Jozefa Martikána, otca nášho olympijského víťaza Michala i trénera slovenskej zlatej hliadky na MS v Augsburgu, hodili jeho zvernci ihneď do vody. FOTO – TASR
V cieli vyskákali čerství majstri sveta zo svojich lodí s označením SVK a šťastní sa objímali ako deti rovno vo vode. Dvadsaťšesťročný rodák zo Spišskej Starej Vsi Juraj Minčík sa mohol konečne v Augsburgu usmiať. „Naozaj som šťastný. Podarilo sa nám po šiestich rokoch zopakovať titul, len namiesto Juraja Ontka sme mali medzi sebou mladého Sašu Slafkovského. Mišo má v Augsburgu dvojitý zlatý zásah, nádhera. Chybičky v jazdách boli, ale keď ich nebolo zvonka vidno, všetko je o.k. Pre mňa je to zadosťučinenie za nevydarenú súťaž jednotlivcov. Pred druhým kolom sme toho veľa nenarozprávali, len tichšia debata. Každý sám dobre vedel, čo treba robiť. Kritickejší moment bol na jedenástej bránke. Trošku som sa svojou loďou stretol so Sašovou, našťastie, nespanikáril on ani ja. Upokojili sme to a pokračovali sme super. Prvú jazdu sme zašli pekne, verili sme si. Lenže teraz bola konkurencia veľmi nadupaná. Dôležité bolo, aby nám nervy vydržali v druhej. Že z toho bude zlato, som uveril, až keď som sa v cieli pozrel na výsledkovú tabuľu. Naša súhra bola podobná ako vlani v Čunove na Európe.“
Najmladšieho Alexandra Slafkovského topili gratulanti najvýdatnejšie. „Vedeli sme, že na to máme. Po najrýchlejšom čase v prvej jazde sme si pred druhou povedali, že musíme ísť to isté a malo by to stačiť. Na jedenástke presne neviem, čo sa stalo, dostal som Ďurovou loďou po krížoch, ale pádloval som ďalej. V prvej jazde sme boli kompaktnejší. Pred druhou som sa rozprával s Francúzm. Žičili nám, že nech nám to vyjde, lebo na to máme.“
Michal Martikán sa v priebehu dvoch dní tešil z druhého titulu. Potmehúdsky sa usmial pri spomienke na svoju rovnakú bilanciu z MS 1997 v brazílskom Tres Coroas: „Teraz bol rozdiel iba v roku, kontinente a v tom, že namiesto Jura Ontka išiel dnes jeho zverenec Saša Slafkovský. A výborne. Ukázalo sa, že sme dobrá partia, tím. Každý vie jazdiť. Víťazstvo je toho najlepším dôkazom.“
Najviac namäkko bol tréner hliadky Jozef Martikán, ktorého zverenci bez pardonu šmarili do vody bez time outu aj s hodinkami a peňaženkou. „Sníval som o tom, ale realita je vždy ťažšia. Česi i Francúzi zašli druhé jazdy vynikajúco, bolo to dráma až do konca. Tŕpol som, či to vyjde, ale chlapci to zvládli neskutočne dobre. Špeciálne sme hliadky netrénovali, možno zo dvakrát sme si kanál zišli ako hliadka. Každá trať je iná. Závisí od vyspelosti pretekárov, ako dokážu zareagovať v danej situácii. Takticky bolo veľmi šikovné, že Michal a Saša hliadku dobre rozbehli a Jurajovi nechali priestor, aby mohol rýchlo vojsť do bránky, lebo čas sa meria poslednému.“
Na brehu augsburského kanála sa spokojne usmieval aj Alexander Slafkovský senior, primátor Liptovského Mikuláša a bývalý poslanec parlamentu: „Prežíval som to ako satisfakciu za pokazené individuálne preteky Sašu a Jura Minčíka. Dokázali, že výkonnostne na to majú, len si to obaja musia dať dokopy v hlavách. Aby dostali zo seba maximum v pravý čas. Som rád, že chlapci zabojovali aj za svoj rodný kanál v Mikuláši. Vždy keď poslanci rozhodujú o rozpočte a zvažuje sa, či peniaze pôjdu na nový chodník či opravu vodáckeho areálu, zaváži úspech a výsledky vo svete. Ľuďom to tiež pomôže udržať si sebavedomie a optimálnu mieru lokálpatriotizmu, ktorý je dôležitý, aby prosperovalo celé mesto.“
