„Nedovolenkujem v hoteloch, takže v nich nedovolenkuje ani môj pes. V najhoršom prípade strávi nevyhnutný čas u známych, inak chodí s našou rodinou všade. S deťmi je Linda veľká kamarátka a s cestovaním problémy nemá. Mám ju strašne rada, ale stále je to pes a ja sa v prvom rade starám o deti,“ hovorí Zuzana Piussi, bývalá členka divadla Stoka a terajšia herečka Združenia pre súčasnú operu.

Sú zvieratá, ktoré cestujú rady. Stačí pootvoriť dvere na aute a už sú na sedadle. Mali sme boxera, ktorý sa vozil rád, hlavu vystrčenú z okienka malej fiatky. Až raz sme náhle zabrzdili a jeho cez okienko katapultovalo. Našťastie sa mu nič nestalo, no aj tak sme sa báli, že do auta viac nenastúpi. Ale nie, cestovateľská vášeň bola silnejšia – bez problémov zvládol aj dvojdňovú trasu do Bulharska. Kocúr Jago sa, naopak, proti cestovaniu spočiatku búri a prvých dvadsať minút v prepravke mravčí a robí kotrmelce tesne pri dvierkach, v snahe vytlačiť ich. Našťastie sa pri tom nepocikáva, ako zvykla naša predchádzajúca mačka Macinka. Cestovala vyslovene nerada a raz sa v taške od zúfalstva pocikala. Bežalo sa domov, umyť tašku aj seba a cesta sa zrušila. Mačka si to zapamätala a začala to používať ako anticestovnú stratégiu.

Že zvieratá používajú rôzne finty, vie aj režisér Jan Svěrák. Jeho mačka Baruška sa tiež v aute vozí nerada, a tak sa pre istotu pred odchodom vždy stratí. Ak je to v pražskom byte, nie je problém, odhalia ju v koši so špinavou bielizňou či pod paplónom. Horšie je to na chalupe, tam aj hodiny preliezajú dom od pivnice po pôjd a sú odkázaní len na to, kedy sa jej uráči objaviť sa. Nakoniec začali používať lesť. Predstierajú, že si cestu rozmysleli, vyberú tašky z auta a sadnú si k televízoru. Ak to nezaberie, je tu čosi, čo pomôže vždy. Manželka spustí práčku a stratená mačka sa hneď objaví.

Dovolenky so zvieratami sú zvyčajne plné príjemných zážitkov, ktoré sa ešte roky rozprávajú. Pútavo o nich dokonca píše známy bratislavský veterinár MVDr. Pavol Fabian. Aj pre nás si spomenul na cestovanie so svojimi sučkami.

Psie city k motorizmu

„Môj prvý pes – cavalierka Bianka bola rodená cestovateľka so špecializáciou na motorizmus. Hoci vedci o psoch tvrdia, že nevidia farebne, na ulici naše auto neomylne rozoznávala. Ak nepredpokladám, že vedela určiť typ auta, tak ho mohla spoznať len po čuchu. Pracoval som vtedy na veterinárnom obvode a z auta sa tiahla tajomná vôňa Biankiných väčších zvieracích kolegov. Bianka zastala pri našom aute neomylne ako pes cvičený na vyhľadávanie drog. A zastala pri ňom s nádejou v očiach, aj keď sme ním nemali v úmysle ísť. Sedadlo vedľa vodiča bolo jej. Každodenná jazda po obvode ju vždy príjemne ukolísala k spánku. Keď sme niekde zastavili, väčšinou nepotrebovala vystúpiť. Zdvihla len hlavu, chápavo zaregistrovala, že odchádzam a spokojne si našla ešte pohodlnejšiu polohu na sedadle. Bola schopná v aute stráviť aj celý deň. Sama od seba. Bez donútenia. A bez kinedrylu. Do auta nasadla vždy, keď niekto čo len zabudol zavrieť dvere. Ba bez rozpakov nasadala na ulici aj do cudzích áut, ak boli pootvorené. Darmo som jej vysvetľoval, že sa to slečnám (ani psím) nepatrí.

Bianka už nie je. Nová sučka, labradorka, ktorú voláme Bosá (videli ste už obutého psa?), znáša prepravu autom bez citového vzťahu k motorizmu. Auto je pre ňu len prostriedkom na transport do krajších a najmä chladnejších lokalít, ako je Bratislava. Z auta treba vyskočiť pri prvej vhodnej príležitosti. Celú cestu treba prespať. Celú, až na ten krátky okamih na colnici. Tam treba s pankáčsky naježeným chrbtom nečakane vyskočiť a s naoko hrozivým, ale pritom dobrosrdečným brechotom pozvať nič netušiaceho colníka hrať sa. Ďalší úradný postup je už tradičný a nemenný. Po počiatočnom colníkovom preľaknutí sa a po návrate jeho srdcovej frekvencie do normálu ma vždy prísne požiada o to, na čo by si možno inak ani nespomenul. O medzinárodný očkovací preukaz.“