Do mimoriadne náročnej práce sa pustila Božena Čahojová, keď v súbore štúdií Slovenská dráma a divadlo v zrkadlách moderny a postmoderny (Divadelný ústav, Bratislava) hľadá stopy týchto novodobých tendencií v slovenskom dramatickom a divadelnom umení, pomenúva ich zdroje, znaky a podoby a potom vytvára z nájdeného akúsi syntézu, ktorá by potvrdzovala, že ani my sme nezaostávali za svetom, iba sme sa - ako vždy - značne oneskorovali. Úloha o to ťažšia, že celé naše umenie bolo takmer pol storočia usmerňované a strážené zhora.
Na začiatku Eliot a Joyce
Teatrologička Božena Čahojová, sama autorka rozhlasových a divadelných hier, sa pokúsila najprv vymedziť a definovať pojmy moderna a postmoderna a až potom zisťovať ich korelácie s našimi dramatickými textami.
Na začiatku všetkého moderného stojí podľa nej básnická skladba Pustatina T. S. Eliota a román Jamesa Joycea Odyseus. Neabsolutizuje síce tieto dve mená, lebo putuje po dejinách dadaizmu, futurizmu, kubizmu a surrealizmu a v jej výklade sa aspoň menovite ocitajú všetci významní predstavitelia týchto smerov, no jednako sa len zdá, akoby si v predstavách vytvorila istý vzorec, dedukovaný z Eliotovho a Joyceovho diela a do neho potom vtesnávala sledované diela slovenských dramatikov. Teda určitý druh apriorizmu. To je však iba prvý dojem, pretože v ďalších partiách knihy prechádza od všeobecného ku konkrétnemu, rozvádzajúc a aplikujúc svoje teoretické zistenia na celom rade hier našich dramatikov i na inscenáciách týchto hier.
Otvorená koláž
V prvej polovici knihy autorka uvádza veľa podrobností o vzniku moderných umeleckých smerov, ba niekedy aj charakteristické historky (napríklad ako vbehol Breton počas predstavenia na javisko), no najmä sama rozmýšľa a rozvíja vlastné úvahy nad deštrukciou, provokatívnosťou, fragmentárnosťou, viacvýznamovosťou, viacvrstevnosťou umenia v dvadsiatom storočí, pričom sa netvári bohorovne, naopak, už vopred berie na zreteľ možné námietky (že napríklad spája rozličné žánre, ba dokonca druhy umenia, že vec sa dá vyložiť aj ináč) a opätovne si kladie otázky, či sa nemýli.
Súvisí to jednak s autorkinou skromnosťou, jednak s tým, že nepokladá svoje texty za čosi kánonické, ale za „otvorenú koláž“, je skôr rozbiehavá, rozvetvená než prísne vedecká a jej voľný pohyb v čase pripomína - aby som použil jej obraz - aj tuláctvo, aj putovanie po najneschodnejších terénoch. Miestami sa mi však vidia jej tvrdenia pritiahnuté za vlasy: Karvašove osudy vraj pripomínajú cez vzťah k spoločnosti a politike osudy Bretonove a inde zasa Eliotove, Zelinovej hru Mária z roku 1943 spája s Bretonom a surrealizmom. Nebolo treba hľadať filiácie s modernou za každú cenu.
Dve kapitoly
Už som naznačil, že autorka nepoužíva chronológiu ani periodizáciu, veď nepíše dejiny moderny. Preto do istej miery prekvapujú dve kapitoly, kde si všíma obdobia 1938-1945 a 1970-1989 a skúma vtedajšiu slovenskú drámu na javisku i v knižnej forme z hľadiska moderny. Ale opäť nejde o hodnotenie celého repertoáru tých čias, sú to viac marginálie k hrám Barča-Ivana, Bezeka, Zvona, Stodolu, Poničana, v ktorých nachádza modernistické prvky takisto ako v réžiách Jána Jamnického.
Druhé obdobie, normalizácia, nežičila ničomu originálnemu, no napodiv práve vtedy vzniklo viacero hier a divadiel, právom označovaných za postmoderné. Stoka, GUnaGU, Radošinské naivné divadlo sú pre Čahojovú výbornou príležitosťou, aby analyzovala práce Blaha Uhlára, Karola Horáka, Stanislava Štepku, Viliama Klimáčka a ďalších dramatikov. Ich dielo analyzuje i v záverečnej kapitole, osobitnú pozornosť venovala Petrovi Karvašovi, ktorý stelesňuje nielen pre ňu prototyp moderného dramatického autora. Škoda však, že si autorka nenašla priestor pre tvorbu Leopolda Laholu.
Táto kniha - žiaľ, bez menného indexu - je priamou výzvou našim teatrológom a zároveň osobným vyznaním autorky, dôkazom jej skúmateľskej vášne, ktorú v úvode ocenil Miroslav Marcelli a v doslove Vladimír Štefko.
JOZEF BŽOCH
