Na týchto miestach bola pred rokom hrádza a cesta. Doposiaľ to nikto neopravil. Čo sa stane, keď sucho vystriedajú dažde a hladina dunajských ramien znova stúpne?
Ešte pred rokom tu boli štrkové pláže a priehľadná voda, dnes sa v jazere hŕstka kúpajúcich brodí žaburinou.
Hoci od povodne na Dunaji uplynul už rok, škody stále nie sú odstránené. Niektorí chatári z rekreačnej oblasti pri Šúľanskom jazere sa vrátili a domy opravili, mnohé chatky však zostali opustené.
Sused pani Viery vraj vždy hovorieval: Neverím dvom veciam – že raz padnú komunisti a na Šúľanskom jazere nebudú komáre. Minulé leto sa mu splnilo aj to druhé. Obyvateľov chatiek na brehu priezračného štrkoviska naozaj nepríjemný hmyz z neďalekých dunajských ramien neobťažoval. Zato ich vzal útokom rovno vodný živel. Najprv z jari roztrhol Dunaj hrádzu a doslova zmyl z pobrežia deväť chatiek a jedno auto. Bola to však iba predzvesť. Uprostred leta predviedla rieka celý svoj ničivý arzenál. Stačilo jej pár hodín, aby premenila raj rekreantov neďaleko Gabčíkova na smradľavé more. Dospelí chlapi pri tom pohľade plakali ako malé deti. Je to presne rok, čo nás sužovali ničivé povodne.
Ani tohto roku vo Vojke, v Bodíkoch ani v Šúľanoch komáre neštípu. Nie všetci z dlhoročných osadníkov to však ocenia. Z vody ešte stále trčia štíty domčekov, ktoré strhla voda. Aj mnohé chatky na brehu zívajú prázdnotou. Ich majitelia nemali peniaze alebo elán znova ich vrátiť do života. Aj tí, ktorí zostali, nejasajú. Niektorí sa s nami nechceli rozprávať, ešte vždy urazení starými reportážami o ich utrpení.
„Nehnevajte sa, nebudem vám nič hovoriť,“ odbije nás rázne pani s ruským prízvukom. Jej dcéra, ktorá sa oddávala slniečku „hore bez“, si rovno berie uterák a mizne v chatke.
„Médiá nám v ničom nepomohli, akurát nás osočili, že sme tu bez povolenia, čo nie je pravda. A ako si žijeme? Vidíte, kto chcel, dal si to do poriadku,“ zasyčí žena a dvere sa zabuchnú.
o o o
Kráčame po brehu. Z vody vytŕčajú konáre stromov, rákosie. Voda je zelená, pokrytá žabincami. Veľa ľudí sa v nej nekúpe. Vlastne je tu prázdno, akoby nevrcholilo leto a národ neničili horúčavy. Konečne natrafíme na rodinku. Kráča k vode a okrem nafukovačky, kolesa a uterákov majú dospelí v rukách aj hrable. Kým vpustia deti do vody, hrabú žaburinu preč od brehu.
„Nemtudom,“ zavrtia hlavou na naše otázky.
o o o
Pred chatkou na strmom brehu manželia kosia trávu. Sú zhovorčivejší:
„Ešte pred rokom tu všade boli štrkové pláže. Plno národa, dnes sa do vody odvážia len ľudia z chatiek. Lebo, čo iného tu majú robiť. Miesto je zaujímavé len kvôli kúpaniu.“
Kde-tu pri vode sú navozené štrkové jazyky. Obyvatelia si zaplatili tatrovky a na vlastné náklady si vybudovali malé ostrovčeky pláží. Jazero je aj po roku stále oveľa vyššie, ako bývalo, a breh sa premenil na blatovú brečku.
„Hrádza a cesta, ktoré potopa strhla, dodnes nie sú opravené a prúdi tam voda z dunajských ramien. Darmo telefonujeme, kto to opraví. Urbariát, povodie Dunaja aj vodohospodárske stavby si problém prehadzujú ako horúci zemiak, nemôžeme sa dopátrať, kto je kompetentný. Neurobili ani len mikrobiologický rozbor vody, a to tu všade plávali latríny. Zhodou okolností práve dnes prišli z hygienického ústavu v Dunajskej Strede spraviť rozbor, ale výsledky vraj budú až o týždeň. Bola to iniciatíva osadníkov. Urbariátu, ktorému platíme nemalé nájomné, je všetko jedno.“
o o o
Šúľanské jazero má od povodne nový orientačný bod. Luxusnú drevenú chatku žiariacu novotou. Akurát, že stojí šikmejšie ako slávna veža v Pise a terasu nadnáša jazero. Na brehu ju vlastne podopiera už iba jeden strom. Nepotrvá zrejme dlho, kým oranžový domec celkom podmyje a polmiliónový majetok vezme voda doslova.
„Prestali sem chodiť,“ informuje nás suseda z vedľajšej maringotky.
„Je to škoda, lebo to bola celkom nová stavba. Opustenú ju časom ľudia celkom rozkradli. Pobrali okenice, dvere, všetko, čo sa dalo zužitkovať.“
Jej rodina si na rozdiel od majiteľov chaty elán zobrať nedala. Hoci ich maringotku odplavilo hodný kus, hľadali ju a keď ju našli, zavolali bager, traktor a dopravili ju späť na pôvodný pľac, kde stávala bez pohnutia desať rokov.
„Nezostalo len vysúkať si rukávy a dať všetko do poriadku. Roboty bolo ako na kostole, všade smradľavé bahno. No do jesene sa v nej znova dalo bývať.“
Neboja sa naďalej zostať na brehu jazera susediaceho s Dunajom a pretrhnutou hrádzou?
„My to tu máme radi a veríme, že storočnú vodu druhý raz nezažijeme.“
o o o
Iveta je zo Šamorína a pri Šúľanskom jazere trávi s rodinou všetky víkendy. Vlani si chatku kompletne zrekonštruovali. Celú jar i polovicu leta pracovali, v augustovú sobotu konečne odišli majstri. Domáca pani sa už len mala rozhodnúť, či chce na novej linke strieborné alebo zlaté kľučky. V pondelok do chatky vtrhla storočná voda a novú kuchyňu, obloženia, dlážku, to všetko vzal čert. V izbe dosahovala voda 180 centimetrov. Našťastie, aspoň stavba zostala stáť na mieste.
„Voda stúpala strašne rýchlo. Vojaci vyháňali ľudí z osady, potom ju uzavreli, nesmeli sme sem niekoľko dní. Manžel sa sem však dostal. Klamal, že bývame v prenájme v Dobrohošti, miestnych totiž púšťali. Sledoval, čo sa deje z protiľahlého brehu, ďalekohľadom. Z vody nám trčala iba strecha. Je to chlap ako hora, ale keď videl tú spúšť, mrnčal ako malé decko.“
Do osady sa mohli chatári vrátiť viac ako po týždni.
„Mali sme gumáky, čierne pršiplášte, v každom vrecku Savo namiesto pištole. Vyzerali sme ako rádioaktívna čata, čo ide odmorovať krajinu po atómovom výbuchu. Voda už opadla, no cesta bola zanesená bahnom. Hrozne smrdelo, hnus! Chlapi ohrnuli nosy, no nás, osem žien, zobralo lopaty a odhrnulo prístup.“
Namiesto zrekonštruovaného domu našli spúšť.
„Vydutá dlážka, steny povytŕhané. Všetko sme museli vyhodiť, nábytok, matrace, nič sa nedalo použiť, lebo voda bola strašne špinavá, veď vyvalilo aj latríny. Vlastne si tie dni ani presne nepamätám, bolo to ako vo sne. Musela som byť v regulárnom šoku. Sledovala som v televízii povodňové správy a plakala. Nie kvôli sebe, ale kvôli ľuďom v Devínskej Novej Vsi, v Prahe… Keďže sme ničivú vodu pocítili na vlastnej koži, dokázala som sa vžiť do pocitu ľudí, ktorým povodeň vzala domy. My sme mali iba víkendovú chatku, mali sme sa kam vrátiť. Ale tí nešťastníci, čo sa z tej hrôzy nemali kam podieť? Keby som prišla o domov, to by som zrejme neprežila.“
Ani v Šamoríne sa však Iveta necítila celkom bezpečne. Chodili rôzne poplašné fámy, že zatopí aj mestečko.
„Vraj nás obetujú, odstrelia hrádze. Dôchodcovia sedeli na priedomí, pripravení aj s občianskym preukazom a rodným listom, prichystaní na evakuáciu. Bolo to veľmi depresívne.“
Dnes je už chatka Ivetinej rodiny opravená, na rozdiel od domčekov v susedstve, ktorých obyvatelia to vzdali a domy zostali opustené a spustnuté. Aj na tejto strane jazera pláž zmizla, voda stúpla snáď o šesť metrov. Ivetina rodina to však neberie tragicky.
„Je pravda, že tu bývala priehľadná voda a teraz si sem Dunaj priplavil vlastnú faunu a flóru. Nuž ale, zase sa tešia rybári.“
o o o
Posledná zastávka vedie k pretrhnutej hrádzi. Voľne ňou prúdi dunajská voda. Na kopčeku stojí chatka Amálka. Hoci sa nachádza na najkritickejšom mieste, kde sa skaza začala, je postavená dostatočne vysoko, takže ani veľká voda na ňu nedosiahla. Jej obyvatelia zato našli týždeň po povodni na terase na stolíku kopec odpadu. Pomsta nejakého dobráka za to, že mali šťastie.
Povodeň však ani Amálku celkom neobišla. Voda vzala sedenie, ohnisko, nachystané zásoby dreva a nový pontón, ktorý dostala hlava rodiny k šesťdesiatke. Zostal z neho iba kovový rám. Vyvrátený trčí z vody ako memento. Snáď sa raz spojazdní, keď voda opadne.
„Pre tento koniec osady bola hrozná už prvá povodeň, čo prišla na jar,“ spomína pani Viera.
„Bolo to okolo Veľkej noci a Dunaj zrazu začal strašne rýchlo stúpať. Radšej sme odišli, lebo situácia sa mohla stať životunebezpečná z hodiny na hodinu. Susedia zostali, auto si priviazali k stromu. Voda však prerazila hrádzu a strom vyvrátilo. Za pár hodín zobrala nielen auto, ale aj deväť chatiek. Už ich nikdy nepostavili. Voda rýchlo opadla, no pozemky boli nenávratne preč. Na územie sa iba navozil štrk, aby sa tadiaľ dalo aspoň prejsť. Augustová povodeň však celé jazero premenila na jedno veľké more. Dá sa to ešte niekedy do poriadku?“
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
