ného hlavne na tichej, ale dôležitej zmene v zmýšľaní orgánov Európskej únie o otázkach obrany a bezpečnosti. Diskusia v Bruseli o obrane sa „poameričtila“.

Až donedávna bolo účelom spoločnej bezpečnostnej politiky hlavne vytvoriť unikátny európsky model bezpečnosti. Tradičné základné poslanie obrannej politiky - stabilizácia územia, prevencia konfliktov, atď. - hralo svojím spôsobom druhé husle. Dominovala snaha definovať európsku identitu vo svete ako protipól USA. Kde Američania uprednostňujú vojenskú silu, únia presadzovala politické a ekonomické riešenia. Vybudovala (aspoň na papieri) jednotky rýchleho nasadenia pre mierové misie a humanitárne krízy bez toho, že by sa pokúsila čo len definovať, kam tieto situácie patria v škále pravdepodobných rizík a aké riziká dnes vlastne Európe hrozia.

Tento postup sa mohol uplatniť len v relatívne pokojnom prostredí, ktoré dočasne zavládlo po skončení studenej vojny. Od útokov na USA z 11. septembra 2001 sa stával prístup únie čím ďalej tým neudržateľnejším.

Prelom nastal na jar tohto roku. Najskôr prišla iracká kríza, ktorá ukázala, že spoločná politika EÚ proti šíreniu zbraní hromadného ničenia neexistuje. V marci vyslala Európska únia jednotky do Macedónska. Ide síce o malú misiu s obmedzeným mandátom, ale je to prvýkrát v histórii, čo sa pod modrou vlajkou so zlatými hviezdami riskujú životy mladých žien a mužov v uniformách. V polovici júna schválil summit ministrov zahraničných vecí spoločnú stratégiu v boji proti šíreniu zbraní hromadného ničenia a o týždeň neskôr predložil Javier Solana návrh spoločnej bezpečnostnej stratégie EÚ.

Oba dokumenty sú zaujímavé priam dramatickým dôrazom na riziko, ktoré predstavujú zbrane hromadného ničenia v rukách teroristov. Ide o potenciálnu „destabilizáciu celého medzinárodného systému“. „Ak teroristi získajú zbrane hromadného ničenia,“ napísal Solana, „budú schopní napáchať škodu v škále, ktorá bola v minulosti len doménou štátov a národných armád“.

Zatiaľ čo Američania postupujú od identifikácie problému k riešeniu, v minulosti bola bezpečnostná politika únie ochotná posúdiť len dopredu definovanú a obmedzenú škálu možných východísk (analýzou samotných rizík sa preto zaoberala len minimálne). Novou stratégiou sa situácia mení. Prvýkrát na úrovni únie pripustili členské štáty, že boj proti terorizmu si môže vyžiadať použitie vojenskej sily. „Keď snaha zmeniť správanie štátu (ktorý vyvíja zbrane hromadného ničenia) zlyhá,“ povedal Solana, „musí byť Európska únia pripravená použiť iné prostriedky… vrátane vojenskej sily, v rámci medzinárodných zákonov“. Inými slovami, tak ako je to v prípade americkej bezpečnostnej doktríny, situácia si vynúti patričné riešenie; nie je zodpovedné dopredu vylúčiť ani tak radikálnu možnosť ako vojenský zásah.

Čerstvá európska bezpečnostná stratégia nie je totožná s americkou, ale obe strany hovoria po dlhšej prestávke aspoň spoločným jazykom. Európska únia vytvorila dlhodobé zázemie pre spoluprácu s USA v boji proti šíreniu zbraní hromadného ničenia. Svedčí o tom aj spoločné vyhlásenie na nedávnom Washingtonskom summite, ktoré výstražným tónom varuje dvoch známych podozrivých, Irán a Severnú Kóreu. Bude v záujme všetkých členov únie, ktorým ležia dobré vzťahy s USA na srdci, aby sa v Bruseli pokračovalo v takom úprimnom hľadaní riešení bezpečnostných problémov, aké sa prejavilo v bezpečnostnej stratégii.

Autor: TOMÁŠ VALÁŠEK(Autor je riaditeľom európskej pobočky americkej nezávislej výskumnej organizácie Stredisko pre obranné informác