Vlky si od Václava Chaloupka nechajú naozaj všetko. Televízne hviezdy sa z nich ešte len stanú, seriál ich príbehov, ktorý nahovoril Ondřej Vetchý, má pred premiérou.
Na horárni sa otvoria dvere. Vykukne dlhý špicatý nos. Zvedavý Lukáš má fúziky zababrané od tvarohu – lišiačik práve doraňajkoval. To Eliška a Honzík nespokojne mrmlú spoza zamrežovaného okna unimobunky stojacej na dvore. O tomto čase už zvyknú mať v bruškách medovo-mrkvovú kašu a odchádzajú do lesa na prechádzku. Tentoraz sa však s kŕmením mešká – čakalo sa na fotografa – a medvieďatá dávajú nahlas najavo nespokojnosť. Kontruje im tiahle vytie. Dva statné vlky sú už nažraté, no ešte sa nástojčivo dožadujú denného prídelu nehy. Václav Chaloupek sa na priedomí vzpriami a tiež zavyje z plného hrdla.
„Nič sa nedá robiť, medvede počkajú, najprv sa musím ísť pomaznať s chlapcami.“
A vykročí smerom k vlčincu.
Zvieratá na pozemku horárne uprostred křivoklátskych lesov nie sú obyčajní prišelci z lesa. Všetko sú to filmové hviezdy. Sme totiž u súčasného večerníčkového kráľa Čiech. Václav Chaloupek už nakrútil sedemdesiat dielov rôznych rozprávkových seriálov. Zvieracie príbehy patria v Čechách medzi najsledovanejšie programy. Viac ráz získali cenu za reláciu, s ktorou boli diváci najspokojnejší, a napríklad knižná verzia príbehov o vydre Vydrískovi sa predávala lepšie ako Harry Potter a Pán prsteňov. Dobre ich poznajú aj deti v cudzine, vrátane Slovenska.
Vo všetkých dieloch sú hlavnými hrdinami zvieratá, ktoré Václav Chaloupek vypiplal od mláďaťa. Nečudo, že s nimi komunikuje ako Mauglí. Nielenže vyje na Flíčka a Žolíka, ale bručaním a fučaním sa prihovára aj macom, ktorí ho počúvajú na slovo, naozaj ako mamu – medvedicu.
Nežná vlčia papuľa
O vlkoch sa traduje všeličo. Že sú ľstivé, zbabelé, zúrivejšie než najostrejší vlčiak. Tu však na pletivo obrovského koterca vyskakujú rozjašené zvieratá. Hoci vzrastom prekonávajú prerasteného dobermana, správajú sa ako bláznivé šteňatá.
Vstupujeme do výbehu, no fotograf vzápätí berie nohy na plecia. Musí ratovať aparát, vlky sa chcú hrať a zapáčil sa im popruh z foťáka. Aj ja musím kabelku prehodiť cez plot, keď o ňu nechcem prísť. Neveriacky sa dívam na svoj lakeť, ktorý mizne hneď v dvoch vycerených vlčích papuliach. Úctyhodné zuby sú však nežné. Akurát z roztopaše pokmášu za rukáv. Sivé vlky mi skáču po chrbte aj po hlave, oblizujú, kde dočiahnu. Iba na seba sem-tam žiarlivo zavrčia, keď menší prestane rešpektovať hierarchiu svorky a snaží sa viac pritúliť k človeku.
Stretnutie s vlkmi prekonalo očakávanie. Aj o tom sú Chaloupkove večerníčky. O priateľstve ľudí a zvierat, ktorých povesť treba rehabilitovať, lebo o nich koluje množstvo povier a neprávd. Preto bude hrdinom budúceho seriálu rys.
„V Čechách je momentálne vydedencom,“ vysvetľuje Václav Chaloupek a škrabká vlky za ušami. „Je síce chránený, ale je mu to figu platné. Kamarát, ktorý robí ich výskum, mal dva s vysielačkou, a obidva zastrelili. Z anonymnej dotazníkovej akcie medzi poľovníkmi vyšlo najavo, že za posledných desať rokov sa nelegálne ulovilo päťsto rysov! Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov ich totiž znova vrátili na Šumavu, ale nebola to premyslená akcia. Síce sem patrili, no na ich návrat nepripravili zver a už vôbec nie ľudí. Predpokladalo sa, že rys bude loviť jelene, on si ich však nevšímal a vrhol sa na srny. Ich stav znížil na desatinu, muflóny zlikvidoval. Poľovníci ho znenávideli a začali ho prenasledovať. Je silno zakorenené rozdeľovať zvieratá na užitočné a škodlivé. Ak zviera siahne človeku do taniera, je okamžite nepriateľom. Nakrúcali sme preto o vydre, ktorú nenávidia rybári, o vlkovi, ktorého zabijú, kdekoľvek sa objaví, a zvádzajú sa na neho veci, ktoré neurobil. Tiež o líške, diviakoch, medveďoch… Hlavným cieľom je zmeniť náš vzťah k zvieratám, čo je záležitosťou generácií.“
Ako vlk nezožral Elišku
Konečne sa vlky nasýtili nehy a začali sa naháňať po obrovskom výbehu. K Chaloupkovi sa vlastne dostali ako náhradníci.
„Pôvodne som chcel rysa. V Čechách ani na Slovensku však nebol nikto, kto by odchovával mláďatá. Potom som sa dozvedel, že v nemeckej zoo, kúsok za našimi hranicami, majú párik rysov. Tak som tam zavolal, no riaditeľ mi vraví, bohužiaľ, už sú starí, mláďatá zrejme viac nebudú mať. Keby som však chcel vlky, hoci zajtra. Bol som práve na festivale v Zlíne, kde ma to príliš nebavilo, tak som sa vybral navštíviť priateľa na Pálavu. A kým som tam došiel, mal som v hlave príbeh. Hneď som volal do zoo, že zajtra teda prídem a budem mať aj očkovací preukaz na šteňa vlčiaka, veď žiadny colník to aj tak nerozozná. Nemci sú však precízni, na naše špekulácie nie sú zvyknutí, takže nakoniec sa všetko pretiahlo. Bolo to dobre, lebo som mal čas lepšie sa pripraviť.“
Václav Chaloupek sa napokon na radu odborníčky rozhodol nepriviezť jedného vlka, ale hneď dvoch, aby im nebolo smutno. A vybral si dva samce.
„Keď vlčica začne hárať, zmení povahu. Je opatrnejšia a plachá, lebo na nej leží zodpovednosť za ďalšiu populáciu. Isteže mi niekedy napadne, aké by to bolo krásne, keby sa mi tu batolili vĺčatá, ale to by museli byť oveľa väčšie výbehy, zatiaľ na to nemám podmienky.“
Na rozdiel od medvieďat totiž vlky na prechádzky do neohradenej časti lesa nesmú. Lovecký pud je v nich príliš zakorenený.
„V okolitých lesoch je priveľa zveri, keby ju zacítili, okamžite by lovili. Nechcem riskovať, že na prechádzke stretneme nejakú paniu so psíčkom a ony sa na neho vrhnú. Hoci neviem, ako by zareagovali. Keď som tu nebol, vodili zvieratá kamaráti. Jeden vlky, druhý medvede a stretli sa. Eliška, vtedy ešte polovičná, podišla k vlkovi, ktorý ju chcel oňuchať a ona ho capla. Okamžite po nej vyštartoval. Nemala by šancu, ale našťastie, nezahryzol sa, iba jej oslintal chrbát. Pritom vlky majú veľkú silu. Minule som im dal sedemnásťkilového moriaka, Flíček ho vzal do papule a behal akoby nič.“
Vlky si už svoje filmové roly odohrali. Mali by od Chaloupkovcov odísť, ale nestane sa tak.
„Trinásťročný syn o tom nechce ani počuť. A má pravdu, prečo ich dať preč, keď majú dobré podmienky? Dostali sme ich, keď mali štrnásť dní, zvykli sme si na seba. Postupne to tu dobudovávam, takže snáď si časom budem môcť nechať viac zvierat.“
Niekedy ako cumlík poslúži aj lakeť.
Raňajky v tráve
Konečne sa na rad dostali aj medvieďatá Honzík a Eliška. Hneď, ako sa otvorili dvere na ich domčeku, vyrazili dve ohnivé gule do ohrady, kde na nich čakali fľašky. Z celej sily začali sať, labami pri tom masírovali Chaloupkove stehná. Akoby tlačili na mamine cecíky, nech lepšie tečie mliečko. Po chvíľke však Eliška začala nespokojne mrmlať. Cumlík mal malú dierku, hustá kaša netiekla. Nakoniec ho namrzene vypľula a radšej sa prisala na pánov lakeť. Ako bábätko, čo si cumle palec. Jej prídel zatiaľ dorazil brat, ktorý má lepší ťah.
Po raňajkách sa ide na prechádzku. Václav Chaloupek má prenajatú veľkú časť lesa, aby mal istotu, že mu na maznáčikov nikto nevystrelí.
Kráčame lúkou s medvieďatami v pätách. Váľajú sudy, klbčia sa, šplhajú sa po stromoch, kmášu kvety.
„Na všetko idú silou. Minule Honzík narazil na stromček, ktorý mu stál v ceste. Nemohol ďalej. Tak zareval a začal ho mydliť, hlava– nehlava,“ vysvetľuje ich pán medvediu povahu.
Aj teraz im skrížil cestu krík. Ale práve na ňom dozreli maliny, takže ho berú na milosť. Do labiek berú šikovne halúzky a pasú sa. No keď pán zamrmle ako medvedica, hneď ho nasledujú. Dávajú pozor, aby nestratili „mamu“ z dohľadu.
Ceaucescovi vnuci
Elišku a Honzíka dostali Chaloupkovci, keď mali štyri týždne. Nevážili ešte ani dve kilá a boli slepé. Boli veľmi maličké, no bolo v ich záujme, aby išli od mamy.
„Mama Káťa mala už osem ráz mladé, no iba tri razy sa ich podarilo odchovať. Dva razy u mňa – aj moje prvé medvede Kuba, Vojta a Matěj boli totiž od nej – raz sa dokázala postarať sama a ostatné uhynuli.“
Aj od Honzíka s Eliškou začala odchádzať a hrozilo, že januárové mrazy neprežijú. „Uspali ju a keď sa prebudila, už si na medvieďatá ani nespomenula. Keď sa to urobí neskôr, je to už pre zviera trauma. Aj niekoľko dní hľadá malé a plače. Teraz sa netrápila ani ona, ani mláďatá. Keďže boli u mňa odmalička, priľnuli ku mne naozaj ako k medvedici.“
Medvieďatá prežili prvý mesiac priamo v centre Plzne, v byte u Chaloupkovcov.
„Keď sú celkom maličké, dá sa to. Ešte nelozia, na záchod nechodia nikam pomimo. Zhruba v desiatom týždni sú však už dosť aktívne, tak sa presunuli do horárne. Najprv spávali so mnou v izbe, no keď začali robiť neporiadok, išli von do búdky. Tam spia cez noc, cez deň sú stále vonku. Chodíme po lese, ja si ich nakrúcam a vymýšľam epizódy pre budúci seriál.“
Mimochodom, medvieďatá majú kontroverzný pôvod. Ich starého otca totiž daroval Československu rumunský diktátor Ceaucescu. Rodičia im žijú v zámockej priekope v Českom Krumlove a slávnejší súrodenci, ktorých preslávil seriál a knižka Méďové (vyšla aj na Slovensku), sú v Beroune.
„Kuba, Vojta a Matěj teraz vážia už asi 220 kíl, no stále sú priateľskí. Keď za nimi prídem, okamžite ma spoznajú. Nebolo jednoduché rozlúčiť sa s nimi. Tiež sme ich mali odmalička, syn sa na nich vozil ako na koni. Lenže zatiaľ nemám podmienky, aby som mohol chovať dospelé medvede. Veď aj ony tesne pred odchodom na prechádzke vyplašili tri srnky a jednu hneď chytili a zabili.“
V Beroune je im dobre. Mesto má v znaku medveďa, tak tam presadili medvedinec. Chodia za nimi deti z celých Čiech, za prvý rok ich videlo už 150 000 ľudí. Aj Eliška a Honzík budú u Chaloupku ešte asi dva mesiace a potom pôjdu do plzenskej zoo. Keďže ich pán je Plzenčan, budú stále v kontakte, navyše záhradu dobre pozná, lebo v nej kedysi sám pracoval.
Kúpanie s vydrou
A ako skončili ostatní zvierací herci? V prípade Pruhovaných kamarátov, teda diviakov Bachyňky a Kňourka, je to neisté.
„Raz som prišiel k chlieviku a boli preč. Myslel som si, že ich niekto ukradol, ale zhruba po dvoch týždňoch mi telefonovali z neďalekej dediny, že sa tam objavili dve krotké divé prasce a už týždeň sú v pätách ženám pracujúcim v lese. Hneď som tam vycestoval, ale bohužiaľ, bol to prvý deň, čo neprišli. Jazveca, ktorý vo filme tiež účinkoval, sa podarilo vrátiť do prírody. Zazimoval sa a na jar si už išiel svojou cestou. Strašne rád na neho spomínam, keby som už vtedy mal túto horáreň, určite by som mu našiel priestor, aby zostal.“
Jazvec bol najdúch. K Chaloupkovi ho doniesli ľudia, ktorí počuli o jeho práci. Najdúch bol aj jeden z jeho najslávnejších hercov – vydra Vydrísek.
„On je vlastne pôvodom Slovák. Mamu mu zrejme prešlo auto a deti ho doniesli do záchrannej stanice v Pavlove. Odtiaľ sa dostal ku mne. Mal som ho iba požičaného, po skončení nakrúcania sa mal vrátiť do prírody. Lenže, hoci už mal dva roky, stále bol krotký. Veď sme spolu žili v chalupe trinásť mesiacov. Jednu miestnosť parádne zdevastoval, ohlodal dvere, trámy, ale bol to úžasný kamarát. Každý deň sme chodili k rybníku, spoločne sa kúpali, pribiehal na zavolanie. Nakoniec sme teda do prírody vypustili inú vydru a on zostal u kamaráta, kde má skvelé podmienky. Dva rybníky, močiar. Stále počúva na meno, takže sa už boli spolu kúpať na Lipne, dokonca i na Plitvických jazerách.“
Aj lišiak Lukáš je sirota nájdená v lese a maznáčik, ktorý býva v izbe. Keď však dospeje, zrejme ho zvábi les. Líšky sú zvyknuté túlať sa horou na vlastnú päsť. Dovtedy si však ešte zahrá vo večerníčkoch epizódne úlohy. Rovnako ako srnka Betinka zo susednej horárne, ktorá tiež účinkuje v každom večerníčku.
„Betinka patrí susedovi, horárovi na dôchodku. Voľne behá po lese, ale pribehne na zavolanie. Ako mama však mala smutný osud. Trikrát mala mláďatá a vždy o ne prišla. Dva razy ich ukradla líška a vlani srnča omylom rozsekali družstevníci pri žatve. Teraz jej horár už radšej spravil ohrádku. Prišiel som za ňou keď mala rodiť, a vidím, vedľa nej dve čerstvo narodené srnčatá. Bežal som po kameru a kým som sa vrátil, už mala štyri! Je to ešte väčšia rarita, ako keď sa narodia štvorčatá ľuďom. Mám ich nakrútené, ako ich spokojne pridája.“
FOTO SME – PAVOL MAJER
Václav Chaloupek sa inšpiroval na Slovensku
Václav Chaloupek je vyštudovaný pedagóg, ktorého koníčkom bola vždy zoológia a chcel sa živiť ako ilustrátor. Po vysokej škole krátko učil a potom pracoval v plzenskej zoo. Po novembri ‘89 nastúpil do Českej televízie ako redaktor spravodajstva, dnes je na voľnej nohe a pracuje so zvieratami. Dohromady nakrútil sedemdesiat dielov večerníčkových seriálov pre deti. Sú to najúspešnejšie večerníčky nakrútené po revolúcii. Hneď prvý seriál Tuláčik – o líške, získal cenu ako program, s ktorým boli diváci ČT v roku 1997 najspokojnejší. Rovnako dopadli Pruhovaní kamaráti, príbehy dvoch diviakov a jazveca. Predstihli dokonca evergreen Tri oriešky pre Popolušku a v sledovanosti ich prekonal iba hokej z olympiády v Nagane. Páčili sa aj Kluci ze zámku o bažantích mláďatách, najviac ho však preslávil seriál Méďové. Získal napríklad Cenu berounského Trilobita za scenár a réžiu. Rovnako deti uchvátil aj Vydrísek, knižná podoba sa dokonca stala najobľúbenejšou knihou. Vybrali si ju deti z celých Čiech. Až po nej sa umiestnili Harry Potter a Pán prsteňov.
„Nápad nie je úplne môj,“ vraví Václav Chaloupek, „iba som ho prepracoval a rozvinul. Vlastne s tým začal na Slovensku môj priateľ, vynikajúci filmár a fotograf Jindra Vlach. Aj s bratom nakrútili množstvo nádherných prírodopisných filmov. Raz prišiel i do plzenskej zoo, že by chcel niečo nakrútiť s medveďmi. Najprv sa tam k tomu stavali odmietavo, ale on je veľmi sympatický, všetkých si získal. Spriatelili sme sa, aj sme spolupracovali a vznikol jeden scenár, ktorý sa však nakoniec nerealizoval, lebo neboli peniaze. Keby nedošlo k rozdeleniu, určite pracujeme spolu. On mal však iný spôsob pri práci na filmoch pre deti. Každý diel venoval inému zvieraťu a príbeh mu napísal niekto iný. Ja musím zviera najprv dokonale spoznať, odmala ho vychovávam, priebežne nakrúcam a príbehy si až potom vymýšľam sám.“ (bd)
