Keď centrálna banka v závere minulého týždňa oznámila, že podobný osud čaká s najväčšou pravdepodobnosťou aj súkromnú Devín banku, z jej argumentov vyplynulo jednoznačne: „Raz to muselo prísť.“
To, že Devín banka nie je v správnych rukách, bolo zrejmé už dlhé mesiace. Vďaka svojim kontaktom na vplyvné politické špičky však na rozdiel od ostatných, dnes už neexistujúcich finančných inštitúcií, pripustila začiatkom tohto roku, že „prežila vlastnú smrť“.
Naklonení Devín banke, ktorá bola evidentne v problémoch, neboli len politici. V máji minulého roku banka prestala plniť centrálnou bankou predpísané povinné minimálne rezervy, slúžiace ako poistka v prípade jej finančných problémov. Hoci rovnaký príznak predchádzal dovtedy pádom všetkých skrachovaných bánk na Slovensku, znepokojených klientov musela upokojovať Národná banka Slovenska, ktorá vtedy vylúčila akúkoľvek podobnosť problémov Devín banky s problémami skrachovaných peňažných domov.
Do hry o pomoc súkromnej banke vstúpil štát. Záchrannou rukou mal byť úver - peniaze, ktoré Devín banka deblokuje pre vládu nad rámec odsúhlasených limitov, mali ísť do banky. Hoci išlo o bezprecedentnú pomoc súkromnej inštitúcii, úradníci ministerstva financií si na to našli „dôveryhodný“ argument: „Banku zachraňujeme kvôli jej klientom.“
V skutočnosti však išlo o iné ako o klientov banky. „Nie je pravda, že problémy Devín banky sú len problémami Devín banky. Štát má na jej problémoch svoj podiel. (…) Je to dedičstvo minulosti, ktoré sa nedá zmiesť zo stola,“ presviedčal novinárov v júni minulého roku štátny tajomník rezortu financií Viliam Vaškovič.
Náklonnosť štátu voči Devín banke v čase jej vážnych finančných problémov banka neváhala využiť vo vlastný prospech. V čase sústavného poklesu úrokových sadzieb v ostatných bankách v krajine ponúkla bezkonkurenčne najvyššie úroky a - oplatilo sa. Objem vkladov v banke výrazne vzrástol o otázka jej možného konca už nabrala aj politicky citlivý podtón.
Ani priazeň politikov, ani nadštandardná trpezlivosť centrálnej banky však nepriniesli ovocie. Počas jediného roku (minulého) Devín banka prehospodárila celé svoje základné imanie. Takýto výsledok dosiahla aj napriek nezvyčajným účtovným praktikám, keď nevytvárala opravné položky na pohľadávku voči ministerstvu financií z nevyplatených provízií za deblokovanie časti ruského dlhu a bez rozpakov si účtovala výnosy z nej - za „bežný úrok“ 18 percent. Hlavným dôvodom straty však nebola sporná pohľadávka, ale iné obchody.
Keď vláda odsúhlasila pomoc súkromnej banke, guvernér NBS komentoval záujem jej akcionárov ozdraviť banku veľmi povzbudivo. „Absolvoval som stretnutie s akcionármi banky, ich záujem ozdraviť ju považujem za seriózny.“
Po tom, ako vyšlo najavo, že akcionári banky spolu s deklarovaným japonským akcionárom navýšili základné imanie (z peňazí, ktoré v skutočnosti vôbec neexistovali) bez predchádzajúceho informovania (povinného zo zákona) NBS, guvernérovi Juskovi neostávalo nič iné, len povedať: „Manažment aj japonský investor stratili našu dôveru.“
Dôvera je ošemetná vec. Napriek nadštandardnej podpore zo všetkých strán si Devín banka očividne spečatila svoj osud sama.
