Voda je čistá a hustá, plná vlniek, do ktorých sa ukladá aj piesok na dne zálivu; akoby kopíroval vietor na hladine. Málo rýb. A nijaké mušle. Pod slnečníkmi sedia celé rodiny Talianov - celé vo význame všetkých vekových skupín od vnukov a vnučiek až po starých rodičov. Sú tichí a ohľaduplní, aj ich rozhovory iba šumia, šelestia nad plážou. Všetky slová sú už od začiatku aj ich ozvenou.

Po terase nášho bytu sú roztrúsené fialové kvety, sem-tam sa niektorý pohne v rannom vánku, počuť opakovaný hlas vtáčika, ale takisto to môže byť nejaké zle namazané koliesko v mlynčeku alebo ložisko chladiaceho zariadenia reštaurácie, čo je blízko nás - a vlastne aj bližšie pravde: práve stíchlo.

Do ranného pokoja sa ešte nedostalo ani slnko, číha niekde za kopcom, nič sa nehýbe, no zrazu na štrkovej cestičke počuť kroky, okolo prechádza chlap v šortkách a tričku, nesie malé dieťa. Nevidia ma, idú k moru, môžem v duchu sledovať ich výhľad, za zákrutou sa pred nimi zjaví kolísavá hladina. Nicolas Bouvier píše veľmi presne: leňošenie v novom svete je jedna z najnáročnejších činností.

Slnko sa vždy vkradne najprv na vrcholce striech, natrie ich pásmi, obdĺžnikmi, kosoštvorcami a komínmi jasu.

Kúpil som si nové šľapky, lebo staré sa urazili, že som ich tu chcel nechať - a hneď na druhý deň sa mi celkom rozlepili. Arrivederci!

Pitná voda je tu mierne slaná - čaj má ostrejšiu chuť.

Odložil som si lepiacu pásku z vrecúška sušienok Campagnole; je v nich múka z ryže. Le Ricette speciali.

Pri plávaní v zátoke sa podo mnou zrazu zjavilo päť potápačov, spomalene sa kĺzali priestorom na dne mora, vyzeralo to ako scéna zo špionážneho filmu.

Sen: akási školská miestnosť, kde úradníčky vymieňajú puzdrá na študijné indexy, ktoré sú z priesvitného bakelitu, tenké fólie s nápisom, tuším by som taký chcel, beriem ho do rúk, zrazu som tam so Škoricou, súložíme vo vedľajšej miestnosti, no odmietam dokončiť, čo sa tak nečakane začalo, rýchlo z nej vykĺznem, obaja sme nahí, začnem sa prehrabávať v hŕbe šatstva, zväčša zelenej farby, vojenské kaki, košele a svetre, sú mi akési známe, akoby moje, spoznávam ich, postupne sa obliekam, takže keď na mňa úradníčka volá, čo tam robím, odvetím jej, že si beriem vlastné háby, čo ju nahnevá, pýta sa ma, ako také niečo môžem tvrdiť, ako viem, že tie veci patria mne, načo skríknem - dokážem to, vzápätí som tam sám, počujem a viem, že ma zamykajú, nachádzam akési okno, ktoré je len zastreté tenkou roletou, nie je to vysoko nad zemou, tade utečiem, ale vtom sa dvere opäť otvoria a vykukne z nich Škoricina hlava, smeje sa.

Pokúšam sa chytiť muchu, čo ma otravuje na nohe, ale je vždy rýchlejšia ako moja ruka, aj keď ju nastavujem proti jej hlavičke, čiže do protismeru jej odletu, vždy mi ufrnkne, mrvím iba prázdnu dlaň.

Minerálka Fonte Napoleone frizzante - bublinková.

Vedel by som si to predstaviť. Aj postupne vychutnávať. Prichádzať s desaťročnou Viorikou k moru, aby som ju naučil, alebo aspoň ukázal, ako sa potápa pod vodu, kde hneď zazrie prvú rybu, čo ju tak prekvapí, že vyletí na hladinu a s nadšeným volaním mi bude ukazovať - aká bola dlhá: napnutými dlaňami pred sebou sekne do vzduchu a znovu sa ponorí.

Terasa je opäť zapadaná fialovými kvetmi, krík sa lúči s prepychovou sukňou, ostane mu iba spodnička zo zelených listov - a fádna dôstojnosť; mesiac rýchlo dorastá.

Tri pásma vrchov, rozdelené dvoma zálivmi, tvoria farebnú perspektívu: tie predné, ktoré sú ráno najsvetlejšie, budú večer najtmavšie. Z vody na ne prejde tmavý atrament, potom nočná tma, až napokon splynú s oblohou. No hneď vedľa sa bude doširoka jagať mesačná cesta svetla.

V mestečkách na kopcoch pofukuje vietor. Práve preto je tam taký nával ľudí. Trúsia sa po uličkách, obzerajú pulty so zbytočnosťami, všetky tie pamiatkové predmety, ktoré sú v týchto chvíľach ešte gýčmi, ale o takých päťdesiat rokov budú starožitnosťami. Deti sú vo vytržení. Dupú po pódiu na malom námestí. Predvádzajú sa - a sú šťastné. Do oblohy sa zarezáva svetlomet. Pouličné reštaurácie sú plné, čašníci odnášajú zvyšky jedál, povysávané ulity a mušle, zamastené príbory a taniere. Zmrzlina má sólo a stáva sa kráľovnou každého večera, ktorý ešte aj po polnoci bojuje s horúčkou vzduchu. Neostáva iné ako dýchať vietor.

Mala by červené vlasy. A k nim žlté plavky: tenúčko by jej obťahovali postavu. Práve by jej začínali rásť prsia. Ako ináč - všetky jej pohyby sú lahodne pomalé, všetky jej obzretia sú skvostné. Vedel by som si to predstaviť: ako prichádza k vode, v ruke nesie potápačské okuliare, zvyká si na rozdiel teploty medzi vzduchom a hladinou mora. Skúmavo sa rozhliada. Vlasy na hlave jej tancujú a lesknú sa meďou. Z detských nôh sú zrazu dievčenské, je to stupeň štíhlosti, čo sa počas leta zmení na akosť najvyššej kvality. Na chvíľu to zažijú aj všetky jej kamarátky. Viorika na to nikdy nezabudne. Hoci: možno to ani nezbadá. No vždy je tu nejaký láskavý a pozorný pedofil.

Niekedy nadránom, ešte za tmy, začne dych splývať s nárazmi vĺn na breh. Prichádza slastný pocit: som v mori. A zároveň ešte slastnejší: hýbe sa vo mne more.

Škorica si češe vlasy pod kríkom s fialovými kvetmi; vraj sa volá bougenvilea. Dotkne sa hrebeňom konárika. Okrem vlasov sčesáva na dlažbu aj kvety. Každé ráno zametám terasu. Kvety, vlasy, otrusinky - kefa ticho šuští.

Zľahka a opatrne by sa položila na hladinu, okuliarmi do vody, na hladine by ostali iba dva cesnakové strúčiky jej zadku.

Snívalo sa mi o Ludvíkovi Vaculíkovi, prišiel do Bratislavy, hovoril mi, že dokončuje slovenskú knihu, ako darček mi priniesol hračku do ruky - dreveného koníka.

Odložil som si nálepku z kúpenej omáčky na špagety, pesto con basilico ligure, mala zelenú farbu a skladala sa z bazalky a posekaných píniových orieškov: chuť s rovnakou farbou vône.

Po prvý raz trochu zamračené. Včera bol spln. More zosivie. A aj jeho šum bude mať iný tón, trochu ťažší, bude sa hýbať viac vody odrazu, aj tá spodná. No zatiaľ je bezvetrie.

Napokon by sme sa obaja ponorili. Viorikine vlasy by náhle stmavli. Vedel by som si to predstaviť. Tancovali by jej okolo uší, ťahali by sa do výšky, akoby jej nad hlavou ožili jazyky ohňa. Dohovoreným signálom, krúžkom z palca a ukazováka, by mi ukázala, že je všetko v poriadku. Dychtivé telíčko by sa vlnivo spúšťalo do hĺbky, kde by sa na dne velebne kolísali zlaté pavučiny svetla. Stlačil som si nos a fúkol do oboch dierok vzduch. Tlak v ušiach sa mi vyrovnal. Zabral som plutvami. Vlastne nohami.

Spánok pri mori je vždy kratší a ľahší: škoda času.

Pôvab vychádza z pomalosti, no nikdy nie z meškania - ako zdanlivá lenivosť, ktorá ustavične kvitne.

Objav v zrkadle: vybledlo mi obočie.

Škorici som oholil chlpy pod pazuchou. Povedala: - Naša intimita sa stále zväčšuje. - A potom: - Však?

Ukradnutá veta z talianskeho časopisu: tu má obloha dušu, oblaky sa stále pohybujú, more vibruje.

Zuzin drobný pohyb pred jedením broskyne; pozri - najprv iba sedí, pozoruje tanierik, rozkrojené ovocie. Dávaj pozor - vlasy upravené, čelo vzpriamené. Sústredí sa. Pretože: najprv sa na tú rozpolenú broskyňu rada pozrie. Vtom sa zjaví vláčny pohyb, na ktorý sa môžem tešiť zase ja. Presná vlnovka. Na jej konci sa prstami dotkne vlasov a zahladí ich za ucho. Dočkam sa: tvár jej znežnie. Až potom si odhryzne z oranžovo-fialovej dužiny. Špión je spokojný s úlovkom.

Píšem perom zn. Pentel; roller scrittura gel; hybrid grip; 0,7 mm ball fine.

Priamo nad našou plážou sa rozplývajú drobné biele oblaky. Akoby to bola ich cieľová stanica. Ďalej neletia, lebo zrazu ich niet, ostane po nich iba priehľadná šmuha, v ktorej sa ako podkovička zaleskne lietadlo vo výške. Oproti letí ďalšie. V priamom televíznom prenose, snímanom našimi očami, prejde biela farba do modrej - z oblohy sa stáva hladina. Po nej ako žabky na vode poskakujú strieborniaky malilinkých lietadiel.

Skoro pri každom plávaní sa ocitnem v kŕdli malých rybiek, dlhých asi desať centimetrov, ktoré sú vo vode veľmi dobre viditeľné, lebo sú takmer čierne, možno tmavofialové - vyzerajú ako vodné lastovičky, majú vidlicové chvosty; vlnia nimi iba jemne, no vždy spoľahlivo rýchlo, aby unikli na dostatočnú vzdialenosť, odkiaľ si ma v strehu prezerajú. Opäť sa nadýchnem a ponorím. A raz stretnem detskú škôlku týchto rýb: asi centimetrové čiarky jasnofialovej farby. Zdá sa mi, že okolo mňa pláva morzeovka, prijímam jej veselú správu a smejem sa pod vodou.

Pravým strieborniakom je mesiac; objavím ho na rannej oblohe, kde sa maskuje svojou vyblednutosťou, akože tu nie je, ale v noci svietil tak, že sa pri jeho svetle dalo písať. A tak som napísal: vždy tie isté problémy s menami, či použiť jedno, alebo druhé, znásobené ešte tým, že poruke je aj prezývka. Zuzu volali Veronikou, Veroniku zase Zuzou, pritom išlo o tú istú Škoricu.

Ostanem pri Veronike, aspoň nateraz, Zuza so Škoricou majú voľno. More vyplo vlny. Na chvíľu je ticho. Uterák vyhmatáva jemné priehlbinky v piesku, pláž sa postupne zahrieva, slaná voda schne pomalšie ako sladká. Veronike sa chce rozprávať, ako začínala so športom, ako sa zapísala najskôr na balet, do krúžku v pionierskom paláci - práve tam sa naučila pekne chodiť. Neskôr chodila na umeleckú gymnastiku. A všetko si to vybavila sama: ako malé dievčatko. Sršala radosťou. Chodila aj do orchestra, hrala na husle, hoci jej mama vedela, že nemá sluch, vždy jej hovorila, aby to chvíľu vydržala, raz sa jej hudba možno zapáči - a už o nej bude niečo vedieť. Práve vtedy začala hrávať basketbal. Už po prvých tréningoch ju tréner pochválil za jej ľahký beh. Vždy bola rýchla. Hrávala na pravom krídle, unikala obrane, tlačila sa do koša. Za zadkom sa jej v úrovni kolien mihali päty v botaskách-samohrajkách. A loptičky pod dresom bubnovali rýchle tempo. Zdvihneme sa a ideme do vody. Pláž je po taliansky la spiaggia.

Pred nami si vykračuje dáma s nahými prsami; bradavky jej trčia dohora ako zobáčiky malých kačiek.

Veľa miestnych názvov sa skladá z dvoch slov - Porto Azzurro, Rio Marina, Capo Bianco, dokonca troch - Marina di Campo, ostatné sú jednoslovné ako Innamorata, čiže Zamilovaná, Portoferraio, Capoliveri alebo naša odbočka z cesty Pareti, čo znamená Steny.

Vždy sa jej páčilo meno Viorika. (Tento údaj o Veronike alebo Zuze sa ocitne niekde na konci.)

Po horúcom piesku pláže behá každý deň bosý chlapík v trenírkach a tielku, v jednej ruke nosí kôš so zelenými listami, kde má naukladané rezy kokosovej dužiny, v druhej drží vedro s vodou, náhli sa a volá: - Koko belóóóóó! Koko belóóóóó! - pričom prvé slovo takmer nepočuť a to druhé znie ako trúbenie slona. Zastane a čaká, či si niekto kúpi kúsok kokosového orecha, ak áno, namočí ho do vody. Vzápätí sa náhli do iného kúta pláže.

Zázraky sú zázrakmi iba z jedného smeru pohľadu; vždy je niekto, pre koho sú vlastne banalitou. A možno aj nudnou prácou.

Prešiel som okolo nehybnej mačky. Stuhla na kamennom chodníku, hlava čudne vyvrátená do boku, oči otvorené, no meravé, akoby zaspala v akomsi kŕči, akoby ju niekto zhypnotizoval. Po chvíli som sa vracal. A mačkina poloha sa ani o milimeter nezmenila. Stál som nad ňou dobrú minútu, až som zapochyboval, či ešte žije. Dupol som nohou. Stále nič. Urobil som: - Psss! - Až vtedy sa strhla, ožila a utiekla.

Mračí sa. Po jedenástich dňoch plného slnka je to milá zmena. Suchá pokožka povoľuje. Aj svaly si pochvaľujú. Rozbieha sa ďalší deň.

Vedel by som si to predstaviť - jemné telo Vioriky, ako klesá ku dnu s poľom morskej trávy a znovu sa vracia k hladine. Pri prudšom ponorení by ju obkrúžili roje strieborných bubliniek, letiacich dohora zo všetkých záhybov jej malej postavy, najmä spod pazúch, útlej preliačiny okolo pupka, hladkého lona, aby sa potom znovu objavili, keď vydýchla vzduch a s posledným zvyškom v pľúcach vystrelila do výšky, čo by zo začiatku bola iba menšia hĺbka zálivu. Ocitla by sa uprostred zeleného varu vody. Pohyby by jej opäť zvláčneli. Nohy s bielymi fazuľami chodidiel by pojašene tancovali a kopali do všetkých strán. Stúpal by som za ňou. Napriek šíremu moru vnímam vždy aj vodu, ktorá je tesne okolo mňa alebo okolo Vioriky. V mori je dotyk týchto vôd veľmi ľahký a jednoduchý.

Zrazu sa pod slnečníkom v prúde vetra zjavil tunel horúceho vzduchu, obkrútil sa mi okolo tela a stratil sa v kríkoch, odkiaľ sa ustavične ozývali cikády, brúsky horúčavy a spálenej duše leta.

Škoricina ranná otázka a pozvanie: - Ideš k moru? Poď k moru.

Vždy rada plávala, no len zriedkavo sa k tomu dostala, trochu viac začala plávať až so mnou. Strih nohami som jej mohol iba závidieť. Ponáral som sa pod ňu a pozeral cez plavecké okuliare, ako sa jej telo zľahka, takmer letecky drží vo vodorovnej polohe, ožiarené slnkom zhora - a vtom som si uvedomil, že hladina ju svojím plochým rezom nedelí iba na dve časti, na tú, čo je čiastočne nad vodou a na tú, čo je čiastočne pod vodou, od vlasov až po päty, ale aj na dve farebné oblasti, svetlú plochu chrbta a ramien, pásu, zadku s nohami - a takisto tmavú, od poprsia až píšťalám a klenutým členkom; ak nie na farby, prinajmenšom na zreteľné odtiene. A tak to zrazu hralo podobne ako s menami, Veronika a Zuza, pričom chýbala prezývka Škorica. Pre tú sa už miesto nenašlo. No z vody sa vynorilo ešte jedno meno, dávna spomienka a túžba jej otca, ktorý chcel mať ako prvé dieťa chlapca, čo by hrával futbal, takže svoju dcéru volal Andrej, až kým sa Škoricinej mame nenarodil syn: vyše štyri roky.