V smreku býval kuvik kopcový.
FOTO - AUTOR
Bol neskorý večer. Janko Ramaj, vedúci lesnej správy, ma vyprevadil do obce Jasenie k horárovi Hríbikovi. Vraj, môžem v horárni prenocovať, aby som hneď ráno vyrazil na potulky po južných svahoch Nízkych Tatier, pod Latiborskou hoľou. Mladá pani horárová zvalila na mňa centovú perinu a odišla na dvor dokŕmiť hydinu. V horárni som zostal sám, v tichu snov a lúčov lampy ožiareného gazdovského dvora. Dlho som ešte nespal, cítil som potrebu pokochať sa krásnou večernou rozkošou, v náručí starej drevenej postele, v akej som kedysi ako malý chlapec spával v rodnom dome.
Ráno ma budí vzácne slnko, ktoré som už skoro tri dni nevidel. V celom dome bolo podivne ticho. Rýchlo som pohádzal na seba zelené šaty, obul bagandže a hybaj hore dolinou až pod Skalku. Je to južný svah pod Latiborskou hoľou, v závere Jasenskej doliny nad Jasenským potokom. Zákutie pralesného spoločenstva bučín a smrečín, s jedľou a javorom horským. Pred rokom sme tu na holiach s vedúcim lesnej správy boli na „poľovačke“ tetrovov-hôľniakov. Odvtedy som držal v tajnosti nočný tok našej malej sovičky - kuvika kopcového. Vypravil som sa sem, aby som našiel jeho hniezdnu dutinu. Je to sova väčšia ako hrdlička, zavalitejšia s krátkym chvostom, bohatého škvrnenia.
Auto som odstavil pri starej poľovníckej chate a dal som sa putovať po okolí. Do hlbokej doliny ešte slnko neprišlo, nohy mi chladila ranná vlaha. Blížil sa koniec apríla, aj vlani sa ozýval kuvik, keď už tokali tetrovy z vysokých hôľ. Zreteľne bolo počuť „ububuu“, „uuu“ „ub-ub-up“. Odbočil som zo širokej cesty cez potok na Rignerku, obhliadam každú jedľu, každý smrek, pomedzi buky. Slnko nazíza do hlbočiny lesa a utápa chlad teplou vlnou. Sadám na peň široký ako stôl a počúvam okolité ticho. Lesné ticho, to je aj spev vtákov, šum ihličia a lístia. To všetko spolu v tichej a dobre zosúladenej kompozícii vytvára veľkolepú oslavnú báseň na radosť. Ale predsa mám pocit, že je ticho. Veď tento spev a šum, to je ako vzduch, ktorý vdychujem a necítim ho. Z vrecka ošúchaného kabáta ešte vyťahujem zabalený chlieb s klobáskou a kráčajúc si uhryzujem.
K večeru si pred starou chatou robím nocľah. Kde inde, ako v aute. Ešte dobre ani slnko nezapadlo a už ma opantala radosť. Známy hlas kuvika kopcového sa ozval spoza chaty. A tu ako na povel prestal vtáčí prednes drozda kolohrivca, čo spevom rozveseľoval okolie. Aj červienka, čo švitorila svoju pesničku, hneď prestala. Nesmierne nočné ticho, silno prerušilo „uuuu“. Hlas kuvik vydával za letu, jeho intenzita sa blížila aj vzďaľovala. Občas som zasvietil reflektormi auta, kuvik sa o chvíľu po zhasnutí svetiel ešte viac priblížil, ba v úplnej tme som ho cítil blízko nad hlavou.
Koncom mája som tu prehliadal smrek za smrekom, jedľu za jedľou, kde by mohla byť dutina, ktorú vyďobal ďateľ čierny. Jedna, vo výške šesť metrov sa mi pozdávala. Stála na prudkom svahu, ako oltárna svieca. Večer som zistil prítomnosť oboch kuvikov. Ešte do deviatej bol oproti hniezdnej dutine zavesený môj prenosný posed. O pol jedenástej večer som zistil prvý nálet sovy do dutiny. O desať minút druhý a potom až do rána bolo ticho. Druhá noc bola aktívnejšia. Obaja rodičia kŕmili celkom asi osemkrát, ale len do polnoci. Nadránom sa mi jedna sovička ukázala v hniezdnej dutine. Mláďatá sa v hniezde ozývali iba tesne pred príletom rodičov, podľa toho som zisťoval ich prílet s potravou.
O týždeň začiatkom júna bolo už z večera pri dutine rušno. Staré sa z vrcholcov stromov ohlasovali „ub-ub-uub“. Trvalo to až do úplnej tmy, vtedy hneď jedno mláďa vyletelo a skotúľalo sa na zem, ledva som ho našiel. Ostatné dve, alebo ich bolo viac, neviem presne, vyleteli naraz. Ich prítomnosť som zisťoval podľa pískania. Mláďatá sa už teraz hlasno ozývali, tri som takto objavil a chytil. Po odfotografovaní odleteli plochým letom do náručia tmavého lesa. Bola to nádherná a zaujímavá poľovačka s fotoaparátom za tmy, kde človek musí vidieť viac ušami ako očami.
Autor: IVAN KŇAZE
