Myslíte si, že má význam podpisovať vyhlásenia, výzvy či petície?

jednoznačne áno 20 %

niekedy to urobiť treba 29 %

je to nezmysel,

aj tak sa nič nezmení 44 %

nikdy som sa nad tým

nezamýšľal 7 %

Zdroj: www.sme.sk

Zúčastnilo sa 877 čitateľov SME

František Mikloško podpísal počas totality viaceré petície - za prepustenie väznených rehoľníkov, za povzvanie pápeža do Československa, vyhlásenie o deportáciách Židov, za odluku cirkvi od štátu, Bratislavu nahlas. Dnes už nijaké vyhlásenia nepodpisuje.

„Skončil som v novembri 1989,“ hovorí. Podľa neho sa odvtedy objavila len jedna skutočne historická výzva, podpísaná významnými signatármi. „Bola to výzva biskupov v roku 1996, v ktorej protestovali proti Mečiarovmu zákonu o ochrane republiky,“ myslí si.

Ján Budaj, signatár a spoluator známej ekologickej a občianskej výzvy Bratislava nahlas z roku 1987, podpisuje výzvy dodnes. „Dnes už podpísať sa nie je gestom hrdinstva, ale gestom občianskej aktivity. Aj tá si zaslúži rešpekt. Podpisujem všetky občianske aktivity, s ktorými sa stotožňujem,“ hovorí.

V Čechách sa pod vyhláseniami na aktuálne témy dodnes objavuje podpis Ludvíka Vaculíka, spoluautora Charty 77. Naposledy podpísal výzvu 2000 slov v roku 2000 za nezávislosť Českej televízie.

Podpisujeme bez strachu

Slováci v posledných rokoch podpisujú radi - od začiatku apríla do konca júna tohto roku prišlo napríklad len na Úrad vlády SR až 253 petícií.

Petičné právo ako jedno zo základných občianskych práv zaručuje ústava. Petíciou možno od štátnych inštitúcií na všetkých úrovniach žiadať čokoľvek, s podmienkou, že nevyzýva na porušovanie základných práv a slobôd a nezasahuje do nezávislosti súdu. Toto právo vo veľkom využívame, nie vždy si však ľudia sú vedomí toho, čo vlastne majú právo požadovať.

„Žiadatelia si zákony často neprečítajú, a prídu s petíciou, v ktorej žiadajú protizákonné veci,“ hovorí Ivana Jalčová, vedúca odboru pre petície, sťažnosti a vnútornú kontrolu Národnej rady SR.

Menšími petíciami sa v parlamente zaoberajú príslušné výbory, tie, ktoré majú viac ako 100 000 podpisov, posudzuje plénum.

Mnohí pochybujú, či má význam nechať podpis na petičnom hárku. Netušia, aký je osud vlastnou rukou napísaného mena na hárku, rodného čísla, ktoré napíšu v staničnom priechode na petičný hárok. Do údajov na hárkoch už nemôže po ich odovzdaní nikto nahliadnuť bez príslušného povolenia. Poslanec, ktorý by chcel z hárkov získať zoznam potenciálnych voličov, sa ku konkrétnym menám už dostane veľmi ťažko. „Na požiadanie sa dozvie počet podpisov pod ňou, ale hárky s konkrétnymi menami vydáme z archívu, len ak o ne požiada celý výbor,“ hovorí Jalčová.

Sloboda a rôznorodosť

Častými témami petičných akcií sú komunálne problémy. V poslednom období parlament dostal petíciu za zachovanie materskej a základnej školy v obci Podhradie, matiční pracovníci sa podpisovali proti odčleneniu Národnej knižnice, baníci z okolia Prievidze apelovali na parlament, aby sa zaoberal ich sociálnou situáciou.

Občania Medzilaboriec spisovali petíciu za to, aby starosta mesta nepovolil vytvorenie rómskej štvrte.

Známe sú petície za vypísanie referenda, za priamu voľbu prezidenta, za neprivatizovanie strategických podnikov či petícia za „za skutočnú reformu verejnej správy“.

Odvaha podpísať

V období komunizmu predstavovali petície a vyhlásenia prejav odporu proti komunistickému režimu a stali sa historickými medzníkmi. Ich znenie vypracúvali skupinky intelektuálov v opozícii proti režimu. Podpísanie bolo prejavom občianskej odvahy, signatármi boli preto často tí istí ľudia. Napísať meno pod takéto vyhlásenie znamenalo takmer automaticky vystaviť sa sledovaniu ŠtB a perzekúciám. Najznámejšie z nich, Chartu 77, na ktorej texte sa podieľal Václav Havel, Pavel Kohout či Ludvík Vaculík, podpísali stovky ľudí a najmenším trestom bola vzápätí strata zamestnania, v horšom prípade výsluchy, domové prehliadky, nútená emigrácia či väzenie. Zo Slovákov ju podpísalo len niekoľko desiatok ľudí, ako jeden z prvých Dominik Tatarka, Vladimír Čech či Miroslav Kusý.

Vyhlásenia elity

Vyhlásenia podpísané úzkym okruhom vybraných ľudí sa však stále objavujú. Ale už neplatí, že okruh signatárov týchto výziev je stále rovnaký. Podpisy odrážajú názorovú rôznorodosť, ktorá na Slovensku panuje.

Takou bola naposledy výzva za zotrvanie SMK vo vládnej koalícii, ktorú podpísalo 36 osobností - historikov, politológov, vedeckých pracovníkov, umelcov. Signatárov, ktorí sa sami označili za elitu, prijal aj prezident Rudolf Schuster. Objavila sa však aj kritika toho, či práve títo ľudia sa ozvali v pravý čas, k správnej záležitosti a apelujú na správneho adresáta. „Toto vyhlásenie podľa mňa prišlo neskoro, a adresátom nemala byť SMK. Myslím si, že nebude míľnikom ponovembrových časov,“ povedal Peter Zajac.

„Sila petície alebo vyhlásenia nie je v počte podpisov, ale v myšlienke. Tu ukážu dejiny, či títo signatári naozaj pozdvihli svoj hlas v historickej chvíli,“ myslí si Mikloško.

Nové formy

V poslednom čase sa objavujú aj novšie formy apelu na zodpovedných ako petície. Účinnejšou formou, ako „otravovať“ kompetentných svojimi požiadavkami, je adresné zasielanie listov. Túto metódu, keď sa priamo na adresu istej inštitúcie alebo konkrétneho zodpovedného pracovníka zasielajú denne listy s požiadavkami, vo svete už roky používa napríklad Amnesty International. U nás ju použila napríklad ekologická mimovládna organizácia Spoločnosť priateľov Zeme pri príprave zákona o odpadoch, spolu s petičnou akciou.

„Petíciu Za dobrý zákon o odpadoch podpísalo 35-tisíc ľudí. To už bola istá váha, týmto číslom sa argumentovalo aj keď sa prijímal zákon o odpadoch. Petíciu však odovzdáte príslušnému orgánu, zaeviduje sa, ale fyzicky ju tam majú na očiach len jeden deň. Ak sú však denne zaplavovaní listami alebo faxmi, je to po psychologickej stránke účinnejšie ako podpisová kampaň,“ hovorí koordinátor Spoločnosti priateľov Zeme Ladislav Hegyi.

MIRKA HOROBOVÁ
BARBORA TANCEROVÁ