Erica Jongová – narodila sa 26. marca 1942 v New Yorku. Bola štyrikrát vydatá, má 24-ročnú dcéru Molly. Žije v New Yorku a vo Westone v Connecticute. Je poetkou, publicistkou, autorkou próz Strach z lietania (1973) a Strach z päťdesiatky (1994). V máji tohto roku vyšiel jej ôsmy román s názvom Sappho‘s Leap (vo voľnom preklade Sapfóovej skok). Príklad žánrového novátorstva či nedisciplinovanosti kritických postupov – takto rozporuplne je hodnotená jej monografia o americkom spisovateľovi Henrym Millerovi. V čom je teda originalita Ericy Jongovej? To stále zostáva predmetom odborných i laických sporov. Podľa Henryho Millera je však nespochybniteľným faktom, že jej tvorba dokonale mení všetky ustálené pohľady na ženské písanie. „Jej novosť vidím v jednoznačnom, vitálnom súhlase všetkým polohám bytia v ženskej podobe a v zásade veľmi pozitívnej životnej a tvorivej energie.“ Za svoju literárnu tvorbu získala prestížnu cenu Spojených národov, básnický časopis Bess jej udelil Hokinovu cenu a vo Francúzsku dostala cenu Literary Excellence.
Keď pred tridsiatimi rokmi vyšla kniha Strach z lietania, jej autorka Erica Jongová bola vyhlásená za priekopníčku sexuálnej revolúcie v literatúre. Z knihy sa stal bestseller, ktorého sa predalo vyše 12 miliónov výtlačkov. „Načas som prepadla ilúzii, že slovo môže zmeniť svet,“ hovorí Jongová, ktorá svoju ilúziu neskôr stratila – hoci jej knihy boli preložené do dvadsiatich siedmich jazykov. Teraz už vraj opäť dôveruje slovu, ale nie tak bezvýhradne. „Život priniesol aj iné ilúzie, ale pre literatúru žijem stále najviac.“ Okrem písania románov a básní prednáša literatúru v rôznych častiach sveta a vedie semináre o umení písania. Pred týždňom prednášala na Univerzite Friedricha Alexandra v Norimbergu. Udržiavaná šesťdesiatnička pôsobila ako človek, ktorý chce obsiahnuť každého poslucháča. S energiou nukleárneho reaktora komunikovala s plnou aulou a nakoniec privolila aj na rozhovor pre VÍKEND.
„Vždy som chcela byť spisovateľkou, nech to už znamená čokoľvek,“ začala Erica Jongová.
Nikdy ste nechceli robiť niečo iné? Nechcel váš otec, známy maliar, aby ste išli po jeho stopách?
„Otec si myslel, že zo mňa spraví maliarku. Výtvarné umenie však vo mne vyvolávalo zmätok. Otec mi neposkytoval slobodu. Musela som prejsť tortúrou prísnych pravidiel, ktoré pochádzali už od môjho starého otca. Najprv som si musela osvojiť kresbu uhľom a ceruzkou, urobiť stovky zátiší a až potom som mohla prejsť na model. Navyše, musela som zvládnuť absolútne verne akt. Spôsobilo to, že som sa maľovania vzdala.“
V písaní ste našli slobodu?
„Potrebovala som niečo, čo by bolo iba moje. Maľovanie mi nikdy nepatrilo tak ako písanie.“
Svojím debutom ste doslova vtrhli na svetovú literárnu scénu a čitatelia i kritici zostali v šoku. Tak ste si predstavovali svoj nástup?
„Samozrejme, však som išla zmeniť svet!“
A zmenili ste ho?
„Spočiatku sa mi zdalo, že áno. Kritici písali, že som zmenila myslenie. Ani to nie je na zahodenie, nie?“
Vraj ste zároveň otvárali poéziu obyčajnej ženskej skúsenosti. Bolo to tak?
„Je to možné. Snažila som sa naplno prežívať zmyslovosť, ale aj korigovať iróniu a sebairóniu. Otvorenosť, premýšľavosť a intelektuálnosť, erotickosť i banálnosť, encyklopedickosť i hravosť – to všetko sú názory, ktoré som čítala v hodnotení na svoju tvorbu.“
Ako by ste ju hodnotili vy sama?
„Pre mňa je poctou písať knihy o ženách a ich živote. Bolo by lákavé vyhlásiť, že som sa dostala do ich vnútra. To, myslím, nemôže povedať nik. Snažila som sa ich však pochopiť. Hľadať príbehy, ktoré by vypovedali pravdu o ich vnútornom živote. To ľudí priťahuje a dáva im pocit pochopenia vlastnej existencie.“
Feministické hnutie vám začiatkom sedemdesiatych rokov dalo svoju vlajku. Ako ste ju prijali?
„Feministky druhej vlny skutočne verili, že iba ony môžu vytvoriť ženskú utópiu bezchybných amazoniek, ktoré by perfektne spravovali svet. Potom tu vraj bude všetko ideálne a nikdy nebude vojna. Chcela som sa pohrať s týmito utopickými myšlienkami a poslať ich ďalej.“
Aká bola úloha mužov?
„V mojom chápaní?“
Áno.
„Nikdy som neprijala svet bez mužov. Myslím si, že čistý vzťah je priateľstvo. Jedna z vecí, ktorá sa za posledných tridsať rokov medzi mužmi a ženami zmenila, je to, že sú schopní byť dobrými priateľmi. Stále verím v nevyhnutnú prítomnosť muža vo výchove detí.“
Ako vnímate feminizmus dnes?
„Stojíme uprostred nedokončenej revolúcie. Ženské hnutia potrebujú nový impulz, ktorý by mal pochádzať od mladých. Množstvo žien dnes nevie, že potrat bol niekedy úplne nelegálny. Potrebujú spoznať vlastnú minulosť a vzoprieť sa nástrahám, ktoré sú pred nimi.“
Niekedy sa zdá, že členky feministického hnutia chcú byť nasilu v móde. Vidíte odlišnosť byť na módnej vlne, alebo chodiť v bludnom kruhu?
„Áno, to je hlavný problém ženských hnutí. Treba dodať, že slovo feminizmus dnes znie staromódne. Spája sa so sedemdesiatymi rokmi, v ktorých sa narodili aj naše dcéry. Ony predsa nemôžu považovať za radikálne niečo, čo súvisí s ich matkami. Je však príznačné, že chcú to isté, čo ich matky.“
Je takou aj vaša dcéra Molly?
„Určite, len sa mi pri nej zdá, že slovo feminizmus už nemusí byť vyslovované. Žije v inej atmosfére, ale ambície o rovnoprávnosti s mužmi zostávajú.“
Čítal som, že sa chce v najbližšom čase vydať. Čo na to hovorí jej matka?
„Zdá sa, že to bude dobrá partia. Pri pohľade na ňu si uvedomujem, ako sa zmenila sexualita. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov si ženy brali za manžela svoju prvú lásku. Urýchlené manželstvá prinášali nešťastné zväzky a následné rozchody. Dnes je už vzťah mužov a žien oveľa rovnocennejší. Keď sa pozriem na svoju dcéru a jej priateľov, vidím v sexe oveľa viac otvorenosti. Muži a ženy žijú spolu ešte predtým, ako sa zoberú. To je hlavná zmena.“
Pozeráte sa na manželstvo ako na umŕtvenie ženskej kreativity a sexuality?
„Najvýznamnejšou vecou, ktorá sa ženám stala v súčasnom svete, je, že manželstvo už nie je mŕtvou vetou v životnom príbehu. Mladí muži a ženy prevzali viac zodpovednosti ako ich rodičia. To je veľmi povzbudzujúce.“
V knihe Čo chcú ženy píšete: ‘Všetko, čo vieme o láske, nás naučili matky.‘ Aká to je láska?
„Áno a pokračujem, že sme lásku pochovali tak hlboko, že už nevieme, odkiaľ sa vzala. V jednom zo svojich románov som sa snažila ukázať, ako nás formujú túžby našich matiek a naša zúfalá potreba odtrhnúť sa od nich. Práve toto napätie modeluje životy žien. Otcovia i starí otcovia sú dôležití, ale čo sa naučíme od matiek a starých matiek, prejde rovno do krvi. A vynorí sa, keď sa samy staneme matkami.“
Tieto slová vzdialene rezonujú aj vo vašom poslednom románe Sappho‘s Leap. Prečo ste si vybrali práve Sapfó – túto mýtickú postavu starogréckej poézie?
„Sila slov Sapfó, najmä v častiach, keď opisuje erotickú lásku, inšpiruje už dvetisícšesťsto rokov. Keď som sa k jej veršom vrátila vo svojej päťdesiatke, uvedomila som si: To je hlas ženy prichádzajúcej k nám cez históriu. Jej lyrika vyvoláva pocity, ktoré sú neuveriteľne moderné. Keď si ju prečítate, pochopíte, že ženy v minulosti boli rovnaké ako tie dnešné.“
Platón nazval Sapfó desiatou múzou. Akú oblasť mala podľa vás na starosti?
„Sapfó pochádza z čias, keď tradícia hovorového prenosu literárnych diel bola len na začiatku cesty k ich zachyteniu do písanej podoby. Bola brilantnou interpretkou svojich básní a keď spievala, ľudia upadali do osídel jej charizmy. Skutočne sa podobala na veľkú ženskú pop ikonu súčasnosti. Jej piesne sa učili ostatní speváci a spievali ich počas celého staroveku. Stala sa symbolom celej epochy a Platón mal pravdepodobne na mysli práve jej fenomén, keď ju označil za desiatu múzu.“
Čím najviac očarila vás?
„Priťahovala ma jej neuveriteľná schopnosť priblížiť svoje slová a piesne čo najväčšiemu množstvu divákov. Ide tak ďaleko, že človek je priam nútený sa s nimi stotožniť. O to sa snažím aj vo svojich knihách.“
Najznámejší mýtus o Sapfó hovorí, že spáchala samovraždu. Vy ste však tento mýtus odmietla. Prečo?
„Pri výnimočných ženách v histórii vždy nájdeme tragické prekážky, ktoré sprevádzali ich legendu. Myslím, že mýtus o samovražde Sapfó je presne týmto prípadom. Išlo o nezabudnuteľnú ženu s obrovským renomé, bola často citovaná inými spevákmi. Fragmenty z jej piesní o láske sa využívajú dodnes. Zdalo sa mi, že mýtus o samovražde znižoval jej úspech.“
Legendy sa vytvárajú aj o vašom vzťahu so spisovateľom Henrym Millerom. Bol naozaj taký búrlivý a obscénny, alebo sa ho pokúsite pootočiť?
„Netreba. Všetko je pravda. Aj to, čo sa stalo, aj to, čo sa nestalo. Divoké obscénnosti aj čisté priateľstvo na celý život. Bola to exhibícia ducha i tela. V tomto prípade nechcem robiť rozdiely medzi skutočnosťou a fikciou. Henry tu už nie je viac ako dvadsať rokov, zostali len spomienky a aj tie pomaly blednú.“
Pokúsili ste sa ich zapísať v memoároch Démon zblízka. Ako vnímate knihu s odstupom?
„Bola to istá poistka voči budúcnosti. Ale možno to brať aj ako hru s ľubovoľným počtom hráčov. Kto určuje pravidlá? Nikto nevie. Sama som sa musela snažiť, aby táto hra nebola pre mňa zničujúca.“
Nebola?
„Som stále tu.“
Hovoríte o tom aj svojim študentom?
„Snažím sa, aby sa vyvarovali niektorých chýb – aj tých, ktoré ma neobišli.“
Dá sa naučiť písaniu?
„Dá sa ukázať cesta. Ak sa mi to aspoň trochu podarilo, budem šťastná. Zo slov sa totiž dajú vybudovať krásne domy. To sú potom príbytky pre ľudí.“
V čo ešte veríte?
„V lásku, manželstvo, múdrosť, zmenu a v nesmrteľnosť.“
FOTO – ČTK
Autor: ĽUDO PETRÁNSKYNorimberg – Bratislava
