Neviem, či je vietor z Narragansettu až taký odlišný od hocijakého iného vetra, neviem, či je časť USA zvaná New England až taká odlišná od iných štátov únie, viem iba, že postaviť antológiu poézie na geografickom princípe môže byť poriadne ošemetné a zradné. Iné je to, keď nejaké miesto znamená aj spoločný životný postoj, umelecký svetonázor, ako to bolo napríklad pri liverpoolskej či sanfranciskej scéne. Vybrať dvadsať básnikov na základe jediného kritéria, že totiž pochádzajú z jedného regiónu, je rizikový podnik. Najmladší z týchto básnikov Michael Fournier je ročník 1964, najstarší Stanley Kunitz má dnes úctyhodných 98 rokov.
Moderná poézia je próza
Všetci títo básnici majú okrem miesta pôsobiska spoločných viacero znakov: sú to väčšinou profesionálni básnici, to znamená, že takmer každý z nich vyštudoval literatúru na nejakej univerzite, veľa cestuje, pôsobí ako redaktor, učí tvorivé písanie, získal štipendiá, bol odmenený niekoľkými cenami a najmä – vydal niekoľko básnických zbierok. Zorientovaný čitateľ v záplave neznámych mien občas zaregistruje známu osobnosť (Alan Dugan, Donald Hall, ale najmä skvelý Hayden Carruth, ktorý vyšiel aj v slovenčine vo vydavateľstve Erika Grocha).
Je pozoruhodné, ako dokáže väčšina týchto individualít písať takmer identickú poéziu. Všetci píšu voľným veršom a väčšina z nich je zastúpená súvislými, nedelenými textami, takže čitateľ má dojem, že číta do riadkov nasekanú prózu. Nepovedal však už Lawrence Ferlinghetti, že „moderná poézia je próza?“
Občas sa aj u niektorého z prítomných autorov stretneme so silným veršom, pôsobivým obrazom či presnou básnickou skratkou („Kameny / jsou ovce / těchto svahů / a mlha / je vlna těchto / kamenů,“ píše Constance Huntingová v básni príznačne nazvanej Nová Anglie). Prevažná časť prítomných veršov je kultivovaná, ale priemerná básnická produkcia. Väčšina týchto autorov vyvracia mýtus malých národov, že stačí byť Američanom a písať v angličtine a človek má iba krok ku sláve. Veľká väčšina tu antologizovaných autorov neprekročí ohlasom (ale ani úrovňou) status regionálneho básnika, aj keď je to región veľký ako New England.
Slobodná krajina
Čitateľ chce čítať básnika kvôli jeho nezameniteľnému hlasu. Ale tu akoby bolo počuť iba jeden hlas cez mnohé ústa. „Zásluhu“ má na tom aj preklad jediného prekladateľa (Petra Mikeša). Mikešov preklad je rovnako kultivovaný, možno aj presný, ale podarilo sa mu znivelizovať pestrú vzorku individualít na monotónny šum jedného výrazu, jednej poetiky. Charles Bukowski vo svojej básni Moji druhovia píše: „Sú všade/ každý je spisovateľ /a skoro každý spisovateľ je básnik.“
Antológii Vítr z Narragansettu sa podarilo zhromaždiť básnikov, ktorí sú erudovaní, kultivovaní, štylizovaní, majú iba jedinú chybu. Sú poväčšine (česť už spomínaným výnimkám) neodpustiteľne priemerní a nudní. Možno práve preto, že sú iba básnikmi. Alebo možno bude chyba inde: „Žiju na stejném místě / jako Robert Frost. /No a co má být? / Jsme svobodná země. / Tak z toho nedělej / žádné závěry,“ píše Hayden Carruth.
Možno je lokálne kritérium nedostatočné na to, aby navodilo kvalitu. Možno by stačilo vydať jedného silného básnika ako viacerých priemerných. A tak sa zdá nielen táto, ale aj podobné antológie, východiskom z núdze.
Nie div, že čitateľ potom z takejto knihy hľadá čím skôr núdzový východ.
DANIEL HEVIER
