iba tri mesiace v jednom polroku. „V našom prípade jediné, čo sme mohli urobiť, keďže sme chceli byť spolu, bolo zosobášiť sa. Tak sme sa zobrali,“ usmievajú sa obaja. Po spoločnej návšteve Japonska sa dohodli, že nebudú žiť ani v Austrálii, ani v Japonsku, ale na Slovensku. A preto sa Masahiko začal učiť slovenčinu.
Japonský jazyk je úplne odlišný ako slovenský. Ako vám ide učenie?
„Pri výučbe slovenčiny mi veľmi pomáha angličtina, japončinu vôbec nepoužívam. Všetci síce hovoria, že angličtina je úplne iná, ale pre mňa je bližšia ako japončina. Keby som chcel napríklad po japonsky povedať: Chcem ísť do Viedne, povedal by som: Ja Viedne do ísť chcem. V japončine je vždy sloveso, alebo to, čo chcem, na konci vety.“
Ako dlho sa už slovenčinu učíte?
„Pred dvoma týždňami som začal intenzívnu výučbu na Caledonian School a predtým som mal súkromnú učiteľku raz do týždňa – ale to bolo pre mňa málo. Takže teraz sa učím dokopy asi dva mesiace.“
Dohovorili by ste sa už, napríklad v reštaurácii?
„Ešte nerozumiem ľuďom, ale viem sa vyjadriť, čo by som chcel, čo potrebujem. Nechcem však hovoriť, kým si nebudem stopercentne istý, že je to dobre. Nerád by som sa totiž naučil hovoriť nesprávne. Nechcem v reštaurácii povedať: Prosím si jedna káva. Takže kým si nebudem úplne istý gramatikou, nebudem veľmi hovoriť.“
Čo vám ide najťažšie?
„Jednoznačne koncovky pri pádoch – nominatív, genitív, akuzatív. Povedzte tomu pánovi, čo ich vymyslel, že sa naňho veľmi hnevám (smiech).“
Chcete tu ostať žiť. Nevadí vám, že nebudete mať taký dobrý plat, ako v Japonsku či Austrálii?
„Ak by som mal myslieť na peniaze, tak tu nebudem žiť. V Japonsku som veľa pracoval, bol som hladný po peniazoch. Povedal som si, že už stačí, že takto nechcem žiť. Chcel som mať viac priestoru, viac času s uvoľnenými ľuďmi. Preto som odišiel do Austrálie, kde som stretol Olinku.“
Japonsko a Slovensko sú dva odlišné svety. Čo vás u nás najviac prekvapilo?
„Nechcem sa sťažovať.“
Veď sa nemusíte – nenapadá vás niečo pozitívne?
(Dlhé premýšľanie.) „Okej. Stále premýšľam nad tým, aká je Slovensko malá krajina. Ak niekto spraví chybu vo svojom živote, ako môže zmiznúť, ostať anonymný? V Tokiu je 12 miliónov ľudí (v Japonsku 125 miliónov, pozn. red.), takže tam je tá anonymita oveľa väčšia. Málokedy sa aj dvaja známi stretnú spolu v meste. Tu človek musí byť veľmi opatrný so všetkým, čo spraví. A ja dvojnásobne – nemôžem si dovoliť urobiť žiadnu chybu, lebo už aj tak svojím výzorom vyčnievam z radu.“
Všímajú si vás teda ľudia na ulici?
„Som síce Olinkin muž, ale pre ľudí som stále Japonec. Niekedy sa cítim ako panda v zoo, ľudia na mňa stále pozerajú, pýtajú sa, odkiaľ som, čo tam jedávam, aké mám zvyky. A vždy dostávam tie isté otázky o suši. Pripadám si ako tlačový tajomník Japonska a niekedy sa z toho cítim byť unavený.“
Ako ste spokojný s kurzom slovenčiny?
„Na kurz chodíme šiesti cudzinci z rôznych kútov sveta a všetci ho berieme veľmi vážne. Tvrdo študujeme, lebo máme dôvod, motiváciu. Bez ohľadu na to, či máme túto krajinu radi alebo nie, musíme tu žiť, lebo tu máme partnerov. Nie zo zábavy, ale s pocitu zodpovednosti. Nechcem sa sťažovať, ale táto krajina nie je veľmi priateľská k cudzincom. Chýbajú o nej informácie, chýba srdečnosť, pohostinnosť. Musíme denne zápasiť s mnohými vecami – s touto komunitou, spoločnosťou a preto musíme vedieť jazyk.“
