Belgičan Eddy Merckx (1945) patrí medzi tzv. cyklistických mimozemšťanov. Syn pekára z flámskeho mestečka Mensel-Kilzege vyhral svoje prvé preteky v roku 1961. Z cyklistického trička dokázal vyžmýkať nadľudské maximum. Lekárski odborníci v Bruseli tvrdili, že Eddy má najvýkonnejšie srdce, s akým sa stretli – ešte predtým, ako začal siahať po najvyšších métach, mu v pokoji narátali iba 36 úderov za minútu. Napriek abnormálne pomalému tempu malo Eddyho cyklistické srdce obrovský výkon. A pľúca? Na jedno nadýchnutie šesť a pol litra vzduchu. Merckx mal okrem toho chorobnú túžbu po víťazstvách. A tie prichádzali jedno za druhým. Počas 15-ročnej kariéry vyhral Merckx 525 pretekov (vrátane 80 amatérskych), žlté tričko na Tour de France mal oblečené najčastejšie zo všetkých – celkom 96 dní. Eddy Merckx je na Tour najvyššie aj v rebríčku víťazných etáp – až v 34 dieloch preťal cieľovú pásku ako prvý.
Pred sto rokmi, 1. júla 1903, odštartovalo 60 cyklistov na prvú etapu cyklistickej súťaže Tour de France. V priebehu devätnástich dní absolvovali 2428 kilometrov. Hoci to bol na tie časy šialený nápad, preteky prežili. Ich slávu síce občas zatienili nešťastné konce pretekárov, trikrát i tragická smrť a pred piatimi rokmi veľký dopingový škandál v družstve Festina, prerušiť ich dokázali len dve svetové vojny.
Minulú nedeľu sa na štart 90. ročníka v Paríži postavilo 220 družstiev so 198 cyklistami. Preteky, ktoré vyvrcholia v nedeľu 27. júla opäť na Champs Elysées, tvorí 20 etáp a cyklisti prejdú 3427 km. Sú poznamenané úsilím Američana Lancea Armstronga získať piate víťazstvo a vyrovnať tak rekord Španiela Miguela Induraina. Za svojho najväčšieho súpera považuje Lance Nemca Jana Ullricha, ktorý zvíťazil v roku 1997.
Šialený nápad prežil
Zakladateľom cyklistickej súťaže Tour de France bol Henri Desgrange, vyštudovaný právnik, neskôr novinár. A najmä, dušou a telom športovec. Zo športov ho najviac priťahovala cyklistika. V mladosti bol výborným pretekárom, v máji 1893 utvoril dokonca vôbec prvý oficiálny svetový rekord v hodinovke – na to obdobie bolo 35 km a 325 metrov v krúžení na drevenom ovále úctyhodným výkonom.
V roku 1900 sa spolu s niekoľkými kolegami rozhodol odísť z vtedajšieho uznávaného časopisu Le Vélo (Bicykel) a po dlhších úvahách o dramaturgii nového periodika založil L‘ Auto. A keďže sa v tom čase viaceré francúzske denníky doslova predháňali v organizovaní veľkých cyklistických pretekov, chcel jedny zorganizovať aj Desgrange. Bolo však treba zaujať. Lenže čím?
Na jar 1903 predostrel Henri svojim dvom spolupracovníkom odvážnu myšlienku – cyklistické preteky naprieč celým Francúzskom. Hodinu vysvetľoval, prehováral, presviedčal ich. Až kolegovia prikývli.
Šialený nápad napokon prežil nielen veľkých konkurentov (za pretekami Bordeaux – Paríž stáli noviny Petit Parisien, za cyklistickým maratónom Paríž – Brest – Paríž zasa konkurenčný Paris Soir), ale aj čas.
Prvý bol Garin
Už 1. júla 1903 odštartovalo 60 cyklistov na prvú etapu z Montgeron pri Paríži. Desgrange im pripravil trať dlhú 2428 km. Prvá etapa merala 467, druhá 374, tretia 434, štvrtá 268, piata 425 a šiesta záverečná 460 kilometrov.
Začínalo sa v Paríži, končilo sa v Nantes. Cyklisti sa stavali na štart ešte za tmy a do cieľa prichádzali neskoro večer. Akákoľvek pomoc bola v tom čase zakázaná, a tak si jazdci so sebou nosili aj tašky s náradím a náhradnými dielmi. Najväčšie problémy boli s galuskami, tých bol nedostatok. Keď došli zásoby, nič sa nedalo robiť – bolo si treba sadnúť vedľa cesty a pustiť sa do párania, lepenia, zošívania.
Víťazom prvého ročníka Tour de France sa v roku 1903 stal Maurice Garin. Preteky mali 6 etáp a trať merala 2428 kilometrov.
Do cieľa prvej etapy prišlo napokon len 21 cyklistov, ale premiéra aj tak zaznamenala veľký úspech. Prvý víťaz Maurice Garin zvíťazil s náskokom dvoch minút a 49 sekúnd. Tour odjazdil priemernou rýchlosťou 25,283 km.
Pôvodom Talian vlastnil francúzsky pas, a tak začal písať dlhú históriu úspešných francúzskych šampiónov. Za víťazstvo dostal prémiu 20–tisíc zlatých frankov. V tom čase mal vraj ideálne miery pre vrchára – pri výške 163 cm vážil 61 kíl, preto sa do vrchov mohol šplhať ako úhor.
V civile bol 32–ročný Garin kominárom, bol mimoriadne komunikatívny a aj dobrák od kosti. Ale len dovtedy, kým neodštartovali preteky. V nich šliapal do pedálov za víťazstvom hlava–nehlava. Na štart sa postavil aj o rok, aby obhajoval prvenstvo. Preteky však nedokončil. Stal sa obeťou komplotu, ktorý zosnovali jeho súperi. Tí okolo trate zorganizovali „antigarinovských“ provokatérov, ktorí cyklistu sústavne urážali a hanobili. Garin napokon nevydržal s nervami, zliezol z bicykla a pustil sa s nimi do bitky. Z Tour ho, samozrejme, okamžite vylúčili. Vošiel však do histórie. Neskôr sa usadil v Lense, kominárske remeslo zavesil na klinec a vďaka peniazom získaným za víťazstvo v prvom ročníku kúpil garáže, ktoré potom prenajímal.
Zakladateľ Tour de France Henri Desgrange s talianskymi cyklistami v roku 1937.
Otec žltého trička
Renomé Tour veľmi rýchlo rástlo, jej víťazi sa stávali hrdinmi. A keďže sa dokázali čoraz lepšie vysporiadať s dlhými strmými stúpaniami a s extrémnou dĺžkou pretekov (v roku 1926 Tour merala 5745 km), zakladateľ pretekov prišiel s nápadom, že počas pretekov by mali byť vizuálne odlíšení.
Od roku 1919 sa preto vedúci jazdec oblieka do žltého trička. Prvý raz si ho v Grenobli obliekol Eugéne Christophe. Pre žltú sa Henri Desgrange rozhodol z prozaického i praktického dôvodu: časopis L‘ Auto vychádzal na žltom papieri. Iniciálky H. D., ktoré si na žltom tričku môžete všimnúť, patria ako pocta zakladateľovi slávnej Tour.
S menom Henriho Desgrangea sa spája aj jedna kuriozita. Henri sa pri jednej príležitosti neobyčajne príkro vyjadril na adresu profesionálnych cyklistov: „Poslanie profesionálneho jazdca je škaredé, špinavé remeslo. Cyklista stráca pojem o cene peňazí. Skôr či neskôr sa z neho stáva invalid vlastnej slávy a napokon spoznáva prázdnotu svojho života. Bude sa ním iba veľmi ťažko pretĺkať, a ani sám Boh nevie, ako dopadne.“
Práve jeho Tour sa však stala najväčšou liahňou súčasných profesionálov.
Kedy zasa vyhrá Francúz?
K ozdobám pelotónu patrili vždy domáci cyklisti. Henri Cornet, víťaz druhého ročníka Tour v roku 1904 drží dodnes výnimočný rekord: ako 20–ročný sa stal najmladším celkovým víťazom.
Až v siedmom ročníku zvíťazil prvý raz cudzinec – Belgičan Philippe Thys (v roku 1920 triumfoval tretíkrát). Preto sú francúzski organizátori trochu rozladení, že posledným Francúzom, ktorý Tour vyhral, bol pred 18 rokmi Bernard Hinault. Už iba s nostalgiou mnohí spomínajú aj na legendu Jacquesa Anquetila (1934–1987). Ten vôbec ako prvý cyklista v histórii vyhral päťkrát Tour de France, prvý raz hneď pri svojom premiérovom štarte v roku 1957.
Najmladší a najstarší víťaz Tour
Francúz Henri Cornet triumfoval v roku 1904 vo veku 19 rokov, 11 mesiacov a 20 dní. Najstarším víťazom Tour sa stal Belgičan Firmin Lambot – v roku 1922 si v cieli obliekol žlté tričko vo veku 36 rokov, 4 mesiace a 9 dní.
Najdlhšia a najkratšia Tour
Rekordný počet kilometrov absolvovali pretekári v roku 1926 – počas siedmich etáp museli našliapať 5745 km. Najkratšia Tour sa uskutočnila v roku 1999, keď v 21 etapách pripravili organizátori trasu dlhú 3582 km. Vôbec najdlhšou etapou v histórii bola siedma etapa v roku 1906 z Marseille do Toulouse. Merala 480 km. Víťazný Francúz Louis Trousselier musel v sedle bicykla pretrpieť 17 hodín a 24 minút.
Najväčší rozdiel v cieli
Víťazného Francúza Mauricea Garina delili v roku 1903 od druhého Luciena Pothiera bez štyridsiatich sekúnd rovné tri hodiny. Najmenší rozdiel v konečnom účtovaní bol v roku 1989: Američan Greg LeMond vyhral pred Francúzom Laurentom Fignonom iba o osem sekúnd.
Najviac štartov
Najčastejším účastníkom Tour bol Holanďan Joop Zoetemelk. Šestnásťkrát sa postavil na štart, pričom vždy prišiel až do finišu. V roku 1980 dokonca ako celkový víťaz.
Najdlhší únik
Sólo jazdu, ktorú predviedol v roku 1947 Francúz Albert Bourlon, ešte nik neprekonal: v etape z Carcassonne do Luchonu cez Pyreneje sa odvážil sám na 253 km dlhý únik.
V začiatkoch histórie Tour sa počas etáp museli cyklisti spoliehať len na svoje sily. Dnes za nich mnohé situácie, ktoré ich na trati stretnú, riešia celé tímy ľudí.
Bush má Armstrongov bicykel
Keď Lance Armstrong, muž, ktorý už útočí na piaty triumf bez prerušenia, zvíťazil na Tour de France tretí raz za sebou, s manželkou Kristin a synom Lukom priletel s veľkou slávou prezidentským lietadlom do Washingtonu. Prezident George W. Bush vtedy v privítacom prejave v Bielom dome okrem iného povedal: „Lance Armstrong je ozajstný šampión, skvelý Američan a môj priateľ. Je živým dôkazom toho, že veľké úspechy sa často rodia v horách, kde sú najpríkrejšie stúpania a srdce je vystavené najťažšej skúške.“ Americký prezident sa vtedy vyslovil aj k hlbokému športovému gestu Armstronga, ktorý pred dvoma rokmi v jednej z etáp počkal na svojho najväčšieho súpera Jana Ullricha (Nemec sa po šmyku, páde a kotrmelcoch ocitol v poli): „Potrebovali by sme viac takých občanov, ako je Lance. Takých, ktorí vedia, čo je slušnosť.“
Bush obdivuje aj Armstrongovu snahu vyrovnať sa počtom titulov rekordu Španiela Miguela Induraina: „Jeho cesta od diagnózy rakoviny k tretiemu víťazstvu v Tour je jedným z najväčších a najdojemnejších ľudských príbehov.“ Lance Armstrong vtedy venoval prezidentovi jedno zo svojich žltých tričiek, ale aj nový bicykel – rovnaký model, na akom zvíťazil v Tour de France. Šampión nezabudol prejaviť svoje želanie, aby sa raz prezident v žltom tričku na tomto bicykli aj previezol. Zatiaľ sa fotografie Georgea Busha na bicykli nikde v médiách neobjavili. Iba jedna – ako hlava najväčšej veľmoci nezvládla kolobežku.
Cyklistické divadlo ako biznis
Od roku 1930 sa súčasťou Tour stala aj reklamná karavána, sprevádzajúca celý cyklistický boom od štartu do cieľa. Pre mnohé firmy sa totiž Tour stáva dôležitým marketingovým nástrojom a prostriedkom, ako dať o sebe vedieť.
Napriek mnohým problémom v minulosti (vrátane dopingovej aféry pred piatimi rokmi) sa od súťaže sponzori nikdy neodvrátili. Jeden zo štyroch hlavný mecénov – francúzska sieť supermarketov Champion (ročný obrat 13,5 miliardy eur) – v apríli tohto roku predĺžila zmluvu o finančnej dotácii Tour de France na ďalšie tri roky. Ešte ústretovejšie sa zachovala banka Crédit Lyonnais, ktorá je garantom žltého trička Tour: kooperáciu s organizátormi Tour potvrdila až do roku 2008.
Riaditeľ organizačného výboru Jean-Marie Leblanc hovorí: „Tour veľmi pozitívne vplýva na národnú jednotu. Cyklistické divadlo má všetky predpoklady ukázať sociálnu a ľudskú dimenziu vrcholového športu,“ tvrdí Leblanc. Nezabúda podčiarknuť črty francúzskeho patriotizmu: „Som hrdý na to, že som mohol zobrať na svoje plecia zodpovednosť za prezentáciu nášho športového monumentu, ktorý má ľuďom prinášať šťastie a dať im šancu zabudnúť na všetky rozdiely medzi nimi .“
Tour de France propaguje krajinu, jej prírodné, historické i architektonické krásy, rozvíja cestovný ruch v regiónoch. Napríklad víťazstvá Lancea Armstronga na francúzskych cestách pritiahli do krajiny mnohých amerických turistov. Leblanc hrdo tvrdí: „Tour de France je pre našu krajinu tou najlepšou celosvetovou vyslankyňou turistiky a pozvánkou do Francúzska.“
Pomôž si sám
Začiatky súťaže nepoznali tímy, mechanikov či sprievodné vozidlá. Preto sa do každej knihy, ktorá vyšla k storočnici Tour de France, dostal príbeh obrovského bojovníka Eugena Christopha.
Tento muž štartoval na Tour niekoľkokrát a hoci sa nikdy nestal celkovým víťazom, za poklonu stojí jeho triumf nad sebou samým a údelom vtedajších súťažiacich.
Jeho príbeh z roku 1913 nenapísali ani osudové sekundy, ani posledné kilometre, ale celé hodiny. V jednej z etáp spadol po prudkom zjazde a zranil sa. Čo však bolo horšie, úplne rozmlátil bicykel. Keď sa prebral z mrákot, zistil, že vládze chodiť a že ho telo poslúcha. Zhrozil sa však nad prasknutou prednou vidlicou bicykla. Mechanické vozidlá v tom čase neboli, široko-ďaleko nebolo ani živej duše, ktorá by mu mohla pomôcť bicykel opraviť. A tak vzal Eugen bicykel na plecia a vydal sa rýchlym krokom do najbližšej dediny. Tá bola od miesta jeho najväčšieho cyklistického nešťastia vzdialená 14 kilometrov. Ale zvládol to. Našťastie, miestny kováč, mal poruke všetko, čo bolo treba, aby si Christoph (cudzia pomoc neprichádzala v tých časoch do úvahy, inak by hrozila diskvalifikácia) bicykel aj sám spojazdnil. Pod dohľadom komisára pretekov si bicykel opravil, a hoci pokračoval so stratou niekoľkých hodín, do cieľa etapy napokon predsa len prišiel so vztýčenou hlavou.
Šampióni Tour
Cyklistickí experti zostavili vo francúzskom športovom denníku L‘ Equipe stovku najlepších cyklistov Tour z celej storočnej histórie. My vám ponúkame prvú desiatku a niekoľko ďalších zvučných mien z nižších miest tabuľky.
1. Eddy Merckx víťaz 1969–72, 1974)
2. Bernard Hinault (1978–79, 1981–82, 1984)
3. Jacques Anquetil (1957, 1961–64)
4. Fausto Coppi (1949, 1952)
5. Gino Bartali (1938, 1948)
6. Louison Bobet (1953–1955)
7. Lance Armstrong (1999–2002)
8. Miguel Indurain (1991–95)
9. André Leducq (1930, 1932)
10. Raymond Poulidor (nikdy nevyhral Tour!)
….
36. Jan Ullrich (1997)
44. Marco Pantani (1998)
54. Eric Zabel (nevyhral Tour)
Tragické konce
V doterajšej histórii 89-ich ročníkov Tour de France sa trikrát objavila v pelotóne čierna stuha na znak smútku.
V roku 1935 nezvládol Španiel Francisco Cepeda prudký zjazd v etape z Galiber a zlámal si väzy. O tri dni skonal v nemocnici v Grenobli.
O 60 rokov neskôr, v júli 1995, postihla tragédia olympijského víťaza z Barcelony ‘92, iba 24-ročného Taliana Fabia Casartelliho. Na 34. kilometri zjazdu z Col Portet d‘Aspet potlačili fyzikálne zákonitosti jeho fyzické dispozície – Talian zomrel v kaluži krvi rovno na asfalte. Pritom stačilo možno to, aby mal na hlave prilbu.
Tento rok útočí americký jazdec vo farbách US Postal Lance Armstrong na rekord Španiela Miguela Induraina. Hrdina Tour de France z posledných rokov, ktorý prekonal aj boj s rakovinou, by mohol vyhrať piaty raz za sebou.
Dopingové škandály
V roku 1967 museli cyklisti prekonať v 13. etape počas jednej hodiny výškový rozdiel 1800 metrov. V horúčave šliapali do kopca 20 kilometrov v kuse. 29-ročný Angličan Tommy Simpson sa odrazu zosypal zo sedla a zostal ležať na asfalte. O chvíľu sa však pozviechal, zaťal zuby. Niekoľko desiatok metrov prešiel ako opitý, a opäť spadol. Dr. Dumas, oficiálny lekár Tour, sa ho pokúšal oživiť dýchaním z úst do úst, nasadili mu aj kyslíkový prístroj. Pri prevoze do nemocnice však cyklista zomrel.
Najprv lekár oznámil, že Simpson zomrel na následky úpalu. Na druhý deň sa však v novinách objavila správa, že smrť spôsobil doping. Pozadie odhalili Simpsonove vrecká – pri obhliadke jeho vecí v nemocnici sa našli trubičky s tabletkami.
Tour sa nevyhla dopingovým aféram ani v ďalších ročníkoch (jednou z najväčších bol v roku 1998 nález v stajni Festina, v ktorej štartoval aj vtedajší víťaz Marco Pantani).
Francúzske ministerstvo športu ešte pred prvým prológom vyhlásilo, že počas tohtoročnej Tour sa v pojazdných laboratóriách vykoná až 148 testov, až 90 na eryttropoietin (EPO), ktorý je vďaka tomu, že zvyšuje hladinu hemoglobínu v krvi, veľmi rozšírený najmä vo vytrvalostných športoch, vrátane cyklisticky.
Autor: Ľudo Pomichal
