Rozhovor s Jozefom Jablonickým

Jedna vaša kniha sa nazýva Povstanie bez legiend. S ktorými legendami o povstaní ste sa chceli predovšetkým vysporiadať vo svojej knižke?

"Moja základná myšlienka bola, že sa zrejme nespravodlivo alebo nepravdivo hodnotil občiansky odboj v povstaní. Ešte ako člen KS som začal skúmať a vyhľadávať odbojárov a začal som byť rozčarovaný oficiálnym podaním SNP - bez ohľadu na to, či to bola verzia Bacílkova alebo Širokého alebo Husákova. Tí odbojári, už starí páni, hovorili, koľkí z nich boli v base, vyhodení z práce, vyakčnení a tak som sa začal zaoberať aj ich osudom. Základná myšlienka teda bola, že  nejestvovala žiadna vedúca úloha KSS v povstaní. S tou myšlienkou som vyšiel - hoci som mal stranícku legitimáciu - v roku 1969, keď som  napísal, že občiansky a komunistický odboj boli rovnocenné a rovnoprávne."

V tej knihe vyvraciate aj legendu o dominujúcom postavení partizánov a hovoríte, že hlavnou zložkou odboja boli slovenskí vojaci.

"V celej koncepcii príprav povstania sa ako s hlavnou odbojovou zložkou počítalo so slovenskou armádou. Tá bola potom premenovaná na Prvú československú armádu na Slovensku. Samozrejme, keď to tvrdím, nechcem ani zosmiešňovať, ani bagatelizovať partizánov. Ale tu sa presadzovala koncepcia, že to bolo stranícke vojsko, kde mala vedúcu úlohu KSS. Samozrejme, že som nemohol presadiť svoje názory a potom sa začali administratívno-policajné komplikácie a potom som už túto knihu - Povstanie bez legiend - vydal ako strojopisný samizdat v roku 1989. A potom po novembri 1989 vyšla aj knižne."

Ako sa vlastne stalo, že vojenské ústredie povstania bolo v Banskej Bystrici a jeho veliteľom bol J. Golian?

"Vo vojenskom ústredí bola celá skupina dôstojníkov - boli tam J. Marko, ktorý mal kontakt na SNR, J. Nosko. V Banskej Bystrici bolo veliteľstvo pozemného vojska, výhodná štruktúra armády a dôstojníckeho zboru, Bystrica bola aj administratívnym centrom, sídlom župného úradu."

Vo svojej knihe píšete, že Goliana tým velením poveril E. Beneš.

"Áno. My dnes mnohé veci chceme spochybňovať, alebo ich nespomíname. To bola aj Husákova koncepcia, že stále chcel dávať prioritu tomu domácemu komunistickému odboju, ale treba si uvedomiť, že Golian bol podplukovníkom slovenskej armády, teda dôstojníkom armády, ktorá bola spojencom Nemecka. A keď  teda títo dôstojníci chceli urobiť  konšpiratívnu povstaleckú akciu, museli sa opierať o nejakú dôveru - aj domácu, ale aj zahraničnú, brať do úvahy hľadisko postavenia československej exilovej vlády v Londýne a pozície prezidenta E. Beneša."

Okrem domáceho odboja boli aj dve centrá v zahraničí - jedno v Londýne a druhé v Moskve. Aké boli ich pozície voči tomuto plánu na povstanie?

"Vojaci okolo Goliana od samého začiatku hovorili, že musíme robiť vojenskú akciu v dohode so sovietskou armádou, o tom nikdy neboli žiadne pochybnosti."

Kde vidíte hlavné príčiny toho, že zlyhal pôvodný scenár povstania, ktorý počítal so spoluprácou s Červenou armádou, s jej rýchlym presunom cez Karpaty na Slovensko?

"To bol celý komplex problémov - jedným bola situácia v lete pred povstaním, keď na Slovensko prichádzali partizánske výsadky a začínali sa ich akcie - vtedy sa už musí počítať aj s primeranou vojenskou reakciou štátu. Leto 1944 vlastne rozhodlo o celom osude povstania. Slovenská armáda do istej miery sympatizovala s partizánmi, partizáni vcelku nenapádali slovenské vojenské objekty. Vo svojej knihe som písal o udalostiach do vzniku povstania, lebo tam sú uložené všetky jeho neskoršie problémy."

Zdá sa, akoby bolo v čele povstania priveľa hráčov - KSS, SNR aj s predstaviteľmi občianskeho odboja, armáda, kde bola situácia dosť nejasná, partizáni, minister obrany Čatloš... Dalo sa to vôbec úspešne zmenežovať?

"Možné to bolo. Ja som stále presvedčený, že podplukovník Ján Golian nebol silnou vojenskou osobnosťou, nemal veľké ambície a naraz sa navŕšilo toľko problémov, ktoré vo svojej pozícii v Banskej Bystrici nemohol zvládnuť. A keď sa potom začali tie ozbrojené akcie proti Nemcom, ako napríklad zajatie nemeckých vojakov v nedeľu 27. augusta v Ružomberku, keď sa vracali z dovolenky na východný front, tak to už Nemcov vydráždilo, takže sa rozhodli zasiahnuť a vojensky obsadiť Slovensko - a to je celý problém Povstania."

Ponechať priestor, ako sú Karpaty či Slovensko na "nespoľahlivú" slovenskú armádu, sa zrejme nedalo. Vstup alebo zásah Nemecka zrejme nebol prekvapením. Ale tých viacero zložiek odboja nebolo schopných bez problémov zorganizovať ani odlet do Moskvy a dohodnúť koordináciu s ČA. Ako mohli zorganizovať také nekontrolovateľné veci, ako je partizánske hnutie či akcie vojakov?

"Všetko, čo sa robí v konšpirácii, protištátne, je nutne improvizované. Základným problémom však je, či Sovieti boli informovaní o projekte povstania. A ako na to reagovali. Opäť som si prečítal list, ktorý bol adresovaný Stalinovi v auguste - poslal mu ho generálny štáb Červenej armády. To bolo už po príchode Šmidkeho do Moskvy. To, čo tam Šmidke rozprával a ponúkal - teda projekt uvoľnenia priechodov cez Karpaty v súčinnosti s Červenou armádou, čo mali urobiť dve východoslovenské divízie, ďalej zaistenie územia stredného Slovenska "zápoľnou armádou", spojenie oboch armád a spolu s Rusmi dokončenie porážky Nemcov - to bolo síce lákavé, ale skúsení sovietski vojaci to pokladali za málo pravdepodobné. Oni  nepovedali, že je to nemožné, ale mali vyčkávacie stanovisko. Na Slovensku však realita išla svojím smerom. Aj Šmidke bol zaskočený vypuknutím povstania. Navyše Sovieti pred československou vojenskou misiou, ktorú viedol generál Píkom, misiu vyslancov Vojenského ústredia zatajovali."

Z akého dôvodu? Vo vašej knižke som sa to nedozvedel.

"To zaujímalo aj mňa, ale nemôžem to vysvetľovať, keď nepoznám sovietske materiály. Dnes už vieme viac, bol to zámer a chyba. To bol sovietsky mínus, že si Šmidkeho preverovali, debatovali a medzitým ich udalosti na Slovensku postavili pred hotovú vec. Aj Sovietov, aj Nemcov, aj našich."

Pôvodný variant sovietskych vojnových plánov vyzeral tak, že Červená armáda nechcela postupovať cez Slovensko. Pritom mali nejaký dosah na ruské partizánske skupiny, ktoré boli na Slovensku, partizánska vojna vyvolala reakciu nemeckých jednotiek, to predčasne vyvolalo vyhlásenie povstania, a toto zmenilo sovietske strategické plány. Nedalo sa s tým vopred uvažovať?

"Pôvodne Sovieti nechceli robiť atak na Dukelský priesmyk, zmena rozhodnutia bola vynútená vypuknutím povstania. V Rumunsku sa úspešne podaril prevrat, Sovieti chceli prejsť na rumunské územie a cez Maďarsko prinútiť Nemcov k ústupu, aby nemuseli viesť ťažké boje o horské hrebene a priechody. Sovietska armáda mala bohaté skúsenosti z pozemných operácií na rovinách, menej v horách, čo vyplývalo z geografického charakteru Ruska. Až keď vypuklo povstanie, bola mimoriadna snaha pomôcť mu karpatsko-dukelskou operáciou, ktorá sa nevydarila. To bol môj smrteľný hriech, ktorého som sa týmto konštatovaním dopustil. Úspech sa dá hodnotiť podľa toho, čo chcela operácia dosiahnuť pred jej začatím a porovnať s výsledkom. Rusi chceli mať v tejto oblasti vo všetkom nespochybniteľný primát. A teraz aby prišli nejakí Slováčikovia s myšlienkou, že oni sa oslobodili alebo prispeli k zmenám v priebehu druhej svetovej vojny, to Sovieti vôbec nepripustili."

Hovoríte, že to bol aj nezáujem Rusov. Avšak ani vedúce zložky povstania neurobili to, čo mali urobiť.

"Vždy sa hľadá vinník, ktorého bolo treba aj po vojne potrestať. Čo robili Sovieti, to sme po vojne legendarizovali, ale aj sovietski dôstojníci vo svojich úvahách mohli mať vlastné kritériá a vlastné odhady, a nemuseli byť najsprávnejšie. Ale spochybňovať niečo sovietske, na tom si vylomili zuby celé generácie v Československu."

Aj G. Husák o tom píše, že "koordinácia povstaleckých akcií s plánmi Červenej armády nebola dohodnutá, doma sme nemali žiadne správy o priebehu rokovania delegácie SNR v Moskve, žiadne správy o zámeroch a plánoch ČA, žiadne smernice o ďalšom postupe". A v takej situácii povstanie vypuklo.

"Husák bol  v Bratislave, keď vypuklo povstanie a do Bystrice išiel potom vlakom. Neskôr potom ustavične akoby chcel ospravedlniť a vysvetliť svoju koncepciu, ale svoju knižku písal, keď už mal za sebou veľmi kruté a krušné roky väzňa. Husák si myslel, že stále čosi organizuje a vedie, ale nieže on, ale nikto to nebol schopný organizovať a viesť. On mal dokonca predstavu, že prípravy povstania sa robili v Bratislave. Základný článok príprav povstania však bola armáda a Veliteľstvo pozemného vojska v Banskej Bystrici. Husák sa o vypuknutí povstania dozvedel až z banskobystrického vysielača. Mal kanceláriu na Zelenej ulici neďaleko Hlavného námestia v Bratislave, v ústrednom zväze špeditérov, a pani Hrubišková, manželka väzenského dozorcu, im povedala, že počula v rozhlase, že v Banskej Bystrici je povstanie. A Husák bol v Bratislave! Trošku som odhalil tú legendu, ktorá sa okolo neho vytvorila - najprv to bola legenda negatívna a potom pozitívna. Znova sa stalo, že veci nejdú podľa želania. Isté veci mala zle odhadnuté aj Červená armáda. Napríklad vydala príkaz na operáciu v Dukelskom priesmyku a aj dvom východoslovenským diviziám, ktoré už v tom čase fakticky nejestvovali."

Akú úlohu zohrali v povstaní bratia Milan a Mirko Veselovci?

"Veselovci boli zapojení do odboja a boli v kontakte s Golianom. Neviem prečo, ale Husák sa vždy snažil zmenšovať a zľahčovať význam Veselovcov, najmä Mirka Vesela. Aj ho vo svojich spomienkach dosť kritizuje a odsudzuje. Nepochybne to boli rázni vojaci a zhodou okolností pri vzniku povstania boli. Vznik povstania sa bez úlohy bratov Veselovcov vysvetľovať nedá."

Bolo až komické čítať, ako v čase tesne pred vyhlásením povstania bratia Veselovci obsadzovali vojenské pozemné veliteľstvo v Bystrici. V čase, keď sa pripravuje povstanie a v Bratislave vystúpil minister Čatloš so svojím prejavom, tak je VPV v Bystrici obsadené povstalcami vďaka tomu, že bratia Veselovci pozbierali vojakov, ktorých mali poruke na ulici.

"Na jednej strane boli projektované nejaké zámery a zrazu prišla konkrétna realita, ktorá bola neraz úplne odlišná. My už musíme študovať tú realitu, ktorá sčasti vypĺňala nádeje a predstavy tých organizátorov."

Ako sa do Povstania dostal Vavro Šrobár?

"Ďalšia vec je politická stránka povstania. Vavro Šrobár bol v tom čase na Donovaloch u svojho priateľa lekára Nábělka. Keď sa začala vojenská akcia v Bystrici, bratia Veselovci, ktorí patrili do vedenia vojenského ústredia, išli za svojím švagrom Nábělkom, aby od Šrobára získali politické vyhlásenie pre Povstanie. Prvé výzvy do povstania tak koncipovali tie osoby, ktoré Husák nechcel zobrať do hry. Tí, čo boli v čele ilegálnej SNR, Husák, Novomeský, boli v Bratislave. Šmidke bol v Moskve. Aj Lettrich bol nevojak, mal advokátsku kanceláriu na Františkánskom námestí, teda neďaleko Husákovej kancelárie. Obaja chceli Šrobára chceli vysánkovať z hry, lebo ho označovali za Čechoslováka, Benešovho človeka. Veselovci mali aj kus šťastia, že boli v správnom čase na správnom mieste a tak politické výzvy povstania koncipovali Nábělek spolu so Šrobárom."

Čo sledoval generál Malár tým, že išiel do Bratislavy v čase, keď sa už schyľovalo k vypuknutiu povstania?

"Malár stále predpokladal, že sa do tej akcie nejakým spôsobom zapojí aj minister obrany Čatloš a že sa zrealizuje Čatlošov plán, podľa ktorého malo dôjsť k vojenskému prevratu a Slovensko malo byť obsadené Červenou armádou s pomocou slovenskej armády. Kľúčovú úlohu mala hrať Malárova armáda v Karpatoch. Malár bol v Prešove veliteľom armády a podliehali mu dve východoslovenské divízie. A keď ho do Bratislavy pozval minister, tak to bral ako samozrejmosť. Malár mal kontakty aj s partizánmi na východnom Slovensku a bol proti tomu, aby sa predčasne konali partizánske akcie, aby neprichádzalo ku konfliktom medzi partizánmi a vojakmi. Po príchode do Bratislavy mal aj prejav v rozhlase 30. augusta, keď už sa obsadzovanie Slovenska nemeckými jednotkami začalo. Malárov prejav bol určený príslušníkom východoslovenských divízií, tak im v inotajoch oznamoval, že dočkajte, príde náš čas, budeme svorne ťahať za jeden povraz. Očakával, že vojaci ho budú počúvať. Nemci mu však už neverili a tak sa rozhodli, že ho zatknú. Boli totiž rozhodnutí začať odzbrojovanie dvoch divízií na východnom Slovensku a tam im už G. Malár prekážal. Aj mu ponúkli vojenské lietadlo, Malár však letel do Prešova slovenským lietadlom, ale keď priletel na letisko pri Prešove, tam ho zatkli. Akcia odzbrojovania už v tom čase prebiehala. Malára odviezli do nemeckého zajateckého tábora, kde stále nosil uniformu generála a na nej aj nemecký vojenský kríž. Avšak potom, keď Nemci vyšetrovali okolnosti vzniku povstania a dostali do rúk aj Staneka a bolo zrejmé, že Malár o mnohých veciach vedel, z internovaného generála sa stal väzeň, ktorý v koncentračnom tábore aj zahynul."

Dalo sa Čatlošovi vôbec dôverovať? Veď to bol minister obrany.

"Ferdinand Čatloš s touto nespokojnosťou aj zomrel. Stále si myslel, že keby sa išlo podľa jeho plánu, že by sa to vydarilo. Lenže Čatloš bol skompromitovaný predchádzajúcou účasťou v slovenskej armáde na východnom fronte. Nedôverovali mu aj v Londýne. Pritom bol vlastne jediným členom slovenskej vlády, ktorý prišiel do Banskej Bystrice. Dokonca chcel vystúpiť aj s prejavom..."

Avšak svojím prejavom v rozhlase v predvečer povstania, keď podporil príchod nemeckých vojsk na Slovensko, dezorientoval armádu.

"Isteže. Po príchode do Banskej Bystrice to chcel napraviť, odmietli mu však dať mikrofón. Po príchode ho aj internovali a potom prepravili do Sovietskeho zväzu."

V čase, keď už bol Malár zaistený, veliteľom východných divízií bol jeho zástupca plk. Talský. Prečo namiesto toho, aby tým vojskám velil, odletel na sovietsku stranu frontu?

"Viete, to bolo chybné veliteľské rozhodnutie. Talský nemal čo letieť, on mal  zostať a veliť. Na letisku však nastala psychóza, slovenskí letci sa obávali, že ich Nemci odzbroja, chceli letieť na sovietsku stranu, tak sa Talský rozhodol, že poletí s nimi. Domnieval sa, že preletí na druhú stranu, Rusom vysvetlí situáciu a potom sa vráti naspäť. Ale už sa nevrátil. Medzitým nastalo to odzbrojenie a nemeckým veliacim orgánom iba vyhovovalo, keď najvyššie hlavy boli preč. Po vojne sa začalo skúmať, kto je vlastne vinný a zodpovedný, Ak je totiž niekto najvyšší veliteľ a už len on dáva rozkazy, tak musí vedieť, že nemá svoju armádu opustiť, ale operatívne vydávať rozkazy. Talský urobil chybný krok a to ho potom aj priviedlo do väzenia."

Odpor vojakov a partizánov na strednom Slovensku bol značný a pritom vojská na východnom Slovensku sa akoby nebránili. Bolo to spôsobené tým, že boli bez Malára a Talského?

"Malá slovenská armáda nemohla vydržať nápor silnej nemeckej armády - tu sa mal vykonať jeden husársky kúsok, teda otvoriť karpatské priemyky. Východné Slovensko bolo tzv. operačným pásmom vojsk nemeckej armády. Prečan vydal dokumenty o Nemcoch a Slovensku, o akcii "zber zemiakov, Kartoffelernte". Z nich vyplýva, že Nemci z preventívnych dôvodov nechceli pripustiť v oblasti Karpát, aby sa slovenské jednotky v normálnom nasadení dostali do riadneho bojového dotyku so sovietskou armádou. Nevedeli o prípravách povstania, ale ich skúsenosti so slovenskou armádou na východnom fronte neboli najlepšie, veď naši vojaci prechádzali na druhú stranu, bratríčkovali sa s ruským obyvateľstvom. Nemci teda pripravili odzbrojenie armády. A to, ako odzbrojovali slovenskú armádu, to bolo niečo neuveriteľné. Rozprával som sa s bývalým náčelním štábu v Prešove Jurajom Pipichom. Mal som aj jeho svedectvo - takmer na neuverenie: bola augustová horúčava toho 31. augusta, on sa najedol v dôstojníckej jedálni a potom že si na hodinku zdriemne. Svojmu pomocníkovi povedal, aby ho nerušil. Zrazu bol nekultúrnym spôsobom zobudený, otvorí dvere a tam nemecký vojak so samopalom. Môže sa stať ešte niečo horšie vojakovi, ako ho pristihnúť a odzbrojiť, keď je v spodnej bielizni a oddychuje? Tí vojaci jednoducho čakali, ako to dopadne."

Aká bola vlastne Husákova úloha? Čo robil počas povstania?

"Bol poverenníkom vnútra, to bol silový rezort. Mal na starosti administratívnu štruktúru, župný úrad v Bystrici, okresné úrady, žandárov, notárske úrady. V televíznom seriáli Povstalecká história M. Dočolomanský hral Husáka, ako všetko riadil, preháňal dôstojníkov a podobne - až taký významný nebol, ale do všetkého zasahoval, na všetko mal stanovisko, bol to priebojný tridsiatnik. Ale ako to potom Husák vykladal - čo bolo na povstaní dobré a čo fungovalo, to je zásluha nás, komunistov, a čo bolo zbabrané, to urobili tí druhí - to je  čierno-biely obraz povstania, ktorý z Husáka priam trčí."

Kde bol po potlačení povstania?

"Po potlačení odchádzal do hôr, bol v skupinke, kde bol aj evanjelický farár v Hornej Lehote,  ktorý počas povstania bol vojenským kurátom povstaleckej armády. Na jeho fare boli istý čas a potom z Hornej Lehoty išli do Žemberoviec. Tam bol Husák až do prechodu frontu - ešte pred Vianocami 1944 bol na oslobodenom území."

Aj v jednom dokumente, ktorý priniesol Šmidke do Moskvy, sa hovorilo o akomsi pričlenení Slovenska do Sovietskeho zväzu. Do akej miery to bolo reálne a významné uvažovanie o povojnovej budúcnosti Slovenska?

"V slovenskom komunistickom hnutí ilegálnom túto myšlienku vehementne presadzoval Ján Osoha. To bolo heslo za sovietske Slovensko. Spomínalo sa aj v správe, ktorú Husák skoncipoval a ktorú Šmidke niesol do Moskvy. Obnova povojnovej mapy Európy však bola iná, ako si to Husák želal alebo predstavoval.
Aký bol postoj Tisa k povstaniu? Mohol niekedy robiť niečo iné ako robil? Čatloš sa snažil dostať na druhý breh, prečo sa o to nepokúsil Tiso?
"Tiso preceňoval svoju autoritu aj svoje postavenie v národe. Veľmi ho zaskočil vývoj na Slovensku. Ak sa občas hovorí, že aj Tiso bol naklonený tej myšlienke, vychádza zo svedeckej výpovede Jána Staneka, šéfa slovenskej spravodajskej služby. Jano Stanek bol zajatý 26. decembra 1944 v Nízkych Tatrách. Bol predbežne vypočúvaný a keď Nemci zistili, že to nie je obyčajný vojak či nadporučík, ale šéf spravodajskej služby, tak ho vzali do Bratislavy. Tie protokoly mám a  on v nich tvrdil, že Čatloš všetko robil so súhlasom a s vedomím prezidenta Tisa. Nemecká spravodajská služba sa potom zamerala na dokázanie alebo vyvrátenie tohto tvrdenia. Tiso bol stále v podozrení. Čatloš to však mystifikoval."

Kvôli čomu by to robil?

"Pretože si myslel, že jeho iniciatíva bude mať väčšiu váhu, keď bude hovoriť, že za ním stojí aj prezident. Bolo v Tisovej povahe, že zostal verný Nemcom. Je to tragický osud celej politiky, ktorú reprezentoval."

Tiso mal veľký diel zodpovednosti za to, čo sa na Slovensku dialo. V roku 1944 ešte stále veril, že sa môže niečo zmeniť na vývoji celej vojny? Alebo sa snažil preniesť Slovensko cez tieto dejinné peripetie bez nejakých veľkých strát, ako tvrdia jeho obhajcovia?

"Tiso po potlačení povstania napísal - tie poznámky mám - ďakovanie Nemcom za potlačenie povstania, že jedine Nemecko je slovenským garantom. Tiso si nechcel uvedomiť, čo príde do Európy, že to nebola len otázka vstupu ZSSR, ale aj západných spojencov."

Podľa zverejnenej korešpondencie medzi Vatikánom a Slovenskou republikou Tiso nebral veľmi do úvahy ani výhrady Vatikánu voči politike Slovenska.

"Nedal si povedať a tak potom skončil. O Tisovi už aj nerád rozprávam, lebo sa mi zdá, že iní historici a jeho obhajcovia už hľadajú všelijaké poľahčujúce okolnosti. Ak si vo svorke vlkov, tak ťa potom sihne aj ich osud."

Z vašich textov mi však vychádza, že prípravné práce povstania bolo vcelku premyslené. Napríklad aj guvernér národnej banky Imrich Karvaš pred povstaním predviedol do banky v Bystrici tri miliardy slovenských korún.

"Mňa zaujímalo, čítal som aj jeho spis, ako sa vlastne stal guvernérom národnej banky. Keď bol 14. marca vyhlásené samostatné Slovensko, bol v Prahe, manželku mal Češku. Keď sa vrátil do Bratislavy, tak si ho pozval k sebe predseda vlády Tiso ako mladého profesora, že mu ponúka funkciu guvernéra národnej banky. Karvaš začal koktať, že je slobodomurár, ženu má Češku, ale Tiso sa ho priamo pýtal - súhlasíte alebo nesúhlasíte? Tak to Karvaš prijal. Potom som sa ho pýtal, ako sa zoznámil s Husákom. Karvaš prednášal na právnickej fakulte a tam bola poslucháčkou aj Magda Lokvencová, neskoršia Husákova manželka. Neskôr, keď bol guvernérom SNB, sa zúčastňoval aj na rokovaniach vlády a keď Husáka zatvorili, tak Lokvencová hľadala niekoho, kto by zaňho intervenoval, tak išla za pánom profesorom. Karvaš potom za Husáka u Šaňa Macha úspešne intervenoval. Potom sa obaja zbližovali a aj to obeživo sa dostalo do Bystrice. Karvaša neskôr aj zavreli, lebo ho podozrievali, že bol najúspešnejším pripravovateľom povstania. Súhlas na evakuáciu obeživa dal aj Tiso, lebo to nebola konšpiratívna akcia, ale išlo o to, aby zásoby peňazí neboli na jednom mieste."

Historik Dušan Kováč  hovorí, že Slováci väčšinou akceptovali veľké historické rozhodnutia, ktoré sa ich týkali - aj vznik Československa, aj jeho rozpad v roku 1939... Slovenský národ bol skôr pasívnym objektom dejín, ale povstanie je jedna z mála výnimiek, keď vznikol taký širší a väčší odpor, ktorý bol riskantný a napriek tomu sa udial. Čím si vysvetľujete, že až toľko ľudí z toľkých vrstiev a s toľkými odlišnými motiváciami bolo za vypuknutie povstania?

"Viete, my stále nevieme, či tejto slovenskej spoločnosti rozumieme, lebo nás vždy nejako prekvapuje. Ja som začal chodiť do ľudovej školy v roku 1939, pamätám si aj oslavy 14. marca v škole. Postupne nastalo akési vytriezvenie slovenskej spoločnosti. Táto povstalecká akcia bola otázkou charakteru slovenskej armády. Mladí dôstojníci ako napríklad Marko, Ferjenčík už mali vyštudované československé vojenské akadémie, mnohí mali za manželky Češky. Veľký vplyv mala aj tragédia slovenských židov. Skrátka režim strácal popularitu. Aj východný front bol ukážkou zmýšľania slovenských vojakov."

Po vojne sa začali politické procesy - paradoxné je, že aj s predstaviteľmi vojnového režimu, aj s jeho odporcami. Prečo? Išlo skutočne iba o monopol moci, ktorý chceli získať komunisti? Veď nakoniec ten moloch zomlel aj mnohých z nich.

"Týmito procesmi sa zaoberám a snažím sa ich pochopiť. To je vždy pre mňa základná otázka, prečo sa to stalo? Tento postoj bol už zakódovaný v sovietskom komunizme, ktorý bol nasiaknutý tými úchylkami, a keď niečo dopadlo inak, ako malo, tak sa hľadali vinníci, úmysel, zámer, agenti, špióni... takže potom, keď prišiel február a bol nastolený monopol moci, tak sa hľadali vinníci a postupne boli likvidovaní."

Aký je váš pohľad na Husáka?

"Dnes by som ho skôr ľutoval ako odsudzoval. Mne Husák priamo neublížil. Nie som zaujatý voči jeho osobe. V mene Husáka robili so mnou poriadky, to je druhá vec, lebo som si trúfol povedať svoj názor. Husák bol nepochybne schopný politik, robil veci z presvedčenia, ale aj bezohľadnú politiku. Mňa zaujímal aj ten fenomén, ako odrovnával svojich politických protivníkov. Bol z takého istého cesta ako všetci ostatní stalinčíci."

V čom vidíte hlavné pozitíva a prínos SNP?

"Hlavný prínos ako občan tejto krajiny vidím v tom, že sa v našej spoločnosti našli ľudia, ktorí sa vzopreli fašizmu a jeho ideológii, nech má akúkoľvek podobu, aj ľudácku. A že sa teda nerobil odboj iba "pri pive", ale že sa išlo na konšpiráciu a ozbrojený boj. Hoci isté veci nevyšli, ale tento pozitívny prínos je pre mňa nespochybniteľný."

Vďaka povstaniu sa Slovensko - aj napriek tomu, že bolo pôvodne nemeckým spojencom - zaradilo medzi víťazné štáty. Je to presné?

"Toto sa nedá spochybniť, ale to je len jedna stránka vec. My si niekedy myslím, že sme rozhodli sami o sebe - čo je isté dejinné velikášstvo, ale o nás vždy rozhodovali víťazi. Slovensko tým, že sa stalo súčasťou oslobodenej a obnovenej Československej republiky, sa obnovilo v predmníchovských hraniciach. To znamená, že hranice Slovenska boli stanovené, čo sa týkalo aj južného Slovenska. Mnohí nacionalisti si prisvojujú znovupripojenie územia južného Slovenska..."

Hovoríte, že to bolo hlavne vďaka tomu, že vzniklo SNP.

"Že sme bojovali na strane spojencov, nestali sme sa porazeným štátom, boli sme na strane víťazov a s tým boli spojené aj isté výsledky. Samozrejme motivácia ľudí nespočívala v tom, že sa chcú ocitnúť na strane víťazov, ale faktom je, že tí povstalci boli presvedčení, že režim slovenského štátu a vojna na strane nacistického Nemecka boli nespravodlivé."

Zrejme netreba pochybovať ani o tom, že ľudia, ktorí boli na čele povstania, mali záujem o obnovenie predmníchovského Československa.

"Toto sa v podstate aj stalo, my sme dokonca dokázali rozšíriť územie Slovenska aj o dunajské predmostie, o Rusovce, Jarovce, Čunovo, čo dnes mnohí považujú za slovenské územie odnepamäti. Pritom tieto obce nám boli pridelené až na základe povojnovej mierovej zmluvy s Maďarskom."

Ako sa dnes tí historici, ktorí vytvárali rozličné legendy o SNP, pozerajú na povstanie?

"Nestretávam sa s nimi, na ich adresu som si dosť povedal do novembra aj po novembri a dnes už nesledujem, ako sa s týmito legendami, ktoré vytvárali, vyrovnávajú. Skôr ma mrzí, že keď čítam štúdie o historiografii, akoby normalizácia nemala konkrétnych nositeľov a reprezentantov, akoby neexistoval Plevza, ako keby Kropilák nebol, akoby Jablonický nebol. Pritom všetci sme tu boli."