Miro Čársky (1975) spisovateľ. Žije v Bratislave. Vlani mu vyšla debutová kniha poviedok 1872. Táto poviedka je úryvok z novely Dunajart, ktorá je súčasťou pripravovanej knižky Staviteľ pevností.
Dunajart: niekoľkotýždenné vykladanie mozaiky z okruhliakov na brehu Dunaja (zborník Elo Havetta, SFÚ, 1990, Bratislava)
Najskôr vodácky krst.
Prvá podmienka: doplaviť sa po Dunaji až na rovník, čiže na prvú nulanulku od Bratislavy, čiže presne na kilometer 1800.
Táto podmienka je jediná, lebo na ďalšie udalosti nemáš žiadny vplyv.
Za ruky a za nohy ťa chytia dvaja silní chlapi a dajú ti hobla na tri.
A potom, len čo sa vynoríš, tresk pádlom po holom zadku.
A si vodák/vodáčka.
Akoby sa stalo.
Sprcha v lodenici vyzerala ako ropovod, ktorý obchádza nejakú prekážku. Potrubie sa ťahalo zo zeme kolmo hore, potom pravý uhol a sprchová ružica v strede, potom druhý pravý uhol a kohútik sprchy a pod ním ešte jeden kohútik na rúrke, z ktorej sa dalo piť.
A dva odtokové mriežkované kanály.
Betón, ktorý ju držal, bol už dávno popraskaný.
Z jednej strany ju chránili kríky, z druhej zadná stena susednej lodenice (TJ Vinohrady) a z tretej malá klubovňa s pieckou. Zo štvrtej bola otvorená a cez trávu k nej viedol úzky betónový chodník.
Často sme v nej vídavali dúhu.
Ako malí sme sa museli naučiť piť priamo z vodného prúdu, rúrka bola príliš vysoko, ledva sme dočiahli na kohútik, aby sme pustili vodu.
Malé dievčatá si tu umývali nohy.
A chladili sa tu nože na zatláčanie detských hrčí.
Vždy sa tu splachoval iba pot po tréningu a nie dunajská voda plná použitého oleja a ľudských splaškov ako dnes.
Stanley vodu z Dunaja používal na varenie čaju a polievok.
Sprcha bola sezónna, tak ako doba vodného tréningu, fungovala iba v lete.
V zime pretekári behávali v teplákoch a čiapkach. Zadýchaný Stanley vbehol cez zelenú bránku do zimnej lodenice a zase sa raz pomýlil. Otočil kohútik a chcel sa napiť, myslel si, že sa napije, no namiesto toho sa iba zhlboka nadýchol.
V potrubí bolo úplné ticho.
Lodenicu projektoval staviteľ Eduard Mikulík z Bratislavy. Zastavaná plocha je 323 m2. Stavba stála 10194125 Kčs. Na stavbu sa spotrebovalo 2 a pol vagóna cementu a 10 vagónov stavebného borového dreva. Darovaným materiálom prispeli niektoré slovenské a české staviteľské firmy, napr. 10 metrákmi cementu, lešenárskym materiálom a povozmi.
Rezivo dodala vojenská píla v Malackách za režijné ceny.
Prísun betonárskeho štrku previedla skupina vojenských pionierov z bratislavskej posádky na pontónových člnoch z blízkeho dunajského bagroviska.
Na prízemí je hala pre 200 plavidiel, na poschodí je 200 kabín a klubovňa v rozlohe 70 m2 a široký balkón.
Lodenica bola vybudovaná za predsedníctva Klubu slovenských turistov a lyžiarov Bedricha Suchého – bol bankovým zamestnancom – a za miestopredsedu Václava Houdu – zamestnanec poštovej služby.
Prvým kapitánom vodákov sa stal Alojz Raška – vrchný čašník v kaviarni Metropol.
Lodenica bola odovzdaná do užívania dňa 24. augusta 1935 pod heslom: Nech slúži dnešným i budúcim vodákom – turistom a ich priateľom.
(Pro memoriam vybudovania lodenice zaznačil Bedrich Suchý, predseda KSTL, v Bratislave dňa 24. augusta 1935.)
Sused Lali báči mal motorku: Pioniera.
Stanley s Ivanom ju volali Iskra a vozili na nej pretekárske lode na vlakovú stanicu.
Jeden sedel vpredu a riadil a ten za ním držal predok lode pod pazuchou, na zadku bolo priviazané malé koliesko.
Volali ju Iskra, lebo mala iskru, ale aj preto, že to bol taký menší Pionier. Kto chce zapaľovať, musí sám horieť.
Lali báči bol zberateľom drobností.
Vždy na Vianoce sa s rodinou Štefanovičovcov navzájom navštívili: z bytu do bytu.
Najlepšou drobnosťou boli malé prívesky, umelohmotné televízorčeky so zubatým kolieskom navrchu, boli v nich nahé dievčatá, niektoré čiernobiele, niektoré farebné, stačilo sa postaviť proti svetlu, pozrieť dnu a otáčať, otáčať.
Taký prívesok bol malý ako dva prsty, no bohatstvo v ňom vystačilo na celú pubertu.
A možno aj na viac.
Lali báči býval na prízemí. A hore, v štyroch veľkých izbách bývala rodina Štefanovičovcov: otec, mama a päť detí. Otec, Karol, lekár, písal prednášky a články a mama, Milča, učiteľka francúzštiny, ich preklepávala na písacom stroji.
Vystihla správny moment a odfotila svoje deti, keď tvorili výškovú postupku: od najstaršieho po najmladšie: Miška, Kopi, Pikoj, Stanley a Ivan.
Ten sa tvári, akoby mu zjedli večeru, akoby k nim ani nepatril.
Odvtedy už taký moment nenastal.
Ani raz.
Pikoj nazýval veci svojimi menami, odkedy sa naučil hovoriť, alebo skôr vyslovovať hlásky. Hoci najskôr iba na všetko ukazoval a hovoril „toto“, čiže všetko bolo „toto“.
Seba nazval Pikoj, hoci mu rodičia dali meno Tomáš.
Sandále boli hantanty, lietadlo itavo a kakao kákojka.
Svojej staršej sestre Miške vymyslel šesť prezývok: Laško-Kuško, Sido, Dubo, Mrazo, Mrzo a Námraza.
Každú chvíľu ju premenovával a trénoval na nej karate.
Do desiatich rokov ho v snoch prenasledoval muž bez nosa.
Našiel svoju detskú kresbu, na ktorej boli tenké strašidlá a pod nimi bolo napísané: hrôzostrašní Pavlašti.
V rýchlostnej kanoistike sa začali objavovať nové hmoty ako kevlar a dural dávno potom, čo Pikoja napadlo, že by mohol urobiť pádlo z nechtov.
Javili sa ako ideálny materiál, boli ľahké a pevné. Odvtedy si svoje ostrihané nechty odkladal do hrnčeka.
Plánoval, že s nimi pôjde za slávnym staviteľom Ammerom.
Potom na to zabudol a ušil si páperovú vetrovku z periny, bola plná snov a tepla. Chodil s ňou po slovenských horách, až stretol dievča, ktorému bola stále zima, a tak jej ju venoval.
Potom si to dievča vzal za ženu a vetrovku dostal späť ako veno.
Po svadbe sa venovali s Evou len sebe navzájom.
Mal vtedy iba 21 rokov.
A jednu chybu: nikdy nič nedokončil.
Vždy mu chýbal kúsok do cieľa, tak ako jeho mužovi zo snov chýbal k úplnosti nos.
Skoro v každých pretekoch ho diskvalifikovali.
Mal v sebe príliš veľa zvedavosti.
Fotka 1:
Malý Ston stojí uprostred tábora v žltých čižmách a pršiplášti, rozkročený a spokojne pojedá melón.
Už z neho ostala iba kôrka, iba mesiac, čo bude dorastať.
Kôrka však, bohužiaľ, dorastať nebude.
Na tomto tatraňáku (divoké vody Slovenska) pršalo iba raz: celý týždeň.
Hoci vždy išlo iba o okružné fronty a vypršané mraky.
Všeličo sa stáva.
Z niektorých stanov sa stali plavárne.
A vodáci nadávali na vodu.
Doba, v ktorej začal Stanley chodiť do lodenice, sa ešte dala označiť ako povojnová.
Narodil sa roku 1942.
Mama Milča často spomínala, ako na Záhorí varila vonku na ohni a okolo nej tiahli po ceste vojská a tanky, celá slovenská mobilizácia.
A pri sebe dve maličké deti, onedlho pribudlo tretie.
Stanley: vojnové dieťa, dieťa vojny.
Potom nastúpil komunizmus.
Toto všetko sa týkalo štrkových pláží na druhom brehu Dunaja oproti lodenici. Najprv tam ľudia nesmeli chodiť kvôli mínam a granátom, potom kvôli hraničnému pásmu a po roku 1989 kvôli vodnému zdroju.
Bolo to krásne a začarované miesto.
Naozaj strážené bolo iba za komunistov, hraničiari tam mali svoju postriežku.
Iba štyridsať rokov.
V druhej svetovej vojne sa vraj v Dunaji potopila nejaká loď. Na to prišli chalani z lodenice až vtedy, keď na vraku tejto lode vznikol štrkovo-pieskový ostrov, ich obľúbené táborisko.
Bolo to kúsok od Kľúčovca.
Zo štrku tam trčala hrdzavá kotva a dolný cíp bol celý z piesku.
Onedlho na tomto ostrove vyrástli prvé kríky.
Okolie Dunaja sa menilo každý rok.
Fotka 2:
Štrekárska C 4-ka na vode v súmraku. Štyria kľačiaci chalani akurát začínajú záber: všetci sú maximálne natiahnutí dopredu, pádla ponorené vo vode, prvý napravo, druhý naľavo, tretí napravo, štvrtý naľavo. To znamená, že dvaja idú bližšie k objektívu: sú väčší, a druhí dvaja ďalej: sú menší.
Sú tesne za sebou: ich nohy, ruky a telá sa zdanlivo prepletajú.
Štyria chalani: Vocko, Povoda, Ivan a Stanley, ten bol v každej lodi na kormidle.
V tejto fotke je neuveriteľný súzvuk.
A dynamika.
Hoci sa loď nehýbe, sila záberu týchto štyroch chalanov a teda aj rýchlosť lode je tu takmer fyzicky hmatateľná.
A zanorená špička: to ako sa všetci naklonili dopredu: reže v rýchlosti vodnú hladinu.
Za loďou vlna.
Stavba vodného diela Gabčíkovo urýchlila zánik starých vodákov, lebo im vzala Ostrov Kormoránov, dokonca aj mojej generácii vzala kus Dunaja, po ktorom sa teraz už vôbec neoplatí plaviť. A kedysi bola najväčšia slasť práve v tom, že som prišiel zo školy, hodil na seba plecniak, prišiel do lodenice, stretol sa tam s Čárom a už sme sedeli v lodi a okolo nás frčal breh a na ňom: PKO, Hrad, Most SNP, veľké žeriavy v prístave, Starý most, šlep a krčma v Rusovciach, až nakoniec ostala len divá rieka Dunaj a my idúci po nej do tmy.
Dnes je to iné.
Všetky lesy zmizli, zmizli aj pláže, niet kde zatáboriť a väčšinou fučí silný vietor.
A na priehrade bývajú také vlny, že pri pristávaní na prenáške do starého koryta sa kúpu aj skúsení vodáci.
Fotka 3:
V tráve, kde už je zopár suchých jesenných listov, leží stará drevená kanojka. Na tom mieste lode, kde pretekár končí záber a kontruje pádlom, má malé krídelká a má ich na oboch stranách, čiže si do nej môže zakľaknúť aj pravák, aj ľavák.
Koniec ľavého bortu sa leskne od slnka. Napriek tomu je na tejto fotke zvláštne prítmie: koniec leta. Kanojka pôsobí veľmi opustene.
Pri nej stojí malé dievča v prúžkovaných šatách. Je bosé, jej nohy sú opálené a stoja medzi listami. Tvár jej nevidno. Keďže dievča je bosé, dýcha z tejto fotky teplo, ale je v nej aj zvláštny smútok.
Je jeseň: koniec vodáckej sezóny. Všetky lode idú do hangáru.
Každý deň som v lodenici videl Tamba, ako si berie kanojku a ide na vodu. Starú drevenú kanojku plnú drevených rebier, krásnu. Vždy išiel sám a vždy na Dunaj. A moja generácia jazdila stále dokola po dvojkilometrovom ramene. Dokonca bola vyhlásená súťaž Miss kajakárka, ktorú vyhrala Petra Janáková z našej lodenice. Mala zuby ako veverička a mierne škuľavé oči. Ale peknú postavu a zrejme veľké sebavedomie. Po čase väčšina báb z pádlovania zhrubla a stali sa z nich babizne. Sledoval som Tamba zo šlepu: malá postavička kľačiaca v člne uprostred mohutnej rieky. Jeho syn sa zabil pri automobilovej nehode.
Bol jediný zo starých pretekárov, ktorý pravidelne jazdieval. A jediný, ktorý ešte chodil na Dunaj.
Teraz naozaj ostal sám.
Posledný starý vodák.
Potom prišla jar.
A Dunaj zmenil farbu z oceľovosivej na krásne zelenú.
