zovaná, s právami a povinnosťami tak, ako to býva vo federácii. Po ekonomickej stránke Európska únia dospieva k harmonizácii. Európa však stále nie je pripravená na to, aby vystupovala jednotne a aby kontinentálne záujmy dokázali prevážiť záujmy národné.
Vytvorením spoločnej zahraničnej politiky sa únia pokúsila prejsť od obchodných záujmov k záujmom politickým. Avšak utvorený systém je neefektívny. Spoločný obchod ponúkal zvýšenie rastu ekonomík, otváral nové možnosti exportov a zvyšoval konkurenciu. Spoločná zahraničná politika však iba uberá z národných výsad a jej reálne výsledky sú neviditeľné. A tak pozorovateľ v situáciách, keď jednotlivé štáty vyjadrujú svoje postoje k svetovým problémom, vidí nekonzistentnosť. Diplomatické riešenia obhajujú jednotlivé členské štáty, stojace mnohokrát na opačných názorových stranách, ako napríklad v konflikte v Iraku. V tejto situácii nečudo, že iniciatívu často preberú Spojené štáty, ktoré sú na rozdiel od Európy schopné promptne zareagovať.
Má teda vôbec spoločná zahraničná politika zmysel? V dnešnej podobe vznikol akýsi rámec na jej existenciu, avšak zrejme ešte neprišiel čas, aby v tejto oblasti Európa vystupovala jednotne. Najprv treba dosiahnuť úplnú vnútornú integráciu Európy, vyskúšať spôsob rozhodovania v rozšírenej Európe a po zvládnutí tohto testu sa táto otázka môže znovu otvoriť. Členovia si musia byť istí svojou pevnou a rovnoprávnou pozíciou v Európskej únii. Dovtedy je krátkodobá zahraničná politika EÚ neúčinná. Politici zrejme otomto fakte vedia, a preto ani nevyvíjajú mimoriadne úsilie o jeho aplikovanie do praxe.
Medzi zahraničnú politiku sa však neráta iba politika s krátkodobým vplyvom, ale aj so strednodobým a dlhodobým. A práve v tejto dimenzii Európa vyhráva. Únia je najväčším podporovateľom rozvojových krajín, najviac odpúšťa zahraničné dlhy, poskytuje pomoc a podporu pri rozvoji.
Pri porovnaní so Spojenými štátmi je možno prekvapujúce, že štát s vyšším hospodárskym rastom nie je ochotný prispievať aspoň rovnakým dielom ako EÚ. Istou príčinou je rozdielna orientácia vnútorných politík. V Európe prevažujú socialistické vlády, podpora sociálne slabších, čo vedie k menším rozdielom. Aj keď socialistické vlády čiastočne brzdia konkurenčný boj, napomáhajú to, aby sa štát ako celok vyvíjal jednoliato. Socialistická politika EÚ sa prejavuje aj vo svetovej politike. EÚ uprednostňuje miernejšie riešenie konfliktov, USA okamžitú akciu.
Je otázka, ktorá z politík je účinnejšia. Politika USA odstraňuje následky, EÚ si dáva za úlohu odstrániť príčiny. Navyše sa tým snaží upevňovať svoje pozície v Afrike, čiastočne aj v Ázii a Južnej Amerike. Kým výsledky rýchlej politiky sú viditeľné okamžite, v rozvojovej pomoci treba čakať aj desiatky rokov. Ako vzorové príklady však môžu slúžiť krajiny ako Írsko, Španielsko, Portugalsko, ktoré dokázali túto pomoc využiť a práve vďaka únii sa dnes doťahajú na vyspelé ekonomiky.
EÚ si poskytovaním pomoci buduje silnú pozíciu v budúcnosti. Aj keď členovia únie dnes nie sú pripravení vystupovať jednotne, možno sa to dovtedy, kým táto pomoc začne žať svoje úspechy, podarí. V takomto prípade sa pozícia Európy upevní a teoreticky by to mohla byť ona, kto preberie vedúcu úlohu vo svetovej politike. Ak však vnútorné problémy únie zatienia svetovú politiku, Európa bude mať problém byť homogénna a bude jej hroziť rozklad.
Autor: PETRA FENCÍKOVÁ(Autorka študuje európsku integráciu na Fakulte managementu UK)
