Európska solidarita

Varšava, marec 1998. Odborári zo zlikvidovanej továrne na traktory pália vlajku Európskej únie. FOTO - ČTK/AP

Štiepi sa solidarita Európskej únie? Po nepríjemných rokovaniach o rozšírení, vnútorných nezhodách okolo Iraku i okolo novej ústavy únie a spoločnej zahraničnej a obrannej politiky by sme si to mohli dosť dobre myslieť. Prieskumy verejnej mienky navyše ukazujú dramatický pokles podpory rozšírenia v členských krajinách. To, či je európska solidarita v kríze, alebo nie, je zásadná otázka, pretože únia bez solidarity neprežije, teda prinajmenšom nie v tej podobe, akú poznáme.

Zmysel pre rovnosť a solidaritu je nevyhnutným základom každej demokratickej spoločnosti. V 50. rokoch písal britský sociológ T. S. Marshall o rozvoji práv, od občianskych práv v 18. storočí cez politické (demokratické) práva v 19. storočí po sociálne práva v 20. storočí. Tieto tri rozmery - liberálny, demokratický a sociálny - charakterizuje moderný európsky národný štát.

Solidarita bola hnacou silou rozvoja európskych krajín po druhej svetovej vojne a viedla ich k premene na „sociálne štáty“, ktoré zdôrazňujú sociálne istoty a širokú paletu sociálnych programov. Túto „inštitucionalizovanú solidaritu“ môžeme pomerovať mierou prerozdeľovania voči HDP štátu.

Existuje ešte ďalšia rovina solidarity. Jej význam, ktorý sa odráža v rozličných formách medzinárodnej pomoci, je dodnes veľmi obmedzený. Cieľom nie je zaistiť rovnosť práv občanov, ale zabezpečiť minimálne životné podmienky. Humanitárne intervencie, veľa ráz diskutované v 90. rokoch, sú ďalším prejavom tejto globálnej solidarity.

Medzi občianskou solidaritou na úrovni štátu a humanitárnou solidaritou na globálnej úrovni je tretia úroveň solidarity, najzaujímavejšia pre Európanov - úroveň Európskej únie. Pri modernizácii Írska, Španielska, Portugalska a Grécka zohrávalo kľúčovú úlohu prerozdeľovanie v rámci Európy.

Od 70. rokov sa duch obdobia od ideálov solidarity odvrátil. Do popredia vystúpili požiadavky osobnej slobody a ešte viac imperatív ekonomickej efektívnosti, ktorej naliehavosť rástla v dôsledku globalizácie. „Vzburu stredných tried“, ktoré stále viac odmietajú doplácať na neúspešných hráčov v spoločnosti, sprevádzajú rozpočtové škrty.

Ešte ťažšie je to, keď ide o medzištátne prerozdeľovanie. Odmietnutie transferov prispelo k „zamatovému rozvodu“ Českej republiky a Slovenska a k dramatickému rozpadu bývalej Juhoslávie. Podobné tlaky existujú aj v západoeurópskych krajinách (Belgicku, Španielsku, Taliansku).

Rozšírenie únie s vyhliadkami na zvýšenie miery prerozdeľovania preto odhaľuje obzvlášť chúlostivé otázky európskej solidarity. Ročné platby, ktoré únia prisľúbila kandidátskym členom, sú hlboko pod úrovňou platieb súčasným členom. Poľsko dostane medzi rokmi 2004 a 2006 okolo 67 eur na rok na obyvateľa, Maďarsko 49 eur a Česká republika len 29 eur. Oproti tomu Grécko v roku 2000 dostalo 437 eur na obyvateľa, Írsko 418 eur a Portugalsko 211 eur.

Európa sa so svojím slimačím tempom rastu určite cíti chudobnejšia než v čase, keď sa prerokúvali zmluvy o pristúpení. Rozdiel v prístupe k súčasným kandidátom však neodráža len rozpočtové ťažkosti. Svoj vplyv (a možno, že hlavný) majú aj meniace sa postoje obyvateľov vyspelejších členských štátov a upadajúci zmysel pre povinnosti, ktoré so sebou prináša solidarita.

Zmysel pre solidárnosť oslabuje problém vonkajšej bezpečnosti. Pristupujúce krajiny získali nezávislosť len nedávno, a preto u nich pretrváva pocit neistoty. Tá sa podieľala na podpore postoju USA k Iraku, čo potom spôsobilo podráždenie niektorých západoeurópskych lídrov a pokles verejnej podpory rozšíreniu medzi obyvateľmi členských štátov.

Ďalší potenciálny významný zdroj rozdrobovania európskej solidarity tkvie v meniacej sa architektúre únie. Model rovnakých práv a povinností všetkých členských krajín pozvoľna ustupuje diferenciácii. Pred desiatimi rokmi Wolfgang Schäuble a Karl Lamers navrhli vytvorenie „európskeho jadra“, skupiny krajín, v rámci ktorých by sa urýchlila integrácia. Odvtedy sa s podobnými návrhmi roztrhlo vrece, obzvlášť vo vzťahu k bezpečnostnej a zahraničnej politike.

Táto tendencia môže prispieť k prehĺbeniu nejednotnosti vnútri Európy. Heslom postkomunistických demokracií už nie je „návrat do Európy“. Verejná diskusia sa dnes nezameriava na spoločné európske plány, ale na finančnú podporu z Bruselu a pozíciu jednotlivých štátov.

Obavy sú na obidvoch stranách. To je s ohľadom na rozsah rozšírenia a potrebu vnútornej transformácie únie pochopiteľné. Tieto obavy a atmosféru podozrievavosti treba prekonať. Debata o európskej ústave by sa v niekoľkých budúcich mesiacoch mala zamerať na tieto zásadné otázky: prečo a ako chcú obyvatelia Európy žiť spoločne. Myšlienka solidarity by pochopiteľne mala byť v centre tejto debaty.

Autor: ALEKSANDER SMOLAR(Autor je predsedom varšavskej Nadácie Stefana Batoryho a výskumným pracovníkom pri Centre National de la Re