Čo je zlé pre Ameriku, je zlé aj pre Francúzsko. (Prezidenti Bush a Chirac gestikulujú na spoločnej tlačovej konferencii.) ILUSTRAČNÉ FOTO – TASR/AP

Ako sme zažili pri Iraku, ak sa tieto tri štáty rozdelia, rozdelí sa celá Európa. Dnes čelí Európska únia britskému problému, francúzskemu problému a nemeckému problému. Všetky tri treba riešiť, ak má EÚ využiť jedinečnú šancu rozšírenia na východ a utvoriť nové partnerstvo s USA v 21. storočí.

Britský problém Európy je v tom, že po tridsiatich rokoch členstva sa Briti stále nevedia rozhodnúť, či naozaj chcú byť plnoprávnymi účastníkmi európskeho dobrodružstva. Napoly zaslepení starými predsudkami, ktoré len posilňujú každodenné prekrútené obrazy v euroskeptických médiách, si ani neuvedomujú, nakoľko sa stali Európanmi. Rozpoltení medzi Európou a veľmi tesnými vzťahmi s Amerikou zotrvávajú v ilúzii, že im najlepšie poslúži výhradný „zvláštny vzťah“ s USA. V irackej kríze mal Tony Blair vo Washingtone dokonalú pozíciu; ale táto atlantistická a multilaterálna politika, v zásade obdivuhodná, zlyhala pre jeho neschopnosť dosiahnuť jednotný, silný, koherentný európsky postoj v predchádzajúcich konzultáciách s Parížom a Berlínom.

Francúzsky problém Európy je dvojaký: francúzska politická a administratívna elita má prirodzené sklony myslieť si, že čo je zlé pre USA, je dobré pre Francúzsko, a je náchylná prenášať svoj pocit sklamania z Washingtonu na vzťahy k menším európskym partnerom, či už zo „starej“, alebo „novej“ Európy. Čo je dobré pre USA, nemusí byť nevyhnutne dobré pre Európu alebo Francúzsko, ale čo je zlé pre Ameriku, je zlé aj pre Francúzsko, lebo v konečnom dôsledku sme na jednej lodi. Všeobecná frustrácia Francúzska z istého dosť odporného správania sa Bushovej administrácie by nemala zastrieť fakt, že nemožno dosiahnuť žiadnu dôveryhodnú európsku ambíciu napriek USA. A vo Varšave, Haagu alebo Rige nikdy neprijmú Francúzsko, ktoré samo seba pokladá za miestny ekvivalent USA. Francúzsku potrvá roky, kým prekoná trpké dedičstvo nešťastných komentárov Jacquesa Chiraca o nových stredo– a východoeurópskych členoch EÚ: „Mali by byť ticho.“ Pravá francúzska ambícia voči Európe vyžaduje skromnosť a sebakritiku.

Nemecký problém Európy možno nazvať „nepochopenou paradigmou“. Príčiny euronadšenia Nemcov súvisiace so studenou vojnou zmizli. Tento nedostatok je paradoxne následkom úspechu. Nemci obnovili národnú jednotu so súhlasom susedov. Teraz žijú v pokojnom a pomerne blahobytnom prostredí stabilných demokracií, partnerov v EÚ a spojencov z NATO. Už sa nemusia správať ako vzoroví Európania, aby vyvrátili, že stále snívajú o hegemónii. Pred desiatimi rokmi sa ľudia úzkostlivo pýtali, či si Európa poradí so zjednoteným Nemeckom. Dnes by mala otázka znieť: Je Nemecko schopné vyrovnať sa so zjednotenou Európou? Bude naďalej na ekonomickom chvoste v EÚ – alebo sa mu podarí nový začiatok a zameria sa na nové reformistické ciele ako jedna z hlavných hnacích síl Európy? A napokon: Je pripravené zvýšiť svoj obranný rozpočet, aby odôvodnilo projekt rozšírenia európskeho vojenského potenciálu?

Takže Briti by mali byť európskejší, Francúzi skromnejší a Nemci odvážnejší. Európa nikdy nebude existovať ako vážny politický reprezentant, kým budú naši lídri používať zahraničnú politiku ako scénu na ukazovanie svojej domnelej veľkosti a kým budú odmietať poskytovať Európe prostriedky na uskutočnenie proklamovaných cieľov.

Nový európsky „minister zahraničia“ by mal mať napríklad silné personálne zázemie vrátane kariérnych úradníkov a najmúdrejších a najlepších ľudí zo štátnych ministerstiev zahraničia, vnútra, obchodu, ekonomiky a ďalších. Jeho alebo jej prvou úlohou bude formulovať európsky strategický prístup k úlohám, ktoré musí svet riešiť vrátane krutovlád, ktoré prerastajú do genocídy, medzinárodného terorizmu a šírenia zbraní hromadného ničenia, no zároveň aj organizovaného zločinu vyplývajúceho z chudoby, pašovania drog a ľudí, ako aj postupného ničenia životného prostredia. USA by nemali mať naďalej monopol na kladenie správnych otázok, zvlášť, ak si myslíme, že Washington nedáva vždy tie správne odpovede.

No aj s najlepšími zamestnancami a analýzami na svete tu vždy bude tendencia zahraničnej politiky Európskej únie zostať vágnou a deklaratívnou, založenou na kompromisoch na najnižšom spoločnom menovateli. Preto je zásadné, aby sa Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia zbližovali a zjednocovali systematicky, a nielen formálne, a aby zaistili, že európska politika bude skutočná a spoločná.

Tento proces by sa mal začať bližšou pravidelnou koordináciou nielen ministerstiev zahraničia v Berlíne, Paríži a Londýne, ale aj kanceláriou spolkového kancelára, Elyzejským palácom a Downing Street 10. Akčná trojka, alebo Klub troch, by sa mala rutinne rozširovať o vážnych hráčov v Bielom dome (nielen ministrov zahraničia) na „štvorčatá“. Mohli by vzniknúť aj „kontaktné skupiny“ pre hlavné nové úlohy Európy: napríklad Irán a mierový proces medzi Izraelom a Palestínou. Takéto kontaktné skupiny by vždy zahrnovali britských, francúzskych a nemeckých zástupcov, ale aj iné závažné mocnosti. Tými boli Rusko a následne aj Taliansko v prípade pôvodnej kontaktnej skupiny ohľadom balkánskej vojny v 90. rokoch. Mohli by zahrnovať Poľsko, keby problém spočíval vo východnej Európe, Španielsko a Taliansko pre severnú Afriku a Blízky východ atď. Tieto kontaktné skupiny by neboli exkluzívne ani „otvorené pre všetkých“, ktorým sa zachce sem zaskočiť hlavne pre národnú prestíž. Členstvo v konkrétnej kontaktnej skupine by si bolo treba zaslúžiť kompetentnosťou, schopnosťou a serióznosťou.

Takéto návrhy ihneď vyvolávajú hnev ostatných európskych štátov, ktoré sledujú spektrum obávaných Directoire veľkej európskej trojky o to väčšmi, že britskí, francúzski a nemeckí predstavitelia niekedy radi súkromne naznačujú, že Directoire potrebujeme – aspoň kým niekto nepripustí, že už vlastne existuje. To je hlúpe. Naši európski krajania sú múdrejší a zaslúžia si viac. Mali by si však uvedomiť, že ak sú pre nich jedinou prijateľnou alternatívou omáčka a rečičky o najnižšom spoločnom menovateli, nikto nič nezíska. Keď sa vplyv Európskej únie vo svete priblíži k nule, aj jej podiel vo svete bude nulový.

Autor: TIMOTHY G. ASHMICHAEL MERTESDOMINIQUE MOD‘SI(T. G. A. je riaditeľom Centra európskych štúdií na St Antony‘s College v Oxforde; M