„Fotiť sa v šesťdesiatke na detskom ihrisku, to konečne potvrdí reči o mojej infantilnosti,“ hovorí Milan Markovič.
a pripúšťa, že môže prispieť k jeho dobrej nálade. Dať sa s ním dokopy znamená zahrať si hru o akúkoľvek realitu. A stráviť s ním akýkoľvek časopriestor znamená stráviť ho. Dajme si MILANA MARKOVIČA.
Nesúhlasili ste s osobným stretnutím. Cítite v čase svojho okrúhleho jubilea nepriaznivú zmenu na vizáži, alebo je v tom niečo iné?
„Súhlasím s osobným stretnutím. Ale musí mu predchádzať písomná príprava rozhovoru. Je to jedna z mojich skúseností, o ktorej užitočnosti nepochybujem.“
Nie je to z nedôverčivosti, že sa radšej kontaktujete virtuálne?
„Vôbec nie. Šetrím čas a chcem, aby ste mali odo mňa precíznu výpoveď bez potreby dodatočných opráv.“
O vašom vzťahu k internetu sa verejne klebetí. Prečo ste si založili stránku, keď na nej píšete, že jej návštevníci vás znervózňujú?
„Ide, samozrejme, o humornú hyperbolu. Súdiac podľa e-mailových odoziev, doteraz každý návštevník to pochopil.“
Je to spôsob, akým sa dobrovoľne nechávate vytočiť?
„Neviem o tom, že by ma niekto, povedzme, za ostatných desať rokov ‘vytočil‘.“
Myslíte si, že vás ľudia dnes považujú viac za komedianta alebo seriózneho glosátora reality?
„Ako kto. Pravda však bude, ako to už býva, kdesi uprostred. Patrím asi ku glosátorom, ktorí odmietajú vyzerať seriózne a brať seba samého zbytočne vážne.“
Nakoľko vážne sa teda beriete?
„Ani trochu. Chcem vám prinášať komiku vo výpovedi, a nie pôsobiť komicky, v tom je značný rozdiel.“
Nechávať si platiť za verejnú srandu je dosť dobrý biznis, dosť veľký risk aj dosť široké pole na kompromisy. Aké sú vaše osobné mantinely?
„V humore nejestvujú mantinely. Možno len diskutovať o tom, kedy a kde ktorý druh humoru komu adresovať. Žartovať možno aj na pohrebe. Ak tam však nenájdete vhodného adresáta, nepôsobíte humorne, ale morbídne. Je to presne to isté, ako keby ste sa s Albáncom chceli dorozumieť po mongolsky.“
Rozlišuje humor vekové rozdiely?
„Čiastočne. Predovšetkým však zvykne zostarnúť vo vzťahu k dobe, ktorú žijeme.“
Učiteľ, novinár, publicista, herec, moderátor, hudobný skladateľ, talkmaster, scenárista, humorista a satirik. Ako ste prišli k toľkým rolám? Čo pre vás znamená žiť s nimi a v nich v tejto dobe?
„Myslím, že skôr tie roly prišli za mnou. Dobre som urobil, že som ich nezahnal. Nežijem so všetkými. S niektorými sa iba sporadicky navštevujeme.“
Považujete všetky za súčasť šoubiznisu?
„Určite nie. Vyštudoval som pedagogiku a novinárstvo. A keby som aj v týchto odboroch chcel pôsobiť ako šoumen, do šoubiznisu to nepatrí.“
Šoubiznis sa občas automaticky chápe ako tvrdá profesionalita. Je váš vzťah k nemu dostatočne transparentný?
„Podľa toho, čo všetko považujete za šoubiznis, čo za profesionalitu a čo za dostatočnú transparentnosť. Poznám totiž aj takých šoumenov, čo sa cítia o to väčšími profesionálmi, o čo menší dôraz kladú na prípravu a vzdelanie. A napriek tomu (alebo práve preto) je ich vzťah k práci a svojmu divákovi transparentný až-až.“
Existuje vo vašom živote aj niečo, čo prežívate neprofesionálne?
„Samozrejme. Všetko mimo pracovnej sféry.“
Podarilo sa vám vybudovať si imidž hrubokožca. Má to aj nejaké nevýhody?
„Neviem o takom imidži. Preto ani neviem, čo za výhody či nevýhody to prináša.“
Mám na mysli človeka, ktorý verejne neprejavuje city. Potom to vyzerá, akoby žiadne nemal. Ako je to s vami?
„Je pravda, že na verejnosti nevýskam od šťastia, neváľam duby a ešte som sa ani uprostred ulice nerozplakal. Ak by ma kvôli tomu mal národ začať nenávidieť, určite oznámim, kedy a kde približne dvakrát do týždňa niečo také uskutočním. Iste sa tým aspoň priblížim ‘osobnostiam‘, ktoré bez vyzvania vedia kedykoľvek zakričať ‘uau!‘, zdôveriť sa so svojimi sexuálnymi zážitkami, prípadne padnúť na zem a na všetky strany kričať, aký je svet ‘super‘.“
Čo znamená byť dobrým satirikom?
„Vedieť byť aktuálny, adresný a navyše aj vtipný. Satira bez humoru je totiž pomýlený žáner. Naopak, humor bez satiry sa pokojne zaobíde. Preto ho mám radšej a preto sa ním zaoberám oveľa častejšie ako satirou.“
Čím sa líši populárny satirik napríklad od populárneho speváka?
„Ničím, ak napríklad spevák naštuduje pieseň so satirickým textom.“
Vy ste vyprodukovali istý druh národného kultúrneho fenoménu. Aká je podľa vás jeho životnosť? Čo dnes vaše publikum potrebuje?
„O čosi menej satiry a o niečo viac humoru. Treba totiž vedieť vycítiť, do akej miery verejnosť potrebuje ten ventil, ktorý predstavuje satira. Ona jej totiž pomáha vyrovnávať ten pretlak, vznikajúci nahromadením negatívnych emócií voči stavu správy vecí verejných. Satirik musí mať ruku na tom manometri a musí vedieť z neho prečítať, čo verejnosť najviac potrebuje, čo jej chýba a čoho je trebárs presýtená.“
To však môže znamenať, že satirik sa podriaďuje niečomu, do čoho by mal dobre vidieť. Uspokojíte sa s tým?
„Práve to hľadanie ma uspokojuje. Ak populárny spevák vytrvalo spieva častušky a prehliada skutočnosť, že dávno sa vo svete spieva čosi iné, žiadame od neho akési podriaďovanie, s ktorým by sa nemal uspokojiť?“
Začali ste so svojským lustrovaním politikov, neskôr aj politicky nečinných osobností. Bol to váš osobný ventil?
„Nie, je to moja práca.“
Deje sa teda momentálne niečo, čo vás trápi?
„Obávam sa, že priam ostentatívny ústup od istých zažitých, najmä kultúrnych hodnôt nebude až taký krátkodobý, ako som pôvodne dúfal. Zdá sa, že pojmy ako komercia a kultúra, slušnosť a úspešnosť, pracovitosť a prosperita nevedia na Slovensku žiť pohromade.“
Prečo?
„Pretože nijaké vývinové obdobie sa nedá preskočiť. Aj dieťa musí najprv vyrásť z plienok a až potom ísť do školy. Sú, pravda, aj výnimky, ale náš národ, žiaľ, nie je geniálnym dieťaťom a chvalabohu ani takým, čo ešte do školy chodí s plienkami. Skrátka, všetko chce čas.“
Rezonuje dnes ešte vo vás rozchod s Radošincami?
„Už dávno nie. Stále však to rozhodnutie považujem za chybu. A vznikla v dôsledku typickej slovenskej neschopnosti povýšiť širšie záujmy nad osobné averzie.“
Nechýba vám divadlo, z ktorého ste vzišli?
„Ale áno, preto sa z času na čas vraciam medzi kulisy. Necítim sa byť však takým zdatným hercom, aby som tieto exkurzy nahradil systematickejším dramatickým zaradením sa.“
Dotýkajú sa vás verejné klebety, ktoré vás nemíňajú?
„Dotýkajú sa predovšetkým ľudí okolo mňa a celkom vedome im ubližujú. Mne vlastne robia reklamu, ktorú však nepotrebujem a nestojím o ňu. Ak si niekto urobí biznis zo svojej nevychovanosti a z absencie kultúrnosti, je to síce povážlivé, avšak vážnejšie je, že proti cieľavedomému budovaniu negatívnych emócií, ako sú závisť, výsmech, nenávisť, nezakročí etická komisia pri novinárskej organizácii. A najvážnejšie je, že slovenská verejnosť sa vo vysokom percentne prezentuje ako skupina s minimálnymi etickými nárokmi, zvráteným vkusom a nízkou morálkou. V opačnom prípade by totiž naozaj nebola závislá od rozličných poklesnutých tlačovín.“
Myslíte si, že vy sa dnes ľudí dotýkate?
„Dúfam, že áno. Inak by moja práca nenachádzala adresáta.“
Problémom v súvislosti s ostrými politickými výrokmi ste sa nevyhli. Aké pocity máte z takýchto dotykov?
„Satirou sa nemožno niekoho nedotknúť. U ľudí, ktorým chýba vzdelanie a čisté svedomie, som sa už neraz stretol s pojmom ‘láskavá satira‘, čo je asi taký nezmysel ako studený oheň. Neviem, akým spôsobom sa možno dotknúť mňa. Ak tým rozumieme napríklad schopnosť hosťa pohotovo mi vrátiť, čo som mu v rozhovore požičal, môžem to len kvitovať. Ak ide skôr o nejakú invektívu či takzvanú urážku, zamrzí ma, že môj hosť sa predstavil ako nekultúrna osoba. Pomôcť mu však nemôžem.“
Vašou doménou je improvizácia. V čom ju považujete za umenie?
„V práci so slovnou zásobou, v orientácii a pohotovosti i štylistickej obratnosti. Neznamená to však, že improvizátor musí na javisku v danej chvíli od základu vymyslieť celé vystúpenie. Stačí, ak sa zorientuje v použiteľnosti istých panelov, ktoré má vopred pripravené v dostatočnej šírke.“
Kazia podľa vás peniaze tvorivosť a invenciu?
„Len u človeka už pokazeného.“
Čistky v STV sa vašej relácie nedotkli. Čo to dnes pre vás znamená?
„Znamená to, že od septembra vo vysielaní pokračujeme. Vedenie STV zrejme verí v životaschopnosť programu Večer MM, ktorého novú tvár sme predstavili už v aprílovom vydaní a stretla sa so záujmom a vierou v perspektívnosť. Od nového roka chcem program inovovať ešte výraznejšie.“
Na filmovom festivale v Trenčianskych Tepliciach ste sa zúčastnili ako hosť. Boli ste vraj so svojimi autogramami na roztrhanie. Môže vás takáto akcia nejako obohatiť?
„Ak máte na mysli onen festival, pravdaže ma to veľmi obohacuje už len tým, že vidím, ako tu zanietenou prácou šikovných ľudí vzniká jedna z mála hodnotných slovenských kultúrnych tradícií. Čo sa týka autogramiády, je to jeden z prvkov spätnej väzby, prostredníctvom ktorej sa umelec dozvedá, do akej miery je jeho činnosť žiadaná. To nie je zanedbateľný ukazovateľ.“
Médiá o vás prejavujú záujem. Čo s nimi môžete mať spoločné?
„Pokiaľ by to bola iba kritika, je to v poriadku. Ak však ide o absenciu akejkoľvek fundovanosti a orientácie v obsahu i forme, môžem autora iba poľutovať. Ani neviem, kedy som v ostatných rokoch čítal nejakú erudovanú recenziu na ktorýkoľvek program či literatúru alebo trebárs film. Nie je pritom vôbec paradoxné, že i takíto mediálni dorastenci majú o mňa stále záujem. Ono totiž tí, čo nedorástli na istú kategóriu hovoreného slova, nechápu ho a nerozumejú mu, sa zrejme musia vyblázniť aspoň manifestovaním svojej nevôle v podobe kritiky či odsudzovania. Beriem to, som tu aj na to, aby dali najavo, že im idem na nervy.“
Raz ste napísali, že dobre viete, čo je to škodoradosť, ale nenapísali ste, čo to je. Môžete to prezradiť teraz?
„Škodoradosť = zlomyseľnosť zo škody, z nešťastia, z ťažkostí iného (Slovník slovenského jazyka SAV 1964).“
A povedané vaším slovníkom?
„Neviem o inej definícii. Treba však vari ešte rozlišovať medzi priateľským či kolegiálnym ‘prekáraním‘ a medzi rečami, ktoré naozaj majú za cieľ ubližovanie.“
FOTO SME – PAVOL MAJER
MILAN MARKOVIČ (14. júla 1943) - učiteľ, novinár, publicista, herec, moderátor, hudobný skladateľ, talkmaster, scenárista, humorista a satirik. Je ženatý, má dve deti. Vyštudoval Pedagogickú fakultu UK v Trnave a Filozofickú fakultu UK v Bratislave. V rokoch 1965-68 pôsobil ako učiteľ slovenčiny a ruštiny v Gajaroch a v Bratislave, neskôr ako redaktor Učiteľských novín a Čs. rozhlasu v Bratislave. V rokoch 1970-1986 bol členom Radošinského naivného divadla. Je známy predovšetkým vďaka svojim javiskovým, rozhlasovým a televíznym programom Nevyzúvajte sa, prosím…, Večer Milana Markoviča, Zo šikmej plochy, Variácie, Pod Pyramídou, Milánium, Zoznámte sa, prosím…, Moja vec, HroMMozvod a mnohým ďalším.
