FOTO SME – PAVOL FUNTÁL
Majú pätnásť až osemnásť rokov. Niekoľko rokov boli na lukratívnom mieste – v hlohoveckom zámku – odtiaľ ich ale vyhodili. Zámok si dnes prenajímajú bohatí, medzičasom ho bezdomovci poškodili. Mesto sa zámok chystá predať, stále sa ale nevie komu.
Ústav sa presunul do neďalekej menšej budovy, bývalej dielne, a kapacita sa znížila zo 120 miest na 60.
O polepšovni rozhoduje súd
Prevýchovné ústavy sa delia na ústavy pre deti do pätnásť rokov a pre mládež. Z desiatich ústavov pre mládež sú tri pre dievčatá.
Domov v Hlohovci funguje od roku 1902. Vtedy vznikol Komenského ústav – Kráľovská polepšovňa. Mladí sa sem dostávajú po rozhodnutí súdu. Rodič môže súhlasiť, ale aj nemusí. Stáva sa, že rodičia privezú dieťa do ústavu sami, lebo výchovu nezvládajú.
Súd sem chlapcov posiela väčšinou za drobnú trestnú činnosť, najčastejšie záškoláctvo a krádeže. Za závažné trestné činy v Hlohovci momentálne nie je nikto. Kedysi tu boli dvaja chlapci z Oravy, ktorí zadusili staršieho muža. Minulý rok z ústavu odišiel páchateľ lúpežného prepadnutia so zbraňou. „Ten sa u nás ani nevyučil. Navonok bol v poriadku, ale bol zákerný,“ hovorí riaditeľka.
„Najviac sú tu deti vinou rodičov. Nemajú o dieťa záujem, zanedbali ho,“ hovorí riaditeľka. „Sú ale aj takí, ktorí sa dostali do nejakej partie.“ Riaditeľka by trestala rodičov. Adoptívni rodičia sa spravidla starajú o deti vzorne, problémy bývajú s vlastnými.
Niektorí chlapci pochádzajú z elitných rodín. Bol tu napríklad syn riaditeľky jedného bratislavského gymnázia či pracovníčky televízie.
V ústave sa nesprávajú zle. Stáva sa, že sa pobijú, ale nebýva to vraj vážne. Väčšinou pochopia, že ak nebudú dodržiavať pravidlá, pohoršia si. Slúži na to bodovanie, napríklad za zlú známku sa body strhávajú, za dobrú pridávajú.
Veľa detí má psychické až psychiatrické problémy, neurotické poruchy. Z ničoho nič začnú na niekoho kričať, pokúsia sa vyskočiť z okna, nevedia sa upokojiť, zlosť si vybíjajú na nábytku, všetko odmietajú. Niektoré užívajú lieky. „Ústav s liečebným režimom ale u nás chýba.“
Úteky sú na dennom poriadku
Utiecť z ústavu je ľahké, stáva sa to často. Ubytovňa nie je zamrežovaná, nie je to väzenie. Chlapci sa s vychovávateľmi často prechádzajú po meste, chodia do prírody. Kedykoľvek sa môžu rozbehnúť a už ich nikto nechytí. Vychovávateľ utečencov nenaháňa, má na starosti celú skupinu. Ústav útek nahlási polícii, ktorá chlapca väčšinou nájde.
Jedného chlapca hľadajú už dva roky. „Stále mi hovoril – ja tu nebudem!“ rozpráva riaditeľka. „Povedal, že bývajú na kopci a okolo je samý les. Ak po neho pôjdu policajti, vraj ich vždy zbadá a keď vbehne do lesa, nikdy ho nenájdu. Bol odchovaný prírodou a mal pravdu. Doteraz ho hľadajú.“
Zlí končia na samotke
Ochrannú miestnosť predpisuje zákon. Končia v nej chovanci, ktorí neposlúchajú, nevedia sa ovládnuť. Skončili by tu, aj keby zaútočili na vychovávateľa, čo je najhorší priestupok. Ešte sa však nikdy nestal. Druhý najvážnejší je útek.
Miestnosť má asi osem metrov štvorcových. „Máme ju väčšiu, ako má byť.“ Meter pred oknom a meter pred dverami je mreža. Je v nej upevnená posteľ, stôl, stolička, chlapec si môže čítať. Každú hodinu ho kontroluje vychovávateľ, môže tu byť najviac tri dni za sebou. V miestnosti je aj zvonček. „Chlapec v nej má rozmýšľať o priestupku, ktorý vykonal,“ povedala riaditeľka.
Prázdniny ako pre koho
Chlapci sa v ústave učia ako v ktorejkoľvek učňovke. Sú tu i nadpriemerne inteligentní chovanci. „O vysokej škole neviem, ale maturitný pozdrav mám,“ hovorí riaditeľka. Jeden chlapec z dobrej rodiny bol veľmi šikovný, ale znásilnil a pokúšal sa zavraždiť. „Iný chlapec, čo odišiel pred dvoma rokmi, hrával na husle v Rakúsku s hlohoveckým kvartetom.“
Cez prázdniny sa neučí, chlapci počas našej návštevy pozerali video, potom hrali nohejbal. Väčšina ide domov k rodičom, v ústave zostali siedmi. Buď nemajú kam ísť, alebo tak porušujú disciplínu, že im ústav odísť nedovolí. Dvaja ušli.
Balíky aj listy môžu prijímať a odosielať neobmedzene. Nekontrolujú sa. Návštevy rodičov sú v nedeľu. „Sem-tam sa stane, že rodič príde aj inokedy. Nie je to povolené, ale ak je slušný, má okolo služobnú cestu a chce vidieť dieťa, tak mu to umožníme.“
Noro pochopil, že musí byť dobrý
Noro je podľa riaditeľky Kuľhavej v hlohoveckom ústave najlepší. Pochádza z Lučenca. Matka mu zomrela, otec sa oňho nezaujíma, lebo pije. Sestra býva kdesi s priateľom, ale nevie kde, inak by jej napísal. Ona mu zatiaľ nenapísala, hoci vie, kde je. Rozhovor poskytol rád. Rozprával málo a potichu.
Na otázku, prečo je v ústave, povedal: „Za moje správanie.“ Prišiel z Detského domova v Tornali, lebo kradol staré koberce – nemal peniaze. Predať ich už nestihol. A nechodil načas z vychádzok.
V Hlohovci je rok, v Tornali však bolo lepšie: „Som tu zatvorený, nemám toľko voľnosti.“ V ústave má „jeden problém“. „Jeden chalan provokuje, nadáva na rodinu.“ Škola ho baví, učí sa za železobetonára. „Iba matematika mi trochu nejde.“
Na mesiac dostáva od ústavu osemdesiat až sto korún, minie ich najmä na sladkosti. Vstáva sa ráno o siedmej, večierka je o deviatej. Ak trvá film dlhšie, dopozerajú ho. Potom sa môžu ešte rozprávať alebo čítať. Noro nečíta. Väčšinou zaspí o pol noci. Keď v ústave skončí, chce bývať na ubytovni rovnako ako kamarát, ktorý z ústavu odišiel pred týždňom. „Je to dvadsať kilometrov za Bratislavou. Nájdem si robotu, byt.“ Ku krádežiam sa vraj už nevráti. Hovorí, že hneď, ako prišiel do ústavu, pochopil, že musí byť dobrý.
