopné prehĺtať, ale nie je schopné akokoľvek naznačiť svoje potreby. Je to len biologické prežívanie organizmu, ktoré nemá veľa spoločného s ozajstným životom.
„Ak ani po piatich rokoch dieťa nereaguje na podnety, len leží a prijíma potravu, má poruchy cyklu spánku a bdenia, hovoríme, že je to trvalý stav, že sa už asi nepreberie. Aj v odbornej literatúre sa uvádza, že vtedy je minimálna šanca na zlepšenie. Avšak asi nikdy by sme sa nemali celkom vzdať.
Existujú všelijaké zázraky. Vo svete sa stali prípady, že aj po desiatich či dokonca tridsiatich rokoch bezvedomia sa prebrali,“ hovorí primárka.
***
Desaťročný Benjamín podbehol pod auto, ktoré ho odhodilo a pritlačilo o zábradlie. Asi 20 minút ho nemohli vyslobodiť.
Utrpel rozsiahle zlomeniny končatín, hrudníka, mal ťažko poškodené pľúca, pomliaždeniny a opuch mozgu. Takmer mesiac bol v bezvedomí napojený na prístrojoch.
Po šiestich týždňoch intenzívnej rehabilitácie apalický syndróm ustúpil. Benjamím začal komunikovať, po dvoch mesiacoch už artikuloval, po štyroch mesiacoch začal chodiť. Po pol roku chodil už sám.
Dnes, po dvoch rokoch od nehody, behá, chodí ďalej do školy, nestratil dokonca ani rok. Mama s ním zostala doma, úspešne urobil diferenčné skúšky. Jeho kondičná zdatnosť sa stále zlepšuje.
Poteší aj ten najmenší úspech
„Také prípady ako Benjamín nás mimoriadne tešia. To je to, čo nás motivuje. Je to totiž drina dennodenná. Starostlivosť o takto postihnutých je veľmi vyčerpávajúca a absolútne závislá od tímovej práce. Uzdravovanie z ťažkých úrazov hlavy je dlhý a emocionálne intenzívny proces nielen pre pacienta a jeho rodinu, ale aj pre zdravotníckych pracovníkov. Sme šťastní pri každom náznaku úsmevu. Poteší nás, keď sa dieťa postaví, keď urobí prvý krok, keď vysloví prvé slovo, akýkoľvek náznak zlepšenia. To je tá jediná a správna motivácia pre personál. Cvičenie je pre našich pacientov a ich rodičov náplňou na celý život. Ak totiž vypadne určitá funkcia mozgu, musí sa nahrádzať ako výhybka na ceste. Musí sa stále stimulovať, stále cvičiť,“ hovorí primárka.
***
Štrnásťročného Viktora našli v bezvedomí po troch dňoch. Ležal zakrvavený a dosekaný vedľa zavraždenej matky. Otec, ktorý zabil sekerou svoju manželku, už nestihol syna dobiť.
Viktor mal početné zlomeniny lebky po sekaní sekerou, opuch mozgu, týždeň zaňho dýchali prístroje na jednotke intenzívnej starostlivosti.
Bol takmer nemý, mal ochrnutú pravú ruku a nohu. Mesiac po úraze už komunikoval očami a začal hýbať pravou nohou. Po dvoch mesiacoch intenzívnej rehabilitácie bol schopný prejsť s oporou, pretrvávala však ťažká porucha reči.
Dnes, po takmer dvoch rokoch od tragédie, si nikto nevšimne, že trochu kríva. A občas sa ešte vyskytnú záchvaty, tzv. motorické prejavy na pravej ruke, čo je dôsledok po zranení sekerou.
Čo bude po privatizácii?
Je nedeľa ráno. Primárka má pred sebou 32-hodinovú službu a množstvo papierovania. Prázdniny vrcholia, všetky lôžka sú obsadené, na druhý deň čaká na príjem siedmich nových pacientov. Na stole má písací stroj a zapnutý počítač. Aj amatér by ho označil za dobre zastaraný typ.
„Och, ten nám daroval deduško vnúčaťa, ktoré sme liečili. Uľútostilo sa mu, že tu takto ťukáme na stroji. Tak si ho hladkáme, šetríme. Horšie je, že nemáme funkčný EEG prístroj. Súrne by sme ho potrebovali. Deti s ťažkým poškodením mozgu musíme pravidelne monitorovať. Už včera bolo neskoro. Píšeme žiadosti, ale je to papierová vojna. Stále dookola.“
Liečebný ústav v Čilistove je dnes na zozname zdravotníckych zariadení, ktoré majú ísť do privatizácie.
Súčasťou liečby sú masáže, rôzne rehabilitačné metódy, reflexné terapie, muzikoterapia, laseroterapia, elektroliečba.
V Čilistove sa liečia deti z celého Slovenska po mozgovej obrne, liečia tu choroby chrbtice ako skolióza, nepohyblivé bedrové kĺby a podobne. Niektoré diagnózy, ako je apalický syndróm, sa liečia výhradne len tu.
Ústav bol už pred niekoľkými rokmi zaradený do privatizácie, po kritikách v médiách bol však návrh stiahnutý.
Nemá primárka strach, že ústav kúpi niekto, kto by si tu mohol zriadiť lukratívny liečebný ústav pre cudzincov? Je tu aj termálna voda, ktorá sa zložením rovná vode v piešťanských kúpeľoch.
„Strach nemám. Ak by k tomu došlo, len by som chcela poznať odpoveď na otázku, kde by sa tieto deti liečili, keďže nikde inde podobnú terapiu nerobia.“
EVA HRDINOVÁ
ILUSTRAČNÉ FOTO SME – ĽUBOŠ PILC a ARCHÍV
