
Harry Potter zaujíma aj dospelých - reverend Jack Brock z Alamogorda v Novom Mexiku sa spolu s manželkou Sharon dokonca chystá knihu zničiť v „svätom ohni“. FOTO - ČTK/AP
V čom spočíva tajomstvo prudkého a celosvetového úspechu kníh o Harrym Potterovi? Prečo teší deti a pritom ho číta toľko dospelých? Myslím si, že čiastočnú odpoveď na prvú otázku dáva fakt, že sú písané z pohľadu dieťaťa, s nepochybným inštinktom pre psychológiu dieťaťa. Ako odpovedať na druhú otázku?
Freud opísal tzv. „rodinnú romantiku“, keď si malé dieťa nespokojné so svojím obyčajným domovom a obyčajnými rodičmi vymýšľa rozprávku, v ktorej si pripisuje tajný, urodzený pôvod, a možno je dokonca osudom predurčené na rolu hrdinu, čo spasí svet. V knihách J. K. Rowlingovej je Harry sirota po čarodejníkoch, ktorých zavraždili, keď sa mu pokúšali zachrániť život. Žije s tetou a strýkom, skutočne otrasnými Dursleyovcami, ktorí podľa mňa predstavujú jeho „skutočnú“ rodinu.
Dursleyovci sú jeho skutočnými nepriateľmi. Keď príde do čarodejníckej školy, dostáva sa do sveta, kde zrazu všetci, dobrí i zlí, uznávajú jeho dôležitosť, a pokúšajú sa ho buď chrániť, alebo zničiť.
Rodinná romantika sa prekrýva s vekom snívania od siedmich rokov po adolescenciu. V Ráde Fénixa má byť Harry, medzičasom 15-ročný, adolescentom. Veľkú časť knihy trávi neprimeraným rozčuľovaním sa nad svojimi ochrancami aj nad trýzniteľmi.
Zisťuje, že jeho nebohý (a „skutočný“) otec nebol stelesnením dokonalého čarodejníka, ale niekým, kto občas mával záchvaty zlosti a na ihrisku odporne šikanoval. Zisťuje tiež, že je mysľou prepojený na zlého lorda Voldemorta, čím preberá do istej miery zodpovednosť za násilné skutky motivované túžbou po pomste. Z hľadiska psychoanalýzy teraz Harry, ktorý projektoval svoju detinskú zlosť do karikatúrnych Dursleyovcov a sám si uchoval nevinnú dobrotu, zakúša, že zúrivosť sa môže vylievať von a ohrozovať priateľov.
Znamená to však, že Harry dospieva? Perspektíva je stále detská. Nie sú tu žiadne výhľady, ktoré by odrážali postoj osoby na prahu dospelosti. Harryho prvé rande s čarodejnicou je chabé, plné konverzačných zvratov na úrovni osemročných detí.
Básnik W. H. Auden a J. R. R. Tolkien písali o schopnosti vymýšľať „druhotné svety“. Rowlingovej svet je druhotným svetom, vytvoreným z inteligentne zlepených motívov z najrozličnejších druhov detskej literatúry - od veselého príbehu s hokejkami po Roalda Dahla, od Hviezdnych vojen po Dianu Wynne Jonesovú a Susan Cooperovú. Odvodené rozprávačské klišé u detí fungujú, lebo sú rozoznateľné a detská imaginácia ich okamžite môže využiť.
Dôležité na tomto konkrétnom druhotnom svete je, že je symbiotický so skutočným moderným svetom. Väčšina rozprávkarov nenávidí stroje. Rowlingovej čarodejníci sa im vyhýbajú a namiesto toho využívajú kúzla, ale ich svet je karikatúrou skutočného sveta a má vlaky, nemocnice, noviny a športové súťaže. Rowlingovej čarovný svet nemá miesta pre nadprirodzeno. Bol napísaný pre ľudí, ktorých imaginatívne životy sa obmedzujú na kreslené seriály v televízii a na prehnané (skôr vzrušujúce, a nie hrozivé) svety sitcomov, reality show a klebiet o celebritách. Jeho hodnoty a všetko v ňom je - ako povedal Veľký Gatsby o svojom svete, keď zhasol jeho sen - „len osobné“. Nikto sa nepokúša zachrániť alebo zničiť nič, okrem Harryho Pottera a jeho priateľov a rodiny.
Takže áno, príťažlivosť tejto knihy pre deti možno vysvetliť silným účinkom fantázie o úniku a posilnení, spojenou s faktom, že príbehy sú príjemné, zábavné, a v primeranej miere aj desivé. Poskytujú útechu pri detských obavách, tak ako nás kedysi Georgette Heyerová utešovala v pravdách o vzťahoch medzi mužmi a ženami, a jej detektívky pritom domestikovali smrť a zjemňovali ju. Toto sú dobré knihy svojho žánru. Ale prečo prepadli dospelí muži a ženy smiešnym tajným výmyslom?
Myslím si, že čiastočným dôvodom je útecha. Detské čítanie si zachováva pre väčšinu z nás veľkú moc. V nedávnom prieskume BBC o devätnástich „najčítanejších“ knihách predstavovali knihy pre deti viac ako štvrtinu. Jedna z príčin, prečo čítam Tolkiena, keď som chorá, je, že v jeho svete takmer celkom chýba sexualita, čo je upokojujúce.
No u veľkých spisovateľov pre deti v nedávnej minulosti prevládla vážnosť. Panuje tu skutočný pocit záhady, silných mocností, nebezpečných bytostí v tmavých lesoch. Pubertálny čarodejník Susan Cooperovej objavuje svoje čarodejnícke schopnosti a pritom zisťuje, že sa ocitol vo vesmírnom boji dobrých a zlých síl. Alan Garner zaľudňuje skutočné krajinky zlými, neľudskými elfovskými bytosťami, ktoré lovia ľudí. Pri čítaní takýchto autorov máme pocit, že sa vraciame k ranejším obdobiam našej kultúry, keď nadprirodzené a neľudské bytosti - kvôli ktorým, ako sme sa nazdávali, vieme rozlišovať dobro a zlo - obývali svet: aspoň tak sme to cítili.
Vraciame sa k stratenému pocitu dôležitosti, za ktorým smútime. Rowlingovej čarovný les nemá s týmito stratenými svetmi nič spoločné. Je malý, nachádza sa na školskom pozemku, a je nebezpečný len preto, že to tvrdí ona. Podľa môjho názoru sa Rowlingová prihovára dospelej generácii, ktorá nepoznala tajomstvo a nezaujímala sa oň. Prihovára sa obyvateľom mestských džunglí, nie skutočnej divočiny. Nie sú schopní rozoznať „náhradu mágie“ od skutočnej.
Prekvapivé množstvo ľudí - vrátane mnohých študentov literatúry - vám povie, že naozaj nežili knihou, odkedy vyrástli z detských topánok.
Nikto dnes nerecenzuje veľkého Terryho Pratchetta, ktorého humor je metafyzický, ktorý vytvára druhotný svet plný života a energie, a zvláda smrť so šokujúcou originalitou. A píše úžasné vety.
Práve nahradenie hrdinstva kultom celebrít prikrmuje tento jav. A tiež egalizačný účinok kultúrnych výskumov, ktoré sa venujú v rovnakej miere bombastickej reklame aj literárnej hodnote, o ktorej existencii vlastne ani nie sú presvedčené.
Patrí k dobrému tónu čítať a diskutovať o knihách, ktoré Roland Barthes nazval „spotrebnými“. Na tom nie je nič zlé, ale s bázňou a úctou to má spoločného naozaj málo.
© New York Times Syndicate
Autor: A. S. BYATT(Autorka je britskou spisovateľkou a kritičkou, nositeľkou Bookerovej ceny za rok 1990)