Problémová mládež? Omyl – problémoví sú ich rodičia. Sú o tom presvedčení psychológovia, pedagógovia a mnohí ďalší odborníci, ktorí sa zaoberajú detskými charaktermi a osudmi v prevýchovných školských zariadeniach. „Vo väčšine prípadov by bolo treba stíhať rodičov, a nie ich deti,“ tvrdí psychológ JAROSLAV VAVRO z Reedukačného domova pre chlapcov v Hlohovci.

Mnohých rodičov, ak im dieťa začne chodiť poza školu, fajčiť či piť, to buď nezaujíma, a úrady sú nútené ich vyhľadať, alebo, aby mali pokoj, sami sa obrátia na úrady s tým, že potomok im prerástol cez hlavu.

Dnes je v prevýchovných zariadeniach okolo 1200 ťažko zvládnuteľných detí a mladistvých. Mnohí už stihli mať potýčky so zákonom. Ich počet v posledných rokoch prudko stúpa, ročne o viac ako tretinu. Domovy spadajú pod rezort školstva. Pedagógovia a ďalší odborníci tvrdia, že v podfinancovaných zariadeniach väčšinou nie sú podmienky na skutočnú prevýchovu.

Učitelia sa často pri súčasnom stave školstva cítia opotrebovaní a vyhasnutí. Pre personál v prevýchovných zariadeniach to musí platiť dvojnásobne. Cítite rezignáciu?

„Je to tak. Ak roky vidíte, že na všetky deti, čo sem prichádzajú so širokou paletou problémov a porúch, nemáte inú šancu, len uplatňovať rovnaké metódy a žiaden individuálny prístup, vedie to k rezignácii.“

Prečo nie je iná šanca?

„Sú tu na jednej kope deti s problémami záškoláctva, nezvládnutej výchovy a drzého správania. Ale sú tu i mladíci s krádežami a závažnou trestnou činnosťou. Rovnako je tu mládež s poruchami správania – šikanujú a sú agresívni. Sú tu chlapci s neurózami, napríklad s nočným pomočovaním. Máme tu však i menej rušivé neurózy, kde je skryté utrpenie na strane postihnutého, čo si okrem odborníka nikto nevšimne. Avšak práve neurotik, nesmelý a nepriebojný, priťahuje agresívne typy a šikanovanie, takže jeho utrpenie sa násobí.“

To znamená, že záškolák sa tu stretne s chlapcom, ktorý už bežne robil vykrádačky?

„Presne tak. Keby existovala diferenciácia, jasne by sa to oddelilo – ak má chlapec poruchu správania, nebudeme ho dávať medzi neurotikov ani medzi závislých od drog, ale dáme ho do liečebno-výchovného zariadenia. Lenže my tu máme všetkých. A ak je niekto ešte aj narkoman, aj toho môžeme dať len prechodne na detoxikáciu do špeciálnej liečebne, ale vráti sa. Potom si niekde na roli nazbiera durman a s ním sa priotrávia ďalší traja. Alebo príde chlapec z väzenia s praktikami väzenského života. Na to sú chlapci vnímaví. Tým, že ich rodina zlyhala, sa potrebujú niekam zaradiť, začlenia sa do partie seberovných. Keďže sa tu stretnú aj s vyloženými asociálmi, od nich negatívne praktiky priam nasávajú.“

Čo podľa vás spôsobuje, že stúpa agresivita mládeže? Je to najmä v nefungujúcej rodine?

„Nejde o priamy vzťah – decká sú agresívnejšie, lebo… Deti sú zrkadlom celej spoločnosti. Ide to všetkými kanálmi. Aj zlyhávajúca rodinná výchova je obrazom niečoho komplexnejšieho. To nie je také jednoduché – tvrdiť, že sú agresívnejšie, lebo pozerajú brutálne filmy. Nie. Celá spoločnosť je brutálnejšia.“

Dá sa aj v agresívnom spoločenskom prostredí prevýchovou niečo zmeniť?

„Samozrejme. Je to plastický tvárny materiál. Ale za predpokladu, že by boli aspoň základné možnosti diferenciácie prevýchovných zariadení. V školstve sa utvárajú podmienky pre nadané, mentálne postihnuté, zaostalejšie a iné deti a všade je odlišný prístup ako k bežným deťom. Tiež si neviem predstaviť, ako by učiteľ vyučoval – i keď, pravda, občas to tak býva – v jednom kolektíve vysoko nadpriemerné deti i hlboko pod priemerom. Často sa tak upne na jednu skupinu, že ostatných zanedbáva, alebo sa to skončí ako v takýchto zariadeniach, kde deti často nemajú možnosť prepracovať sa k pozitívnej zmene.“

Zažili ste vôbec, že by sa niekoho podarilo zmeniť?

„Akúkoľvek snahu o kladnú premenu chlapci citlivo vnímajú. A, žiaľ, neodpúšťa sa. Jeden chlapec tu začal na sebe pracovať. Z vlastnej iniciatívy dokončil deviaty ročník a chcel pokračovať na strednej škole. Ale jeho okolie zrazu zdvihne prst. Vyčlenia ho. Pretože najprv je pre nich čitateľný tým, že je taký, ako oni – všetci sme si rovní, nastavení proti personálu, patríš medzi nás! Takýto postoj v podstate zodpovedá ich veku – ide o vzdor, odpútavanie sa. Lenže chlapec sa zrazu zmení. Neuvedomuje si to, niektoré veci začne odsudzovať. A oni spozornejú: Tak moment! Len čo je pre nich nečitateľný, ohrozuje ich. Dostali ho do depresie. Nemali sme šancu. A to isté sa nám udialo aj s ďalším chovancom. Spolupracuje, a tak ho vyčleňujú. Ale nemáme ho kam dať mimo kolektívu. Tlak naňho je 24 hodín.“

Prečo neoddelíte časť kolektívu, s ktorou by sa dalo lepšie pracovať?

„Uvažujeme spraviť osobitný oddiel pre tých ‘iných‘ chlapcov. Ale chce to dobre premyslieť. Pretože zas sa môžeme dostať do situácie, aby sa to neobrátilo proti nim.“

Spolupracujete s ich rodinami?

„Nepamätám sa, že by niekto z rodičov prišiel s otázkou, čo som vo výchove urobil zle. Dokonca aj keď nám chlapci utekajú, je to často preto, lebo ich v tom pokrytecky podporuje rodič vydieraním – niečo mu sľúbi, ak tu zostane. Potom to nedodrží a vyjde najavo, že klame, lebo mu vyhovuje, keď sa o potomka stará štát. Tri štvrtiny detí by tu neboli, keby ich rodina bola rodinou. Sú potrestané namiesto rodičov.“

(ru)

prevýchovné zariadenia

Reedukačné domovy: 8 detských (do 15 rokov), 9 mládežníckych (do 18 rokov)

Liečebno-výchovné sanatóriá: 6 detských, žiadne pre mládež

Diagnostické centrá: 3 detské, 2 mládežnícke, 1 pre matky s deťmi

Počet umiestnených chovancov: okolo 1200 (z toho takmer 400 dievčat).

Úplných sirôt bolo vlani len 8.