Mila Haugová, poetka a prekladateľka. Debutovala v roku 1980 zbierkou Hrdzavá hlina, z ďalších kníh: Možná neha, Praláska, Nostalgia, Dáma s jednorožcom, Alfa Centauri. Prekladá z angličtiny, nemčiny a maďarčiny.
FOTO – PETER PROCHÁZKA
„Navždy sa zatvorí do tela / udrží ju fragment (úžas / že ešte sme) / Anjel v bielej košeli jednou nohou / odrazený od zeme vytúžené / predčasne / opustiť / skrýšu,“ píše vo svojej najnovšej zbierke Orfea a zimný priesmyk poetka MILA HAUGOVÁ. „Som ten typ, čo sa niekam dostáva pomaličky,“ hovorí najprekladanejšia slovenská poetka. Pomaličky, ale iste, dodajme. A je príznačné, že aj jej vstup na literárnu scénu bol pozvoľný a keď vydala prvú knihu, jej rovesníci sa už suverénne pohybovali v komunite literárnych autorov.
Neprekážalo vám, že ste debutovali pomerne neskoro?
„V mojom živote išlo všetko veľmi pomaly. Takže mne sa to nezdalo až tak neskoro, ako sa to skôr zdalo neskoro druhým.“
Ako sa spätne dívate na svoju knižnú premiéru?
„Z hľadiska časového si dokonca myslím, že to bolo príliš skoro. Obsahovala pozbierané veci, čo som predtým napísala. Za ozajstný debut pokladám až svoju druhú knihu Premenlivý povrch.“
Po tretej zbierke ste si dali dosť veľkú pauzu. Prečo?
„Potrebovala som si všetko premyslieť, uvedomila som si, že systematické písanie je aj spôsob života. Po šiestich rokoch mi potom vyšla kniha, s ktorou som bola spokojná – Čisté dni. Skoro ďalší začiatok.“
Hovoríte o pomalom živote a pritom ste vydali už dvanásť knižiek. Ako to ide dohromady?
„Možno to nie je až tak veľa. Niekedy, keď človek dopíše knihu, má pocit, že možno je to posledná.“
Naozaj tak uvažujete?
„To slovko možno je podstatné. Do ničoho sa nenútim a keď sa niečo otvorí, tak sa tomu nebránim. Nik nevie, dokedy to, čo človek napíše, bude dobré.“
Zúčastnili ste sa na mnohých čítačkách. Znamenajú okrem propagácie literatúry aj inšpiráciu?
„Predovšetkým musím povedať, že šlo takmer výlučne o akcie v zahraničí. Ich súčasťou sú aj diskusie s poslucháčmi, ale ešte sa mi nestalo, že by sa ma niekto opýtal na niečo, čo by ma ovplyvnilo v tvorbe.“
Čo predchádza zrodu básne?
„Napríklad aj zaznamenávanie si inšpirácií. Mám záľubu v pekných zápisníkoch, sú ručne viazané, v koži, v hodvábe, a do nich si zapisujem tie podnetné okamihy. A potom sny, ráno sa zobudím a rovno zo sna pokračujem do básne. Vedia ma inšpirovať aj krásne slová, hlásky, rytmus a tiež výtvarné umenie.“
A potom?
„Vybrať z poznámok, čo je vhodné. Vtedy som sa začala cítiť ako poetka, keď som sa naučila selektovať, čo som napísala – toto si nechaj pre seba v denníku a toto daj do knižky.“
