
Tono Stano: Zmysel, 1992.
na vydýchané spoje mestskej hromadnej dopravy, no zároveň dokazuje vhodnú koncepciu výstav a ich príťažlivý obsah.
Kým vo svete sa akt sprístupňoval verejnosti už počas štyridsiatych rokov 19. storočia, u nás sa tak stalo až na začiatku 20. storočia. V českej tlači sa objavil prvýkrát v roku 1909. Nie je ťažké uhádnuť meno jeho autora. František Drtikol. Pred ním síce vznikali zábery nahého ľudského tela v Muchovom a Petrákovom ateliéri, ale predstavujú len dokumenty z práce slávnych maliarov. Až Drtikol tvorí akt ako umelecké dielo a od roku 1909 až po rok 1930 zaberá spolu s portrétmi prvé miesto v jeho tvorbe. Zo secesne ladených, veľmi odvážnych, neretušovaných záberov cítiť silný vplyv tanca, kubizmu, art deca, symbolizmu, neskôr i avantgardy a na záver východnej filozofie a mysticizmu.
Z mnohých dýcha jeho celoživotná paranoja zo žien zobrazených v polohe sfíng či ako Salome. Kurátori výstavy Vladimír Birgus a Ján Mlčoch mu poskytli najviac priestoru a podarilo sa im priniesť i dosiaľ nevystavené akty. Originalita je i v tom, že kým modelky ostatných fotografov boli príťažlivé väčšinou len pre svoju generáciu, Drtikolove modelky sú dokonalé i dnes.
Z výstav sa vždy na mnoho fotografií zabudne; medzi ne určite nepatrí Štúdia ruky majetnícky zvierajúcej poprsie od Rudolfa Schneidera-Rohana. O niekoľko desaťročí neskôr sa objavuje analogická štúdia, ale tentoraz v albume Jana Saudka. Mimochodom, Schneider-Rohan na spomínanú fotografiu nezabudol uviesť: „Nikdy za žiadnych okolností nevystavovať.“
Samostatnou kapitolou sú avantgardisti. Štýrsky a surrealistické koláže z knihy Emília, Teigeho koláže z fragmentov slávnych aktov dopĺňajú i ďalšie mená – Ehm, Zykmund, Hackenschmied, Ludwig, Krejčí, Šťastný, ako i Funkeho konštruktivistické zábery.
Najväčšiu medzeru v československom akte predstavuje, pochopiteľne, obdobie ohraničené rokmi 1948 až 1956, v šesťdesiatych rokoch prevažujú koláže a montáže. Po vojne sa presadzuje snaha ukázať akt v prirodzenom prostredí – v byte či kúpeľni, čo je tu zastúpené jediným záberom Václava Jíru. Veľmi expresívne poňal akt Miloslav Stibor vo výtvarne pôsobivom cykle 15 fotiek pre Henryho Millera.
Do českého aktu zasahuje farba v doteraz nevystavených fotkách Jána Šmoka, známeho odmietaním mužského aktu. Opačný názor mala Gertrúda Fischerová, ktorá fotila nahého manžela a fotografa Jaromíra Rosslera, v minulom desaťročí predovšetkým Irena Armutidisová a Jolana Havelková. Z mužov, ktorí sa nezľakli mužského aktu, približuje výstava Clifforda Seidlinga.
V šesťdesiatych rokoch začína svoju kontinuálnu tvorbu inscenovanej fotografie Ján Saudek, ktorý sa často sám stáva modelom svojich záberov a od polovice sedemdesiatych rokov fotky koloruje. Dokumentarista Pavel Jasanský dotvára v osemdesiatych rokoch svoje akty výrazným premaľovaním, Vladimír Židlický, ktorý začínal ako maliar, tiež nerešpektuje zásadu nedotknuteľnosti fotografie. Manuálne do nej zasahuje, poškrábava ju a vystavený akt zbavuje hláv.
Priestor dostali takzvaní slovenskí Pražania – slovenskí absolventi FAMU: Rudolf Prekop, Tono Stano, Vasil Stanko či Miro Švolík, s ich povestne hravými a vtipne vypointovanými erotickými fotkami.
Deštrukcia tela s výrazným podtextom straty identity, prácne spracovanie niekoľkých negatívov do jedného záberu charakterizuje akt z dielne Michala Macků, v súčasnosti jedného z najlepšie ohodnotených fotografov aktov v New Yorku.
Deväťdesiate roky sú poznamenané predovšetkým zásahmi fotky do výtvarného umenia. Veronika Bromová šokuje rozmerným autoaktom, jej telo obvíjané priesvitnou umelohmotnou páskou vyzýva na súboj estetické konvencie. Pavel Mára provokuje nielen pomocou obľúbenej červenej farby, ale aj androgýnnymi modelmi. Ivan Pinkava sa vracia k symbolizmu a akty – napríklad Brat a sestra, Incest – dýchajú dekadentnou eleganciou.
Výstava sa oprávnene začína Františkom Drtikolom, uzatvára ju Zmysel Tona Stana, ktorého kompozičnú ideu odkúpil Hollywood na propagáciu filmu Show girls. Ako súčasť projektu Praha – Európske mesto kultúry roku 2000 potrvá do 4. februára.
JANA KADLECOVÁ, Praha