ť tohoročnej situácie však spočíva v tom, že veľká časť prílevu investícií súvisí s privatizáciou bánk.

Vláda prijala stratégiu podpory vstupu zahraničných investícií do SR. Ukazuje sa, že investori potrebujú nielen zvýhodnenia. Z prieskumov investičnej klímy vyplýva, že stimuly sú len jedným z kritérií, podľa ktorých sa investori rozhodujú. Viac ako daňové prázdniny sa cení stabilita, prehľadnosť prostredia, nízka miera byrokratizácie.

Zahraniční investori najčastejšie uvádzajú nedostatočne transparentné legislatívne a podnikateľské prostredie. Veľkou prekážkou je tiež nepružnosť a pomalosť štátnej správy pri komunikácii a spolupráci so strategickými investormi. Slovenské zákony dajú zabrať aj našincovi a zahraniční záujemcovia majú často problém pochopiť nielen jednotlivé paragrafy, ale aj zmysel niektorých noriem.

Skúsenosti ukazujú, že najdôležitejším kritériom pri rozhodovaní strategických investorov o umiestnení nových investícií, je kvalita podnikateľského prostredia. Hospodárska politika stabilizovala „makroekonomiku“. Je to nevyhnutný predpoklad pre vytváranie kvalitného podnikateľského prostredia. Výsledkom hospodárskej politiky je zásadné obmedzenie nerovnováh v slovenskej ekonomike, čo sa prejavilo okrem iného poklesom úrokových sadzieb.

Očakávania, že vláda sa postará o každý konkrétny podnik, majú grotesknú príchuť, ale darí sa im. Investori nerozumejú odovzdanosti manažérov a už vôbec nedokážu pochopiť predstavy, že reštrukturalizáciu firmy si mnohí predstavujú ako zachovanie existujúceho stavu, do ktorého investor iba naleje veľa peňazí. Radim Stach z pražskej kancelárie americkej investičnej spoločnosti Riverside uvádza príklad o niekoľkomesačnom „boji“ s manažérmi pri presviedčaní o nevyhnutnosti zbaviť sa zbytočných budov, pozemkov, starých zariadení… Firma, ktorá sa zbaví zbytočného majetku, dokáže veľmi rýchlo konsolidovať finančnú situáciu, stane sa dôveryhodnou pre banky i investorov. Nie je to výlučne slovenský problém, rovnako zanovito sa správajú šéfovia spoločností v celej strednej Európe. Ak sa už aj dajú presvedčiť, že reštrukturalizáciu neurobí za nich ani vláda, ani zahraničný investor, nedokážu sa „predať“. Zdravá firma už nie je rukojemníkom banky a musí to dať najavo. Napríklad aj tým, že banke odmietne podmienky, ktoré musela prijať, keď bola v úzkych.