Michal Hvorecký (1976) spisovateľ, prekladateľ a publicista. Autor kníh Silný pocit čistoty, Lovci & zberači a Posledný hit. Pravidelne píše publicistiku pre rôzne denníky a časopisy u nás i v Českej republike. Žije v Bratislave.
FOTO – JANA ŠIMKOVÁ
la svoj kufor na kolieskach a vnorila sa do oživenej vysokohorskej pohľadnice. Drevené domy s parožím na priečelí sa zmenili na skutočné. V stánku so suvenírmi sa pásli drevené srnky a smiali ručne vyrezávané zajace. Poličky pokrývali keramické stáda béžových oviec. Matka Ježišova s planúcim srdcom strážila v otvorenom hrudnom koši znak hrdého hornatého štátu.
Rýchlo kráčala v smere šípok, odliatych do tvaru deravého syra. Rozhliadala sa po skalnatých horách v údolí ako kamera v dlhočiznej televíznej relácii o počasí v turistických strediskách. Vrcholky štítov pokrýval starý sneh. Po vyhladených skalách sa hnali riavy sivej vody. Po strmých serpentínach sa presúval hôrny výstroj. Svahy pretínali červené lanovky. Náprotivnú stranu údolia zahaľoval opar. Prestalo pršať. A začalo liať.
„Vynikajúco si tu oddýchnete,“ povedala jej majiteľka kúpeľného hotela na recepcii. Potom na privítanie krátko jódlovala. Na šindľovú strechu bubnovali kvapky.
„Vyzeráte veľmi pekne. Pristane vám to,“ vyhlásil recepčný, sotva dvadsaťročný muž. Marlene zvažovala, či tým náhodou neporušil zákon.
„Môj syn Torsten,“ vysvetlila sebavedome pani.
To je mi úprimne ľúto, pomyslela si Marlene. Rustikálna tvár pevne stavaného mladíka prezrádzala, že ešte aj v tomto veku pije na raňajky kakaové mlieko a denne zje jedno balenie arašidového masla. V takýchto veciach sa vyznala.
„Prepáčte, koľko mám na izbe televíznych staníc?“ spýtala sa Marlene. Zrak upierala na drevené obloženie miestnosti, na ktorom rozbujneli poľovnícke ornamenty.
„Všade na okolí sa dá chodiť na výlety,“ odvetila pani. „Priamo v areáli sa môžete okúpať v termálnych prameňoch. Lanovka vás vyvezie až na hrebeň.“ Na jej zástere s krátkymi rukávmi sa opakoval halucinačný motív horského priesmyku. Zdvihla ruku a natiahla sa pre kľúč od Marleninej izby. Podpazušie mala hnedé a husté.
„Dúfam, že programy nie sú len v hatlanine, ktorú tu považujete za nemčinu?“
„Obzvlášť vám odporúčam výlet do lyžiarskeho strediska. Na vrchole nájdete horskú chatu s ľudovou hudbou. Tunajší majstri. Protestanti, samozrejme. Určite vás roztancujú,“ vysvetlila. Pyšne dodala aj názov najvyššieho kopca v regióne. Znelo to ako označenie čistiaceho prostriedku na riad.
„Vraveli ste kresťanská tanečná hudba?“ spýtala sa Marlene.
Vo svojej rozľahlej izbe si sadla na posteľ. Najprv však zo širokého prestieradla odhrnula trojcentimetrovú vrstvu katalógov alpínok a enciánov. Uprostred širokej miestnosti ležal vycivený kufor a chrlil zo seba svoj obsah. Na vyšívaný koberec sa zmestila prevažná časť folklórnych zvykov tohto územia.
V hoteli sa zjavne smeti vyberali sedemkrát týždenne, aj keď tu práve nikto nebýval. Marlene pri okne zašmátrala rukou, aby sa presvedčila, že to nie je tapeta a bukolická scéna výhľadu je ozajstná. Starca v kroji, kravu, mokrý les ani sivý ostrý štít sa jej však prstami roztrhať nepodarilo.
Zapla televízor. Štyridsaťkrát prepla, až sa dostala na americké správy o počasí v európskych dovolenkových sídlach. Potom sa nahlas rozplakala. Vzlyky prerušovala len jej štikútavka.
Za toto všetko môže Google, opakovala si.
Dávno to nie je len internetový vyhľadávač či jedna z miliárd webových stránok. Už znamená neporovnateľne viac. Stal sa univerzálnou metaforou.
Nemôžete si byť istý pred ničím. Len čo sa o vás na sieti niečo vyskytne, Google vás vypátra. Pozháňa podrobnosti. Overí platnosť zdrojov. Doplní linky. Detaily zadelí do skupín podľa dôležitosti. Pripojí fotky. Filmy. Zvuky.
A trvá mu to presne tak krátko, ako vám pochopiť, že máte problém.
Sú to údaje, z ktorých sa nevykrútite. Správy, čo nepopriete. Odkazy umiestnené naraz všade. Dáta dostupné každému.
Zadajte svoje meno do Google. Uvidíte sa ako na dlani. Pozoruje vás pritom, ktokoľvek chce. A možno práve dopĺňa cenné poznatky o vašej minulosti.
Pripravte sa na vysvetľovanie. Šéf. Advokát. Priateľka. Mama. Dcéra. Dcérina kamarátka. Otec dcérinej kamarátky. Policajt zavolaný otcom dcérinej kamarátky. Všetci sa budú pýtať. Dlho a dôrazne.
Mestá, kde ste údajne doposiaľ neboli. Šaty, aké by ste si dozaista neobliekli. Firemné peniaze, čo ste zaručene nespreneverili. Hotelové izby, v ktorých ste určite neprespali. Drogy, čo ste vraj jakživ nevzali. Sexuálne polohy, o ktorých ste partnerovi tvrdili, že sa vám hnusia.
Rozvedené manželstvá. Rozhádané príbuzenstvo. Vyhadzovy zo zamestnania. Skončené priateľstvá. Skrachované firmy. Prezradené mobilné čísla. Zverejnené bankové heslá.
Základné pravidlo v takýchto prípadoch znie: Nenadávajte na zrkadlo! Neobviňujte Google!
No Marlene na prázdnej posteli čkala a porušovala ho stále znova.
Ešte včera pracovala v Berlíne. Jej kancelária sídlila na jednej z tých dlhočizných širokých ulíc v centre, ktoré po štrnásťdňovej chorobe nespoznávate. Pôsobila v zamestnaní, o ktorom si jej rodičia mysleli, že si ho vymyslela, aby upokojila ich obavy o jej budúcnosť.
Agentka zmien. Lovkyňa trendov. Špeh aktuálnych prúdov. Súkromné očko strategického marketingu.
Špička vo svojej brandži. Keď sa Marlene vydala na lov, neunikli ste jej. Nový smer objavila, len čo sa niekde ukázal. A rovnako bleskovo ho vzápätí predala netrpezlivému klientovi.
Zaryté undergroundové kapely dokázala cez noc previesť do veľkých vydavateľstiev. Od nadaných alternatívnych spisovateľov vedela o mesiac vytĺcť scenáre telenoviel. Talentovaných sprejerov graffiti vyvádzala z periférie rovno do grafických štúdií reklamných agentúr. Nádejných módnych návrhárov menila na tvorcov konfekčnej bielizne, aká sa predáva v potravinách. Z mladých filmárov robila režisérov relácií o varení.
No zabudla na Google.
Stačila jediná fotka a Marlene sedela tisíc kilometrov južne uprostred insitnej alpskej scenérie.
Stalo sa to na verejných toaletách. Na nočnom večierku najväčšieho odberateľa jej správ. Marlene živila malá britská firma, ktorá sa v Nemecku tvári, že je americkým koncernom s nadnárodným pôsobením a sídlom v Číne. Príšerné pracovné podmienky v treťom svete sú dnes veľmi v móde. Ak ste pri výrobe nealkoholického nápoja neumučili najmenej troch indonézskych brigádnikov, cynická mladá generácia si nelogne ani dúšok. No ak prepúšťate tehotné ženy, vraždíte odborárov a deti nútite k nadčasom, pripravte sa na vodcovstvo na trhu.
Zbohatla vďaka tejto firme, ktorá chrlí pollitrové strieborné plechovky s modrým nápojom. Z jednej piksle bleskurýchlo získate málo energie, a o trocha pomalšie veľa tuku. Marlene nepredávala produkt, ale životný štýl. Vytvorila hnutie. Nové slovo z domácností ako Ajax, Nutella, John Grisham alebo Playstation. Sladkastú brečku postupne vnútila polovici kontinentu, ale sama ju piť nedokázala. Dvíhal sa jej žalúdok. Lenže podľa zmluvy inú plechovku limonády do konca života nemohla chytiť do ruky, ani sa k nej priblížiť ústami na menej ako pätnásť centimetrov.
V kabínke si Marlene preliala do krikľavej plechovice svojho chlebodarcu nesýtenú minerálku. Samozrejme, dávala si pri tom pozor na kameru. Ale iba na jednu. Oficiálnu. Na chvíľu zabudla na civilizáciu voyeurov. Na všadeprítomné oko médií. Vypustila z hlavy, že milióny ľudí z nejakého dôvodu skutočne zaujíma, čo robia ostatní na záchode.
Šéfovia firmy si o deň neskôr na internete nepozreli len fotku. Pustili si aj film. Zapli si zvuk. Klikli na príbuzné linky. Zamestnávateľ ju namiesto odstupného poslal sem, aby sa po výpovedi dala do poriadku.
Preto obviňovala Google. A nemohla prestať štikútať. Klienta zjavne ešte neprešla zúrivosť.
O chvíľu vychádzala z hotela prezlečená do vrchárskej výbavy.
„Viem, že chceš, aby som ťa sprevádzal,“ zavolal za ňou pri dverách Torsten. Stál za recepčným pultom v červenej károvanej košeli a zamával rukou. Potná škvrna v jeho podpazuší bola tmavá a veľká.
Nezareagovala. Obklopila sa vytrvalým dažďom a gýčovou dovolenkovou panorámou. Rozhodla sa, že rovno tu a teraz uloví nový trend. Nájde zlomový bod ďalšieho vývoja. Potenciálnu globálnu udalosť. A vráti sa do berlínskej kancelárie s výhľadom na červené koberce pred butikmi na Friedrichstrasse.
Vnorila sa medzi najbohatších ľudí kontinentu. Zapojila všetky svoje metódy. Ostražito sledovala medzinárodné osadenstvo obklopené liečivou vodou a štvortisícovkami. Zdolávala priesmyky a premoknutá zdravila okoloidúcich vo francúzštine. Fotila, nahrávala, nakrúcala. No pri pátraní sa nemohla zbaviť dojmu, že ktosi neustále pozoruje ju. Myslela na kakao a arašidové maslo.
Neuniklo jej nič. Masívne tenisky trénerky vo fitnes centre. Denne jedno balenie müsli, tri litre minerálky, v noci tajne biela čokoláda.
Nápadný vekový rozdiel páru, čo sa bozkával v masážnej vani. Spoločný obed v miestnej reštaurácii, účet zaplatila ona.
Spľasnutý účes belgického barového hosťa. Za noc fľaša džinu, vrecko arašidov a balenie prezervatívov.
Zámerne hluční milenci v prezliekarni. Dnes ešte nespotrebovali nič.
Prevesené skoby na pleciach horolezca. Čierny chlieb s provensálskou paštétou, dve pivá a spiatočný lístok na lanovku.
Razom vyhodnocovala objednávané jedlá. Logá na oblečení. Zvyky správania. Počúvala rozhovory, vnímala gestá, učila sa obľúbené zvraty. No po troch daždivých dňoch nenašla nič. Ani náznak. Nijaký nový prúd. Bizarný spotrebiteľský trend. Hudobný smer šíriaci sa rýchlosťou paranoje. Masová módna vlna. Ani nastávajúci škandál zábavného priemyslu.
Postrehla len, že smery, ktoré pred pár mesiacmi objavila, sa medzičasom zmenili na retro. Štýly oblečenia, aké nedávno propagovala, odmietali nosiť už aj tunajší obyvatelia. Aj jej generácia chcela byť poslednou, no rýchlo ju vytláčala nová. Marlene otravovalo samotné pomyslenie na ďalší kvázi nový trend. Unavovala ju predstava entej naháňačky za pochybnou tendenciou. Čoraz väčšmi si uvedomovala, že musí urobiť niečo celkom iné.
V hotelovom bare si kúpila dve škatule plné módneho energetického nápoja. Jednu striebornú piksľu dokonca otvorila a modrú tekutinu vypila na ex. Naplo ju. V miestnosti cítila závan kakaového mlieka.
Potom znova sedela na posteli. Obložená plechovkami. Konečne prestala čkať.
Ozvalo sa zaklopanie na dvere. Očakávala ho a vopred sa pripravila.
„Môžem vojsť?“ spýtal sa Torsten a bez zaváhania vstúpil dnu.
„Nie! Chcem byť sama. Odíď,“ povedala rázne. Vstala a podišla k nemu. Pritvrdo mu prstom prešla po tvári. Ukazovákom zastala na priehlbine hornej pery a škrabla nechtom.
„Nemáš trocha arašidového masla?“ spýtal sa.
„Smrdí ti z úst. Choď odtiaľto preč,“ opakovala. Ťahala ho za vlasy. Gniavila mu krk. Silno štípala líce.
„Chceš, aby som zostal tu. Dúfaš, že neodídem,“ odsekol.
„Hnusíš sa mi,“ odvetila Marlene. Zahryzla mu do pleca. Rázne mu skrútila prsty na ľavej ruke. Energicky mu zovrela boky. Rozdrapila prepotenú károvanú košeľu.
„Páčim sa ti,“ oznámil.
Kmásala Torstenovi špinavé menčestrové nohavice. Drsne mu trela kožu na stehnách. Myslela na to, že vybudovať dobrú značku môže trvať aj sto rokov, ale na jej zničenie stačí deň. Informačná vojna bude prebiehať v médiách, ale rozhorí sa až v hlavách. Milióny ľudí na internete radi sledujú aj to najbrutálnejšie násilie v cudzích posteliach.
„Si odporný. Lež a nehýb sa. Dám si na tvár masku,“ zašepkala.
Nasadila si čiernu lesklú kuklu s otvormi len pre oči a nos. Zbadala, že sa vyplašil.
„Vzrušuje ma to,“ zaklamala. Chcela to mať rýchlo za sebou.
„Nechceš sa napiť?“ spýtala sa.
Prikývol. Piksľa jej pri otvorení pod prstami zasipela.
Zverejnenie na sieti potrvá len okamih. Podrobnosti pozháňa Google.
Autor: NABUDÚCE ĽUBOMÍR FELDEK
