Úlohou vysokoškolského pedagóga je aj vedecká práca, jedno s druhým súvisí, hoci dnes nie sú podmienky na publikovanie týchto prác práve ideálne. Katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave sa rozhodla pred časom realizovať plán, do ktorého je zapojená väčšina členov katedry a dnes už mám pred sebou druhý zväzok Portrétov slovenských spisovateľov od autorského kolektívu Bokníková, Čúzy, Kákošová, Mikula, Kočanová-Robertsová, Vojtech a Zambor. Prvý zväzok vyšiel roku 1998 a jeho autormi sú Bokníková, Čúzy, Darovec, Kročanová, Mikula a Zambor. Obe knihy vydala UK v Bratislave.
O čo ide? Publikácie nie sú myslené ako vysokoškolské učebnice, skôr ako pomocný študijný materiál k dejinám slovenskej literatúry 20. storočia; obsahujú portréty našich spisovateľov, ktorých si autori mohli vybrať podľa vlastnej vôle a takisto aj interpretovať ich dielo.
Hoci historicko-vývinová postupnosť jednotlivých portrétov je relatívne voľná, predsa len generačné či vekové hľadisko portrétisti zachovávajú a takto nevdojak vzniká čosi ako pohyblivý obraz literatúry. V prvom zväzku od Kraska (Zambor), Hronského (Čúzy), Silana (Zambor), Tatarku (Mikula) cez Karvaša (Darovec), Šikulu, Jaroša, Balleka (všetko Čúzy) až po Pišťanka (Darovec), v druhom od VHV (Kákošová), T. J. Gašpara (Kročanová-Robertsová), Beniaka (Zambor), Kostru (Mikula), Kupca (Bokníková) cez Mihálika (Vojtech), Ťažkého (Čúzy), Stachu (Mikula) až po Kužela (Krčméryová). Viem, že každá enumerácia pôsobí nepríjemne, no iba ňou možno demonštrovať záber portrétistov.
Už letmý pohľad na vymenovanú skupinu spisovateľov ukazuje, že niektorí v nej chýbajú (napr. M. Urban, I. Stodola); no iste budú v ďalších zväzkoch, lebo ako som povedal, nie sú to ani dejiny modernej slovenskej literatúry, ani vybrané kapitoly z nich. Oveľa dôležitejší je fakt, aký uhol pohľadu sa tu používa. Treba si uvedomiť, že profily písala generácia autorov, nezaťažená ani totalitnou, ani slovenskoštátovskou minulosťou, zbavená akýchkoľvek sentimentov a resentimentov, iste nie bez sympatií a empatií voči nejakému spisovateľovi, dielu, poetike, no jednako s nadhľadom. Napriek tomu, že autori profilov bohato využívajú jestvujúcu sekundárnu literatúru, majú svoj názor, vedia už čítať to isté aj ináč. A vedia to povedať individualizovaným, nie zvedečteným, odosobneným jazykom. Preto mala byť v publikácii o každom aspoň niekoľkoriadková informácia (najmä roky narodenia).
Pochopiteľne, dostali sa sem aj tzv. problémoví spisovatelia, ktorých verejná činnosť nebola vždy v súlade s humanistickou morálkou, akú by mal spisovateľ dodržiavať. Pri takom T. J. Gašparovi, za slovenského štátu šéfovi Úradu propagandy a autorovi fašizujúcej publicistiky, však autorka veľmi pohodlne zacitovala zľahčujúcu metaforu J. Števčeka, že Gašpar sa gavaliersky (?) pošmykol na banánovej šupke dejín (!). Veľmi citlivo a diferencovane zato autori posudzovali „socialistické realizovanie“ mnohých básnikov i prozaikov (Kostra, Mihálik, Ťažký).
Napriek tomu, že už existuje viacero učebníc a príručiek slovenskej literatúry 20. storočia, portréty takéhoto typu nám chýbali. Aj ich zásluhou sa ozajstné hodnoty znovu dostanú na miesta, kam patria, pahodnoty budú len smutným dokumentom doby, ktorá ich skrze spisovateľov splodila.
Autor: JOZEF BŽOCH (Autor je literárny kritik)
