František Tóth je nespokojný, že z návrhu zákona vypadlo, odkedy začnú platiť vzdelávacie poukazy na mimoškolskú činnosť. Chce bojovať za to, aby sa do zákona dopísal jasný termín odkedy platiť budú. FOTO AUTORKA
Na základnej kostre zákona o financovaní školstva pracoval niekoľko mesiacov štátny tajomník pre základné a stredné školstvo FRANTIŠEK TÓTH.
Nový systém počíta s tým, že hlavným správcom peňazí bude krajský školský úrad. Peniaze tak vlastne pôjdu starým modelom - z ministerstva na krajský úrad, potom zriaďovateľovi a potom škole. V rámci decentralizácie sa to predsa malo zmeniť?
„Viacerí sme pánu ministrovi navrhovali a stále navrhujeme, že keď máme osem vyšších územných celkov, ktoré sú silné a majú dosť peňazí, nemusia ísť peniaze takto. Navrhujeme, aby peniaze išli priamo aj na veľké mestá, ktorých je okolo 120. A keď už musí byť nejaká štátna správa, nech sa stará o malé obce, lebo s 2500 obcami my nemôžeme komunikovať. Pán minister na to má však iný názor.“
V návrhu zákona sa píše, že krajský školský úrad môže zriaďovateľa školy obísť a peniaze určené pre školu alebo školské zariadenie poskytnúť priamo im. Za akých podmienok?
„Toto je bod, s ktorým zásadne nesúhlasím a nesúhlasí s ním ani ZMOS. Je to jeden z ochranných mechanizmov, ktoré môžu zákon negovať. Ak sa totiž zriaďovateľ napríklad rozhodne niektorej škole nepomôcť alebo ju zrušiť, škola pôjde vyplakávať na krajský školský úrad. Ten podľa tohto bodu môže uznať jej plač, zobrať peniaze od zriaďovateľa a dať ich priamo škole. A to môže byť veľmi nebezpečné, lebo krajský školský úrad sa stane základným hráčom v teritóriu. On bude zvažovať, či škola dostane zelenú alebo červenú kartu, a nie zriaďovateľ. Ten je však svojím spôsobom majiteľom a je za ňu zodpovedný.“
Počas prvých troch rokov od prijatia zákona má trvať prechodné obdobie. Zriaďovateľ školy bude dostávať peniaze najmenej vo výške garantovaného minima. Čo to znamená?
„Garantované minimum je tu aj kvôli ochrane malotriedok. Celoslovenský priemer je dnes okolo 20 000 korún na žiaka základnej a strednej školy. Niektorá malotriedka však potrebuje aj 60 000 korún na žiaka, preto jej normatívny príspevok nebude stačiť. V prvých troch rokoch prechodného obdobia preto minister určí výšku garantovaného minima, ktoré škola musí dostať. Ak určí, že napríklad dostane 90 percent z minuloročného rozpočtu, musíme jej v tomto období rozdiel medzi normatívom a minimom buď my, alebo zriaďovateľ dorovnať.“
Už sa vie, koľko bude garantované minimum v budúcom roku?
„Dnes sa to nevie, musí ho určiť minister, ktorý si to vyhradil do nižšieho predpisu. Je samozrejmé, že bude veľký tlak na to, aby garantované minimum bolo čo najvyššie. Čím vyššie však bude, tým pôjde proti celkovej filozofii zákona. Ten totiž hovorí - rozmýšľajte, racionalizujte, šetrite. Ale ak bude mať škola garantované minimum na 100 percent predchádzajúceho roka, nebude mať žiadnu motiváciu šetriť a zlučovať školy.“
Školy budú dostávať peniaze podľa počtu žiakov, takže niektoré dostanú menej ako po iné roky. Bude to pre ne zmena k horšiemu.
„Ako pre koho. Celkový balík peňazí je o čosi väčší ako po iné roky a nemôžu sa predsa vypariť. Je možné, že prvý rok to bude kostrbaté, preto máme prechodné obdobie a vyčlenenú rezervu vo výške troch percent z objemu rozpočtu.“
Bude stačiť?
„Poviem vám, aké máme skúsenosti z uplatňovania dohodovacieho konania v tomto a minulom roku. Kým zriaďovatelia typu VÚC vedia, že na ministerstve ešte sú nejaké peniaze, nerobia nič iné, len vyplakávajú, ako sa majú zle. Peniaze poschovávajú a vytvárajú tlak na školy, aby sa nám sťažovali, že nemajú ani na tarifné platy. Keď však prestanú naliehať a začnú situáciu riešiť, zrazu sa zistí, že peňazí majú dosť. Je to prirodzený obranný mechanizmus vytvorený ešte z čias totality: kým je možné zo štátneho čosi odtrhnúť, tvárime sa, že nič nemáme.“
A ak nebudú mať napríklad na opravu? V návrhu zákona sa píše, že ministerstvo má prispievať aj na odstraňovanie havarijných situácií. Môžu sa teda naň školy v tomto prípade obrátiť?
„Bude vytvorený havarijný fond. Musím však povedať, že tento rok je fond maličký a požiadavky obcí sú obrovské. Komisia, čo má určovať, ktorej škole peniaze na opravu dá a ktorej nie, je vystavená obrovskému tlaku a lobingu zo všetkých strán. Preto si myslím, že aj tieto peniaze mali radšej ísť čím nižšie na zriaďovateľov, aby si ich oni prerozdelili.“
Po novom budú štátne, cirkevné aj súkromné školy dostávať peniaze rovnakým dielom. Aký na to máte názor?
„Ideovo s tým jednoznačne súhlasím a musím povedať, že s touto myšlienkou prišiel sám minister. Neviem však, či to spoločnosť dokáže pochopiť. Svedčia o tom aj reakcie niektorých riaditeľov, čo sa týmto paragrafom cítia dotknutí. Rozhodli sme sa však, že do toho ideme a budeme to presadzovať. Veď hovoríme o normatíve, ktorým štát prispieva na vzdelanie každého žiaka bez rozdielu na to, do akej školy chodí.“
Už dávnejšie ste navrhovali vzdelávacie poukazy. Budú?
„Ešte deň pred konečnou verziou návrhu zákona v nej bolo jasne napísané, odkedy začnú platiť. Ale zrazu tam je napísané, že vzdelávacie poukazy len môžu byť. S tým nesúhlasím a budem chcieť, aby to bolo tak, ako som navrhoval. Chápem, že strach voči novému, razantnému kroku, ako sú vzdelávacie poukazy, je veľký. Práve preto sme v prvej etape chceli cez vzdelávacie poukazy rozdeliť len tri percentá peňazí na mimoškolskú činnosť. Chceme, aby sa začal spotrebiteľský výber, aby školy, ZUŠ-ky či centrá voľného času, začali obchádzať rodičov, aby k nim dali deti. A keby to fungovalo rok, dva a ľudia by zistili, že je to dobré, mohli by sme to začať vo väčšom.“
Váš návrh zákona bol nakoniec sčasti akceptovaný. Ako ste s výslednou verziou spokojný?
„Som trochu sklamaný, že minister neprijal moju verziu zákona, ale so základnými princípmi návrhu súhlasím. Myslím si, že niečo by sa ešte dalo vylepšiť, aby bol zákon vhodnejší pre prax. V programovom vyhlásení vlády sme si napríklad dali záväzok že presunieme na školy nákup učebníc, pedagogickej literatúry či pomôcok. Zákon na to však nereflektuje. Myslím si, že ak dôjde k vhodnému kompromisu, bude to dobrý zákon.“ SOŇA REBROVÁ
