Zita Furková:
Herectvo je diagnóza
don na Grbe a Macochu. Obidva pre Zitu... a pre všetkých.
Zita Furková je majiteľkou dabingové štúdia ATIZ, ktoré už ôsmy rok prosperuje a vytvára pracovné príležitosti pre mnohých slovenských hercov. Vďaka nemu môže pomôcť sponzorovať uvedenie nových titulov v Astorke.
Komediantka v tom najpôvodnejšom zmysle, Zita Furková, rozveselí a rozplače na počkanie. Hrala Shakespearovu Oféliu, aj Gogoľovu Korobočku v Mŕtvych dušiach. Rozosmievala deti, privádzala do rozpakov a bavila dospelých. Jej osvedčený prostriedok ako "sa nedať" je robiť stále niečo nové. V nadchádzajúcej sezóne je zvedavá na diváka, ktorý ešte nevidel doteraz len štyrikrát uvádzané predstavenie hry Heinera Mu:llera Kvarteto - provokatívnej adaptácie románu v listoch Chaderlosa de Laclosa Nebezpečné známosti. V predstavení, prístupnom od osemnásť rokov, účinkuje pod režisérskym vedením Sone Ferancovej so svojim kolegom a priateľom Adym Hajdu.
Hovoria o vás ako dive Astorky. Lichotí vám to?
Nemám rada takéto hodnotenia. Veľa vecí a výrazov k nám prišlo zvonku - star a diva... Nie je to môj slovník. Ale každý človek, ktorý to, čo robí, robí s láskou, je vlastne "divom".
Nikdy ste sa nevyhýbali postavám starých, už "odložených" žien. Nepoznamenávajú vás tieto úlohy, necítite sa po nich staršia ako v skutočnosti ste?
Už ako dvadsaťročná som účinkovala v absolventskom predstavení Rozbitý džbán Heinricha von Kleista, kde som si zahrala šesťdesiatročnú Martu Rullovú. Herectvo je fenomén magického "keby". Ak niekto hrá kráľov alebo kráľovné, sotva ho to nejako osudovo poznamená. Na druhej strane, keď sa zaoberáte psychikou staršieho, tak vám to určite dáva hlbší rozmer.
Ludivine - odložená herečka z hry Cintorín slonov - hovorí o tom, že jej postavy ju vyprázdnili. Stotožňujete sa s jej pocitmi?
Keby som sa mala so všetkými postavami stotožniť, už by som tu nebola. Veľa mojich postáv sa otrávilo. Herectvo je druh filozofie, ktorá nám občas pomáha prežiť aj tie najťažšie chvíle. Je radostné vedieť definovať svoje stavy. Herectvo, a to môže moja rodina potvrdiť, je diagnóza. Každá robota aj každý vzťah človeka poznačí. Či si to uvedomujeme, alebo nie, ukladá sa to v nás ako prach niekde na samom dne. Človek tomu nesmie podľahnúť, musí mať svoju pevnú nadstavbu a vedieť tým vládnuť. Jedny postavy ma obohatia, iné mi zoberú silu, ale je to taká slasť!
Boli ste divadelnou múzou spisovateľa Rudolfa Slobodu. Presnejšie, spolu s Jurajom Nvotom sa vám ho podarilo primäť k napísaniu divadelných hier. Čo vám dala práca so Slobodom?
Ruda Slobodu som pôvodne prehovorila na napísanie monodrámy ja. Jeho však fascinoval Shakespeare s preňho typickým množstvom postáv, takže mu prišlo vhod, že Juro Nvota zasiahol a chcel, aby napísal niečo pre všetkých... Sloboda mi otvoril ďalšiu dimenziu poznania. Fascinovala ma jeho sebairónia, zvláštny zmysel pre humor. Viedli sme nekonečné rozhovory - stávalo sa, že som za ním prišla pred obedom a odchádzala o polnoci. Obdivovala som jeho nevypovedanú, dúfam, že sa na mňa tam hore nehnevá, obrovskú lásku k životu.
Stáva sa, že po predstavení ľudia vychádzajúci z divadla a hovoria: "Tá Furková je strašná. Ale je výborná!" Na scéne vám nič ľudské nie je cudzie. Naturalizmus a chuť, s akou ho podávate, často šokuje. Divák si vás predstavuje rovnakú aj v súkromí. Aká ste?
To je nevýhoda hercov. Idete až nadoraz. Herci sú akoby štafetami ľudí, všetky túžby a všetko to magické, čo je v každom človeku, dávame na javisko. A aká som? Je to paradoxné, ale "ľudoplachá".
Od začiatku šesťdesiatych rokov ste prešli viacerými slovenskými divadlami. Ktoré dosky vám dali najviac?
Boli to najmenšie dosky, ale najväčšie pre mňa. Hovorím o divadle Na Korze. Režisér Vlado Strnisko tu začal koncom šesťdesiatych rokov formovať našu generáciu. Nemala som tam veľký priestor, lebo to bolo divadlo "patriarchov". Človek sa však môže naučiť aj z mála a o to je to silnejšie. Niekto vám zahrá veľké postavy, a ani si ich nezapamätáte.
Ste generačnou súputníčou Lasicu, Satinského, Kolínskej, Mikulíkovcov, Krajíčka, Strniska. Čo by ste o svojej generácii mohli povedať, v čom je iná od tej mladšej?
Myslím si, že každý divadelník je svojim srdcom mladý. Lasicu a Satinského majú stále mladí ľudia radi. Aj do nášho divadla chodia väčšinou tí mladší. Nerobím generačné rozdiely. Som najstaršou členkou Astorky, a, ako hovorí Lasica, kazím vekový priemer súboru. Divadlo a umenie nerozdeľuje vek - buď je dobré alebo je zlé.
Svoj život spájate s Astorkou. O vašom súbore sa hovorí ako o rodine. Tešíte sa na september?
Máme sa radi, sme maličké divadlo. Dvanásť hercov "ťahá" štrnásť titulov. Teším sa na "oprašovačky". Pomaly sa budeme rozbiehať. Najboľavejšou stránkou je nedostatok peňazí. Bez sponzorov by vôbec nevzniklo napríklad ani Kvarteto. Dlhodobo nám takto pomáha bratislavský Slovnaft a jeho riaditeľ pán Hatina. Vyzerá to tak, že ak budeme chcieť naštudovať nové predstavenie, budeme si naň zakaždým sami zháňať peniaze.
Po premiére Kvarteta, ktorým ste uzatvárali predchádzajúcu sezónu, odzneli priaznivé kritiky. Hra je to prinajmenšom provokatívna. V záverečnej scéne ste sa milovali s mŕtvym nahým Valmontom a hoci dokonale čisto pôsobí prežívaná rozkoš a túžba po nepoškvrnenej láske, ktorú vyjadrujete v tmavom javisku, čo na to hovorí váš manžel a dcéra?
Názory a reakcie sú rôzne. Tí, čo konajú v živote najväčšie ohavnosti, sú zväčša najprudérnejší. Je to ako lakmusový papier. Ferancová mala veľmi čistú predstavu, dobre sa s ňou spolupracovalo. Rozumeli sme si, celé naštudovanie predstavenia bola tímova práca a záverečná scéna sa stala výsledkom nášho vzájomného súzvuku. Úloha markízy Merteuil ma veľmi poznačila - tu bojuje človek sám so sebou a dostáva sa do situácií, ktoré sú od neho absolútne odťažité. Dramatický text je živá filozofia, ktorá vás niekedy môže priviesť na pokraj rozumu, inokedy zas ako fénix letíte do výšok...
Čo však vaši najbližší?
Moja dcéra a môj manžel sú veľmi tolerantní. Počas skúšok ma manžel upokojil slovami: " Veď je to len divadlo!"
Máte jedinú dcéru, výtvarníčku, ktorá momentálne študuje v New Yorku. Nebojíte sa, že vám utečie za oceán?
Dnes je svet už taký otvorený, že keď utečie, môže kedykoľvek prísť naspäť. Kde sa človek dobre cíti, tam je aj jeho domov. Zdá sa mi, že sa Nina dobre cíti tu, takže sa nemusím obávať.
Nechceli ste z nej mať herečku?
Nie. Odmalička inklinovala ku kresleniu, a sedávala s otcom v ateliéri...
Hráte, režírujete, podnikáte. Je to svojim spôsobom kolotoč. Neunavuje vás to?
Stáva sa mi, že som doslova zbavená energie, najmä keď si neporozumiem s ľuďmi. Keď si uvedomím, že mi nie každý praje. Keď s tým všetkých bojujem a sama v sebe vediem dialóg. Vyčerpáva ma to, ale snažím sa veriť v dobro.
Je jasné, že robíte nielen pre seba, ale hlavne pre publikum. Ako vlastne vnímate diváka?
Vzťah herca a publika je kapitola sama o sebe, o ktorej sa dá hovoriť nekonečne dlho. Isté je, že väčšinou viem odhadnúť už na začiatku predstavenia "energetické naladenie" ľudí v sále. Teda to, čo prevažuje - či zvedavosť a prajnosť alebo negatívna zaujatosť. Podľa toho sa mi potom aj hrá... S Kvartetom, ktoré sme hrali len štyrikrát, si zatiaľ netrúfnem odhadnúť, čo to s ľuďmi urobí. Spomínam si, napríklad, ako po premiére Armagedonu za mnou prišla Slobodova svokra a zapriala mi, aby som v živote mala príležitosť zahrať si lepšie texty, ako tie, čo napísal jej zať... Všetko je relatívne.
Uznávajú vás v Čechách. Samotní Česi tvrdia, že spôsob herectva vo vašom súbore nemá u nich obdoby. Čo hovoria vám?
Česi sú skvelí. Ale sú oproti nám rezervovanejší. Chodievame pravidelne hrávať do Čiech. Raz po predstavení Armagedonu na Grbe, ktorý mal v Prahe úspech, prišla za mnou istá divadelná kritička a opýtala sa ma s obdivom, či scéna umývania spodnej časti tela nad vedrom mi nerobila problém (mimochodom, ide len o naznačené gesto a mám pri tom oblečené tepláky). Skladateľ Petr Skoumal zas bol fascinovaný celým predstavením a nikde nešetril pochvalou... Názory sa rôznia aj v Čechách aj na Slovensku. Som zvedavá, čo povedia na Kvarteto. Túto sezónu ho tam vezieme. Potom vám poviem.
Vaše štúdio ATIZ (ZITA naopak -pozn. red.) úspešne funguje. Dávate prácu kolegom hercom, ktorí to v dnešnej dobe nemajú jednoduché. Ako sa vám žije v konkurencii s dabingovými firmami?
Nie je tajomstvom, že som pomáhala pri vzniku televízie Markíza. Od začiatku jej vysielania s ňou spolupracujem a s pánom Ruskom vychádzam veľmi korektne. Je to pre mňa človek, ktorý drží dané slovo. Všetky dohody, ktoré sme kedy uzavreli, platia. Je aj sponzorom našich dvoch predstavení v Astorke. Pracujeme na seriáloch a telenovelách, ktoré sú žiadané. To, čo nie je v móde, sú napríklad ruské filmy. Tie mi veľmi chýbajú...
Vybrali ste sa toto leto niekam na prázdniny?
Dlho som túžila, hádam už aj 10 rokov, uvidieť Sicíliu. Podarilo sa mi s manželom a dcérou toto leto vycestovať do Kalábrie, ktorá s ňou susedí. Je to krásna, zdanlivo vyprahnutá krajina, ale je plná exotiky a temperamentu. Zažili sme tam výbuch Etny. Nepostrehli sme varovanie, že sa k nej hore nesmie ísť. Počuli sme síce dunenie a rachot, ale mysleli sme, že sa blíži búrka. Začal sa však sypať popol. Zem rodila. Bolo to niečo úplne magické. Aj takýto zážitok vám dodá obrovskú silu.
Pre dni Aspektu - feministického časopisu - ste naštudovali monodrámu Jany Juráňovej Salome. Sympatizujete s feministkami? Ste jednou z nich?
Rozhodne nie som feministka. Nedôverujem žiadnemu -izmu. Vždy je zneužitý. Sympatizujem s niektorými ich myšlienkami, napríklad s ich snahou otvárať otázky spoločenského riešenia právnej rovnoprávnosti žien vo všetkých oblastiach. Som však v rozpakoch, keď sú radikálnejšie. Ak budú robiť ženy z mužov svojich úhlavných nepriateľov, tak to smeruje k zániku ľudského rodu, nie?
Za svoju prácu ste dostali mnoho ocenení. Ktoré si vážite najviac?
Priazeň divákov. Ich radosť a ich dojatie.
V starom Korze vládol patriarchát. Nie ste symbolom matriarchátu pre dnešnú Astorku?
Som z nich najstaršia a, ako hovorí Adynko Hajdu, som ich "la mamma".
Autor: Tina Čorná / Foto: Martin Klimo
