FOTO - FESTIVAL ROTTERDAM

Andrzej Wajda. Berlínsky primátor Eberhard Diepgen zaradil Švankmajera povedľa Wajdu medzi najvýznamnejších filmárov strednej a východnej Európy a odovzdal mu Cenu slobody, ktorá nesie meno Andrzeja Wajdu. Cena je dotovaná sumou 10-tisíc dolárov a udeľuje ju Americká filmová nadácia za angažovanosť a rozsiahlu tvorbu v prospech slobody a demokracie.

„Nie som ctiteľom cien udeľovaných za umeleckú tvorbu,“ povedal v rozhovore pre SME Jan Švankmajer, ktorý sa včera popoludní spolu s manželkou Evou vrátil z Berlína do Prahy. „V tomto prípade som mal však pocit, že cena je za hodnoty, ktoré aj ja vyznávam. Autentická tvorba bez fenoménov ako sloboda či demokracia nemôže existovať. Navyše, cenu som dostal od Andrzeja Wajdu, umelca, ktorého si veľmi vážim.“

Otesánek - nová skúsenosť

„V Berlíne bolo príjemne, som rád, že sme mali trochu času na Postupimské námestie a jeho modernú architektúru. Stretli sme sa s mnohými zaujímavými ľuďmi, ktorých si s Evou veľmi vážime. Také stretnutie je niekedy viac ako teoretické bláboly,“ povedal Jan Švankmajer, ktorého film Otesánek sa premietal v rámci berlínskej prehliadky deviatich filmov. Konala sa súčasne, no oddelene s prebiehajúcim medzinárodným filmovým festivalom Berlinale. Otesánek mal svetovú premiéru na filmovom festivale v Benátkach v septembri minulého roku a odvtedy s úspechom cestuje po celom svete. Slovenskú premiéru bude mať 21. februára v rámci 8. medzinárodnej prehliadky filmu, televízie a videa Febiofestu, ktorý sa v Bratislave uskutoční od 19. do 25. februára.

„Počúvam a čítam prevažne pozitívne kritiky a to mi spôsobuje pocit spokojnosti. Dodám, že momentálnej, lebo ja som nespokojný takmer stále,“ hovorí šesťdesiatšesťročný Švankmajer, pre ktorého bol Otesánek novou skúsenosťou. „Pracoval som v ňom s klasicky vystavaným príbehom, ktorý má svoju expozíciu, kolíziu, krízu, peripetiu a katastrofu. Tak, ako sme sa to učili v škole. Tiež je v ňom omnoho viac dialógov než v mojich predchádzajúcich filmoch. Otesánek má ešte jedno prvenstvo. Prvýkrát som v ňom použil počítačovú animáciu, síce len v jednom, asi päťsekundovom zábere, a to aj napriek tomu, že nepatrím medzi milovníkov počítačov. Neprišiel som však na spôsob, ako mám túto scénu presvedčivo nakrútiť klasickou animáciou.“

Otesánek sa vždy bral ako rozprávka pre najmenšie deti s rôznymi ponaučeniami. Švankmajerov Otesánek presahuje toto tradičné rozdelenie. Môže sa interpretovať ako klasické zlo prebudené k životu, ktoré pohlcuje ľudí naokolo, ale zároveň je to dieťa stojace mimo dobra a zla.

Obsesia bábkami

Pôvodne mal projekt animovanú podobu a bol dielom režisérovej manželky, výtvarníčky Evy Švankmajerovej. „Ja som jej to viac-menej ukradol,“ priznal sa režisér, „no nechal som jej vo filme výtvarný priestor.“ V hlavných úlohách filmu vystupujú Veronika Žilková a Jan Hartl, v ďalších Jana Kretschmerová a Pavel Nový. Zvláštna zodpovednosť spočíva na bedrách detskej postavy v podaní Kristýny Adamcovej. „Najprv má len úlohu pozorovateľa tohto mýtu. Podvedome však vycíti osudovosť príbehu a snaží sa zabrániť jeho tragickému naplneniu,“ hovorí Jan Švankmajer.

Jeho tvorba, či už filmová, výtvarná alebo teoretická, je úzko spätá s kolektívnou aktivitou Skupiny českých a slovenských surrealistov. Už v 60. rokoch získal trikrát cenu Trilobit, ktorú udeľoval (a od roku 1991 opäť udeľuje) Filmový a televízny zväz (FITES); po štvrtý raz ho FITES ocenil v roku 1994. V roku 1995 dostal Českého leva za dlhoročný umelecký prínos českému filmu.

Švankmajer rád chodí do sveta mýtov, kde po vzbure prichádza sloboda. „Ale na ceste za slobodou si musíte niečo vytrpieť. Film je mnohovýznamový. Za Otesánka si môžeme pokojne dosadiť naše nevedomie, s ktorým dokážu komunikovať len šialenci alebo deti. Otesánek môže byť aj príroda, ktorá môže byť humanistická, máme k nej citové vzťahy, a pritom nás sama zabíja. Nech už si do mýtu dosadíme čokoľvek, je to vždy niečo, čo nás čaká.“

Jan Švankmajer sa stále ponára do svojich zážitkov z detstva, lebo „je to predsa to najsilnejšie, čo máme“. Možno preto sa na jeho filmy pozerajú aj malé deti, hoci režisér uznáva, že nie sú pre ne celkom vhodné. Podobnou posadnutosťou je aj bábkové divadlo. Sú to motívy, ktoré sa stále vracajú a dostanú sa na povrch aj proti jeho vôli.

Čo bude najbližšie? „Neviem. Po filme si dávam vždy aspoň rok voľno, ktoré je teraz vyplnené cestovaním po svete a zbieraním cien,“ smeje sa Švankmajer. „Niečo sa mi už v hlave rysuje. Bude to opäť hraný film s názvom Šílení a začneme ho nakrúcať na jeseň.“

ĽUDO PETRÁNSKY