ALBERTO BARBERA je na čele medzinárodného filmového festivalu Benátky - jedného z troch najprestížnejších filmových festivalov na svete - od roku 1999. Po nástupe do funkcie riaditeľa festivalu vyhlásil, že chce pokračovať v jeho dlhoročnej tradícii, no súčasne sa bude snažiť festival trochu zmeniť a inovovať. Zatiaľ sa mu to darí. Včera sa slávnostne začal už jeho 58. ročník.

S Albertom Barberom sme sa stretli v Maďarsku, kde sme vyberali filmy na festivaly. A vtedy vznikol aj tento rozhovor.

V posledných rokoch sa počet uvádzaných filmov v Benátkach rapídne znižoval. Aký bol dôvod?

„Dôvodov bolo viac. Jedným z nich bola snaha organizátorov poskytnúť šancu každému vidieť všetky filmy, pretože v predchádzajúcich rokoch mal festival v tomto smere určité problémy. V Benátkach nie je dostatok kinosál a keďže sa premietalo veľa filmov, niekedy sa stalo, že nie každý mal šancu dostať sa na projekciu. A potom, na svete je čoraz viac filmových festivalov, a tak je pre festival čoraz ťažšie vybrať dobré filmy. Myslím si, že nemá zmysel len naplniť program filmami, ktoré nie sú také dobré, aby boli uvedené. Snažím sa nájsť určitú rovnováhu medzi rôznymi potrebami. Myslím si, že 60-70 nových filmov na festivale úplne stačí, aby sa dal urobiť obraz o stave kinematografie vo svete za posledný rok.“

Na benátskom festivale sú mnohé filmy uvádzané už s talianskymi titulkami. Znamená to, že festival spolupracuje s talianskymi di-stributérmi?

„Nie. Všetky filmy sú uvádzané v Benátkach s talianskymi titulkami, pretože tie sú nevyhnutné pre domáce publikum. Pre talianskych novinárov, kritikov i divákov. Okrem toho používame anglické elektronické titulky pre zahraničných novinárov. Som veľmi rád, že mnohé z filmov uvedených na festivale sú zakúpené do talianskej distribúcie, kde sa premietajú na špeciálnych projekciách v pôvodnom znení s talianskymi titulkami.“

V 70. a 80. rokoch sa nielen v Benátkach, ale i na ostatných festivaloch často objavovali filmy z dnes už bývalých socialistických krajín. V deväťdesiatych rokoch v ich programe horko - ťažko nájdeme jeden či dva takéto filmy. Prečo?

„Kvalita filmov nie je dostačujúca. Už nie je taká, aká bývala v minulosti. Má to niekoľko príčin.“

Akých?

„Je to otázka peňazí, podpory štátu. V priebehu posledných desiatich rokov filmy z bývalých socialistických krajín nie sú také dobré, aby mohli súťažiť s filmami západných kinematografií alebo Ázie, ktorá je najzaujímavejšou filmovou oblasťou súčasnosti. Dúfam, že tento problém sa čoskoro vyrieši. Pretože v tejto časti sveta máte skvelých filmárov. Problém je v tom, že potrebujú znovu nájsť čosi ako nový štandard filmovej produkcie a úlohy štátu v nej.“

U nás máme dobrých kameramanov, režisérov, ale najväčší problém slovenského filmu je v nedostatku dobrých scenárov. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch ľudia hľadali vo filmoch skryté významy a metafory.

„Súhlasím s vami. Ale scenáristika je dnes najväčším problémom v kinematografii na celom svete. Všade na svete je málo dobrých scenárov. Nielen v bývalých socialistických krajinách. S podobným problémom sa stretávame i v Taliansku, majú ho i v Nemecku, dokonca sa s ním trápi i americký film. Jedným z dôvodov zlej kvality súčasných amerických filmov je scenár. Zdá sa, že špeciálne efekty sú skvelé a nové technológie poskytujú pre filmárov veľmi zaujímavé prostriedky. Oni ale nevedia, čo povedať. Zdá sa, že stratili schopnosť vyrozprávať príbeh. Vo filmovej komunite došlo k mnohým zmenám. I medzi divákmi. A oni teraz nevedia, koho oslovujú. Rozhodli sa preto rozprávať jednoduché príbehy doplnené špeciálnymi efektmi. A to je asi chyba.“

Čo je podľa vás najväčšou slabinou európskeho filmu?

„Pravdepodobne skutočnosť, že v Európe existujú v súčasnosti len dva druhy filmu. Jedným sú filmy umelecké, ktoré sú stále viac a viac sofistikované a čoraz vzdialenejšie vkusu divákov. A na druhej strane je tu snaha súťažiť s americkými filmami, hľadajúc komerčnejšiu polohu. Ale kvalita takýchto filmov je príliš malá na to, aby mohli súperiť s americkou konkurenciou. A medzi tým nie je nič. Niečo, čo by skutočne oslovilo divákov, získalo si priazeň mladého publika. Niečo, čo by balansovalo niekde medzi týmito dvoma druhmi filmov. Toto je hlavný problém európskeho filmu. Ale neviem, ako ho vyriešiť.“ MIRO ULMAN

(Autor je filmový publicista)