foto
Čo tak mohlo vydesiť ideologických dozorcov, že roku 1971 dali stiahnuť z predaja a zošrotovať prozaický debut Antona Baláža Bohovia ročných období, dokonca vraj na podnet vtedajšieho sovietskeho konzula? Odpoveď môžeme hľadať v reedícii tejto knihy, ktorá nedávno vyšla spolu s ďalšími štyrmi autorovými poviedkami z rokov 1969 – 1971 vo Vydavateľstve Slovenský spisovateľ.
Anton Baláž patrí do skupiny slovenských spisovateľov, ktorí sa grupovali okolo časopisu Mladá tvorba a prišli s celkom rozdielnym pohľadom na skutočnosť ako ich starší kolegovia. Literárna história ho síce zaraďuje na základe jeho ďalšej tvorby k realisticko-publicistickému prúdu, no jeho literárne začiatku silne poznačilo – okrem výrazného spoločenského kriticizmu – aj experimentovanie.
Skôr skice než portréty
Próza Bohovia ročných období je zložito štruktúrovaný útvar vo forme dlhých listov, ktoré sú radené podľa štyroch ročných období a adresované jednej žene. Nejde však o literatúru epištolárnu. Rozprávač postupne uvádza do deja niekoľko mužských postáv a vo forme striedajúcich sa sekvencií nás oboznamuje s ich zväčša krutými osudmi. Keďže využíva a miestami zneužíva metódu skratiek a zámlk a postavy vnímame skôr ako skice než portréty, čitateľ sa najprv stráca v húštine príbehov, ktorých aktérmi sú ľudia rozličných generácií. Navyše, chvíľami sa zdá, že rozprávač hovorí aj o sebe.
Tento román či novela má niekoľko ťažiskových tém: zakorenenosť v dedinskom prostredí, konfrontácia ideálov a skutočnosti, strata ilúzií, deheroizácia, úvahy o viere v Boha, hľadanie zmyslu života a miesta v živote, túžbe po láske. To všetko je roztratené v postavách a v čase vzniku tejto prózy muselo všeličo pôsobiť provokujúco, napríklad keď bývalý partizán Ján v niekoľkostranovom vnútornom monológu, napísanom ako nejaký surrealistický text, rekapituluje na prahu smrti svoje pôsobenie a vraví, že bojoval za krajinu, „v ktorej je dostatok dýchateľného ovzdušia, priestoru pre slobodnú myšlienku, slobodný čin“ alebo keď sa inde spomína príbeh zo sibírskeho lágra, alebo keď autor na inom mieste spochybňuje združstevňovanie. Postavy sú plné spomienok, psychologicky prekreslené a dodnes živé.
Bezočivá nevesta
Trochu bizarne pôsobia ďalšie štyri poviedky, kde autor stavia fabulu na prekvapujúcich, nepravdepodobných situáciách. Próza Zápas s anjelom sa odohráva na svadbe a autor sa sústreďuje najmä na opis dvoch sexuálnych scén, ktoré so svadbou priamo nesúvisia. Mladé dievča zvedie svojho vlastného strýka a to isté sa mu stane s ďalšou účastníčkou svadobnej hostiny, s vydatou lekárkou, ktorá má impotentného manžela. O svadbu, ale nevydarenú, ide aj v poviedke Nevesta a ženy sú takisto kľúčovými postavami próz Krajina v tme a Milovníci noci.
Baláž si vymyslel dosť extravagantné či kuriózne typy: tá nevesta vyniká nepochopiteľnou bezočivosťou (ženíchovi dá namiesto bozku facku, bezdôvodne uráža spolucestujúceho z vlaku), Alžbeta z Krajiny v tme je slepá a stráži maliarovi ateliér a hoci nevidomá, kochá sa v kvetoch, žena v poviedke Milovníci noci, ktorú požiada o ruku celkom cudzí muž, je zasa filozofujúca psychopatka. Ak sú tieto postavy dokonale rozdielne v povahách a vlastnostiach, pri opise ich výzoru používa rovnaké klišé: začína sa to líniou šije, pokračuje pevnými hrotmi pŕs a končí sa štíhlymi nohami. Treba však uznať, že autor je decentný a že vo vzťahu mužských postáv k opačnému pohlaviu sa skrýva viac estetiky než zmyselnosti a vášne, hoci aj tú v jeho prózach nájdeme.
Prvá etapa jeho prozaickej tvorby sa vyznačuje zdôraznenou introvertnosťou postáv (niekde sa to blíži až k planému morfondírovaniu), ale krikľavé je ich znejasňovanie, takže najmä v úvodnej próze treba opakovane zisťovať, kto je kto. Už tu sa prejavila autorova záľuba v prírode a hlavne jeho záujem o spoločenskú problematiku. Reedícia kompletizuje obraz Baláža – prozaika.
JOZEF BŽOCH
