Peter Bondra s manželkou Ľubou. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Monológ trojnásobného najlepšieho slovenského hokejistu, ktorý si v dobrom spomína aj na motivačný výcvik Petra Slaninu a mladícke povinnosti„Je to pre mňa šok. Naozaj som nepomýšľal na prvenstvo v hlavnej kategórii ankety Zlatý puk. Prvýkrát som začal dúfať až vo chvíli, keď som na tabuli videl svoje meno v priebežnom poradí na prvom mieste. Začal som sa potiť, nemal som pripravený žiadny príhovor, ani pero poruke. V takýchto chvíľach nie je vždy šťastné spomínať mená ľudí - trénerov či spoluhráčov, ktorí vám v živote najviac pomohli. Ľahko by sa mohlo stať, že by som na niekoho zabudol, čo by ma veľmi mrzelo. Napríklad Michal Pivoňka. Ten ma naučil základy fungovania vzťahov a zákonitostí NHL. Mnoho z toho používam dodnes. Z času na čas si zavoláme. Zhodnotí môj výkon a rovno povie, čo som mal urobiť inak, lepšie. Nedávno sa bol za mnou pozrieť v Tatrách. Žije v Tampe, jeho deväťročná dcéra hrá veľmi dobre tenis.
Peter Bondra počas bratislavskej exhibície Sever - Juh v modrom drese Severu.
ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP
Imidž úprimného úsmevu
Počul som názor, že v tohtoročnej vyrovnanej konkurencii v diváckom hlasovaní zabodoval môj imidž. Neviem si to celkom vysvetliť, čím to je, žiadneho imidžmejkra nemám. Tento rok som si ho zmenil iba nedobrovoľne, keď mi v priebehu sezóny ubudli predné zuby. Už sú na ich mieste nové. Majú špeciálnu vlastnosť, že sa v istom rozmedzí môžu ohýbať. Neteším sa, že hneď budem skúšať, ako odolajú puku či súperovej hokejke. To som už počas kariéry viackrát pocítil. Dobre viem, že puk chutí ako guma a hokejka ako drevo. A v poslednom čase sú rôzne nové materiály doslova nechutné, navyše na tvári narobia najviac šarapaty. Záruka na moje nové, experimentálne zuby spočíva v tom, že ak o ne prídem, urobia mi ďalšie. Len to už bude viac bolieť, museli by ich po minioperácii vložiť priamo do ďasna.
Kryt na ústa som nikdy nenosil, som stará škola. Ale môjho syna nepustím na ľad bez chrániča tváre a krku.
Keď sa trasie hlas
Priznám, že sa mi pred poďakovaním za mikrofónom dojatím triasol hlas. Pri hokeji sa mi to stalo druhýkrát v živote. Prvý raz na konci nášho snaženia v tomto ročníku Stanley Cupu po prehre s Tampou. Po otázke, či som mohol urobiť pre mužstvo viac, som pred kamerou dostal „break down“, nával emócií. Otázka bola jednoduchá, ale zároveň hlboká. Uvedomil som si, že každý sme mohli urobiť naozaj viac.
Fotografie pre vnúčence
Istý pán mi zbiera články v rôznych novinách, ktoré vyjdú počas sezóny a zhromaždí mi ich na vkusnom hárku. S fotografiami už nie je taký problém, dajú sa pozrieť na internete, nedávno mi aj fotografovia na Slovensku venovali cédečko, kde mám archivované množstvo zaujímavých snímok. Deti ich už poznajú, tak ich raz možno budem ukazovať vnúčatám. Najkrajšie sú prirodzene tie s pohárom majstra sveta nad hlavou a medailou. Okrem toho mi fotky pripomínajú viaceré stretnutia s politikmi či celebritami spoločenského života. Mám osobnú fotku s bývalým viceprezidentom USA Alom Gorom, naším pánom prezidentom Schusterom, spevákmi Mirom Žbirkom i ďalšími. Potešilo ma, že na vyhlásení v Bratislave som si vypočul Elán, s Paľom Haberom som dokonca v kontakte, občas si zavoláme. Keď je v Amerike nablízku, príde sa pozrieť na hokej. Otvorene sa priznám, že snívam, že do archívu mi raz pribudne aj obrázok so Stanley Cupom.
Zodraté DVD
Moje deti vo Washingtone nemajú možnosť sledovať prenosy z majstrovstiev sveta. Keď som im po našom titule v Göteborgu priniesol DVD so záznamom našich zápasov, celý rok si Niki s Davidom donekonečna púšťali, až ho zodrali. Naspamäť vedeli aj vety komentátorov. Keď som prišiel teraz zo šampionátu z Fínska, prvá otázka znela, či mám DVD alebo kazetu s našimi zápasmi. Boli sklamaní, že som ich ešte nemal k dispozícii.
Facka s Tampou, strach pred Českom
Po tohtoročnom vyradení v prvom kole play off s Tampou mi bolo veľmi ťažko, nedokážem ani slovami vyjadriť sklamanie. Vtedy by som plakal ako malý chlapec. Bolo to aj tým, že po príchode Jágra nás mnohí pasovali za jedného z horúcich favoritov. Namiesto toho sme dostali facku. Dúfam, že tá nás do budúcnosti posilní. Do kempu príde každý dobre pripravený. Vedel by som si predstaviť, ako posilniť Capitals slovenskými hráčmi. Žigo Pálffy, Paľo Demitra, Marián Hossa, Jožo Stümpel, Šatan - takí hráči nám stále chýbajú. A Zdena Cháru by sme do obrany potrebovali ako soľ.
Bolela ma aj prehra v semifinále MS so Švédskom. Vtedy som sa však snažil byť medzi novinármi pozitívne naladený, aby som navodil atmosféru dôvery, že ten posledný súboj s Čechmi zvládneme. Ale teraz vám poviem, že tesne pred zápasom som sa bál. Strašil ma pocit, aby sme nesklamali divákov doma.
Iste, aj ja som už vo veku, keď niekedy pomýšľam na skončenie kariéry. Tie myšlienky prichádzajú najmä po neúspechoch. Najlepší liek je víťazstvo a vedomie, že sa ti niečo podarilo a niečo pre mužstvo dokážeš. To ma potom poháňa do ďalšej roboty. Hoci sezóna v NHL nám veľmi nevyšla, ostali mi v pamäti aj úspešné okamihy. Bolo ním prekonanie gólového rekordu Petra Šťastného. Je pre mňa česť, keď sa moje meno spája s ním.
V Košiciach štyri roky najmladší
Rád si spomínam na svoj titul majstra Československa, ktorý som ako osemnásťročný získal v košickom drese v roku 1986. Navyše sa nám rozhodujúci zápas finále play off podarilo vyhrať v hlavnom meste Česka. Nemám nič proti Prahe, ale prežívali sme to ako satisfakciu. Vtedy nás skoro na všetkých štadiónoch brali ako košických Maďarov (smiech). Kričali na nás Ria-ria Hungaria. Dojímavé bolo, že po prílete do Košíc nás okolo polnoci vítalo na letisku desaťtisíc divákov. V košickom tíme ma zaúčali Peter Slanina s Igorom Libom. Na Petra Slaninu mám špeciálne spomienky. Vždy po tréningu sme triafali žŕdky o peniaze.
Z ľadu som sa dostal, až keď Peter vyhral aspoň desať korún. Skrátka, musel byť v pluse. Ak som náhodou o desať alebo dvadsať korún vyhrával, hrozilo, že zmeškám obed. Bol to pre mňa istý motivačný výcvik. Slaninka si nepripúšťal prehry. Keď som v kabíne zbadal Igora Libu, srdce sa mi rozbúchalo. Vtedy bol spolu s Darom Rusnákom a Vincom Lukáčom v najväčšej sláve. Pozorne som sledoval, ako si obúva korčule a bol som rád, že som pri ňom mohol sedieť v kabíne už ako osemnásťročný. Vyplývali z toho aj obligátne povinnosti. Živo si pamätám, ako sme s Jergušom Bačom nosili hokejky v ťažkej mŕtvole (špeciálny vak - pozn. red), puky, brúsku, plus vak s vlastným výstrojom. To všetko sme nakladali do vlaku. Starší si na peróne zhodili svoje vaky, vyrazili na párok, v Čechách na „buřta“, a my sme museli strážiť ich vaky. Hladní s vyťahanými rukami od nosenia. Každý tým prešiel, len ja som bol mladý dlhé štyri roky. Neviem ani prečo.
Ako synovia získali autogramy
Som rád, že na vyhlásení v Bratislave boli aj moje deti, že už vnímajú, o čo ide. Pripravoval som ich, že teraz asi žiadnu cenu nezískam. Budem najšťastnejší, keď raz budú pokračovať v tom, čo robím ja. Som rád, že sú mojimi najvernejšími fanúšikmi, ale ich vkus neobmedzujem. Najmladší syn Nicholas mal obľúbeného Michaela Nylandera z Chicaga. Neviem vlastne, ako k nemu prišiel. Bola situácia, že Nylander hral vo Washingtone a syn sa s ním stretol v hráčskej miestnosti. Šesťročný Niki ostal skamenený. Prekvapilo ma, že tak intenzívne žije hokejom.
Dcéra Petra už do hokeja veľmi nie je. Je vo veku, keď sleduje viac rôzne hudobné skupiny, samé esemesky kamarátkam. Pri nej sa ťažko dostanem za počítač, lebo tam sedí ona a komunikuje s každým. Treba už dávať na ňu pozor. David mal hokejových vzorov viac, pozná strašne veľa hráčov. Hrávame hru, že ja poviem mužstvo NHL a začiatočné písmeno, ku ktorému on pohotovo priradí hokejistu z tohto tímu. Keď hrával Jágr ešte za Pittsburgh, pri zápase Penguins vo Washingtone si ho David vystriehol na chodbe. Prišiel k nemu a Jágr mu ochotne dal autogram. Jardo nevedel, o koho ide. Aj preto, lebo David sa od trémy či šťastia nezmohol na slovo. Boli to pekné momenty. Dodnes zbierajú obaja synovia kartičky a rôzne plagáty. Ich izba je ako každá u začínajúcich mladých hokejistov.
Doma najkrajšie
Najkrajšie miesto je pre mňa doma v Poprade. Krásny je Vancouver, aj Washington, lebo nemá vysoké budovy. Som rád, že som vyrastal v čarovnom prostredí pod Tatrami. Lepšie si to uvedomujem, až keď sa po dlhej sezóne vrátim domov a vytiahnem rodinku na nejakú túru.“
vizitka Petra Bondru Narodený 7. februára 1968 v Lucku (Ukrajina).
Draft: 1990, 8. kolo, 156. miesto, Washington.
Klub NHL. Washington Capitals (od roku 1990).
Celková bilancia v NHL: 907 zápasov v NHL, plus v play off 73. Góly v NHL: 451, v play off 30. Asistencie: 339 v NHL, v play off 26. Body v NHL: 790, v play off: 56.
Plat v uplynulej sezóne:
4 750 000 amerických dolárov.
Reprezentácia Slovenska: olympijská kvalifikácia v Sheffielde 1993. ZOH 1998 v Nagane. A-kategória MS: 2002 (zlato), 2003 (bronz).
