FOTO SME – PAVOL MAJER

naturalistickej rodinnej tragifrašky je plný nenávisti k organizovanému „velikášstvu na štátne náklady“. „Dokonca aj ten najmizernejší seriál“, kričí kritik, „najslabší extrakt telenovely má v sebe život, vášeň, túžbu, naliehavosť, ale divadlo ju už nemá.“ O vášni a naliehavosti divadla sa rozprávame s režisérom ROMANOM POLÁKOM, novým umeleckým šéfom Činohry Štátneho divadla v Košiciach.

Za divadlom ste nedávno cestovali do Činoherného klubu Praha, hosťovali ste aj v Paríži, režijnú skúsenosť máte z Chicaga či Tallinu. Oplatilo sa vám ísť až tak ďaleko?

„Keď má dnes režisér možnosť dať dokopy dvoch-troch dobrých hercov, tak za nimi pôjde kamkoľvek. Z divadla sa totiž vytrácajú osobnosti. Je to logické. Divadlo sa stalo málo atraktívnou, výberovou záležitosťou.“

Má divadlo na Slovensku šancu prežiť ako výberová záležitosť?

„Divadlo stráca svoju spoločenskú potrebnosť, nie je schopné nájsť témy. Stáva sa čoraz viac predmetom zábavy, hoci aj to je jeho funkciou. Na druhej strane potom prechádza do určitých experimentov, ktoré sú veľmi málo komunikatívne. Neexistuje stredný prúd, na Slovensku je ťažké nájsť režiséra, ktorý vie dobre zinscenovať komédiu. Za desať rokov po revolúcii stratilo naše divadlo – kedysi nabité osobnosťami – vnútorný motor i zmysel. Prežívame mŕtvu sezónu.“

Čakali ste takýto vývoj?

„Nie. Ale vo väčšine súborov, v ktorých som počas posledných rokov prešiel, som pociťoval akúsi skepsu. Viac bolo pochybnosti ako nadšenia, viac všeobecnosti ako profesionality. Moje stiahnutie sa „na východ od raja“ mi dáva možnosť uvažovať aj o tom, či je možné vytvoriť niečo, čo dáva zmysel a čo sú zároveň diváci schopní počúvať.“

Vybrali si Košice vás alebo vy Košice?

„Prišiel som na konkurz.“

Ako vyzerala koncepcia, ktorú ste predložili?

„Pokus o otvorený súbor tak, aby bol schopný na jednu inscenáciu či na celú sezónu pribrať talentovaných hercov. Ak by sa mi podarilo vytvoriť podmienky pre herecké hviezdy, bol by som rád, na druhej strane chcem budovať súbor aj zdola z tých najkvalitnejších hercov, ktorí pôsobia na východnom Slovensku. Po dramaturgickej stránke by malo ísť o dve línie: Štúdio Smer by malo zoznamovať tento región i Slovensko so súčasnou svetovou dramatikou.“

A na veľkej scéne?

„Niečo ako inteligentnejší bulvár, ktorý na Slovensku, bohužiaľ, nemôže vyplniť komerčná scéna, lebo tá u nás až na výnimky neexistuje. A potom čosi ako pokus o umenie vo veľkom priestore.“

Vy ste v Košiciach už pôsobili v rokoch 1980 až 1984. Ovplyvnila trochu vaše rozhodnutie aj nostalgia?

„Potom, ako sa uzavrela moja etapa v divadle Astorka, som zvažoval ponuky viacerých divadiel. Nakoniec som sa rozhodol ísť čo najďalej.“

Vylučujete, že sa do Astorky ešte vrátite?

„Ťažko je niečo v živote vylučovať. Astorka mi dala veľmi veľa, bolo to príjemné obdobie, ktoré mi pomohlo ľudsky aj umelecky. Uviedol som tituly, ktoré mali v sebe väčšiu dávku humanizmu, než to, čo som robil predtým. Ale život ide ďalej.“

Čo čakáte, že sa v Košiciach zmenilo od čias vašich profesionálnych začiatkov?

„Niečo sa zmenilo v celej spoločnosti. Hoci je to ďaleko od ideálneho stavu, dôraz sa presúva na región. Jednotlivé mestá si začínajú vytvárať vlastnú filozofiu. Je však otázne, do akej miery budú ľudia pociťovať umenie ako svoju potrebu. Závisí to aj od schopnosti umelcov osloviť. Všetky kultúrne inštitúcie sú drahé, divadlo je však najdrahšie zo všetkého.“

Myslíte si, že budete mať ten správny „feeling“ pre košický región?

„Tento región ma láka aj preto, že je tu silný maďarský element, že sú tu Rusíni a podobne. Rád by som sa pokúsil o projekt, v ktorom by táto multietnicita bola pomenovaná.“

Budete sa snažiť šiť projekty na špecifického diváka?

„Je pravda, že v Bratislave človek nemusel až tak intenzívne uvažovať o dramaturgii vo vzťahu k divákovi, prinajmenšom v Astorke sa tých sto ľudí vždy našlo. Národné divadlo zas uvažuje o divákovi až priveľmi a možno trochu zľavilo zo svojich ambícií.“

V súčasnosti pripravujete v martinskom Divadle SNP inscenáciu Molierovho Dona Juana. Aký bude?

„Nevedel som si ho predstaviť ako nejakého mladého, erotického muža, ktorý je potrestaný za svoju zmyselnosť. Baliť ženy dnes patrí už takmer k bontónu. Keď som chcel sprítomniť tému, vychádzal som z toho, že sme v storočí žien a feministiek. Veľmi prirodzene z toho vyplynulo, že som predlohu obrátil: bude to Doňa Juana, ktorá privádza do zúfalstva citlivých chlapov. Verím, že to bude mať v podaní Jany Oľhovej aj komický element. Navyše, chlapov bude viac poburovať, keď sa pozrú na seba samých cez postavu ženy. Dúfam, že inscenácia vyvolá polemiku názorov.

ZUZANA ULIČIANSKA