Marius van Vlooten je monument vášne. Nemôže milovať len tak - miluje bezpodmienečne, miluje na zbláznenie. Slepo. Žarlivý, sklamaný z „bláznovstva lásky“ si vpáli guľku do hlavy, prežije, ale slepý. Stane sa hudobným kritikom. A potom sa znovu zamiluje - do členky sláčikového kvarteta, huslistky Suzanny Flierovej, ktorá práve hrá Janáčkovu Kreutzerovu sonátu. Nemôže to dopadnúť dobre. Ale aj tak to nedopadne najhoršie. Margriet de Moorová napísala odpoveď na Tolstého novelu a Janáčkovu komornú hudbu - horúci, spenený román o túžbe a nebezpečenstve, osude a moci hudby.
S tým všetkým tu nie sme sami. Vždy je v dejinách, v kultúrnych dejinách, čosi, čo bolo predtým a načo niekedy z ničoho nič narazíme a potom máme pocit, že na to musíme odpovedať. Výsledkom takej zrážky je krátka, no kultúrno-historicky nesmierne bohato prepojená Kreutzerova sonáta Margriet de Moorovej. Literatúra, ktorá by nemohla vzniknúť bez predkov a bez hudby. Alebo možno hudba, ktorá sa zmenila na literatúru, rozprávačskými nohami pevne na zemi príbehu a hlavou v nádhernom a nebezpečnom umeleckom nebi.
Zaľúbený spisovateľ
Ako mohol ten príbeh vyzerať v skutočnosti? Kedysi žil skladateľ, ktorý sa ako šesťdesiatročný naposledy zaľúbil. Veľmi sa zaľúbil. Mal napísať sonátu pre sláčikové kvarteto. A tak vytiahol z pamäti svoj dávny plán. Vzal si Tolstého novelu Kreutzerova sonáta, či presnejšie povedané, tragický príbeh starnúceho a čoraz prudérnejšieho klasika, v ktorom vrah na ceste vlakom svojmu spoločníkovi rozpráva, ako sa jeho žena, zvedená uvedením Beethovenovej Kreutzerovej sonáty, raz pokúsila ujsť z manželského väzenia. Manžel ju zabil a súd ho oslobodil, keďže bránil svoju česť.
Leoš Janáček - lebo oňho v tom príbehu šlo - sa desaťročia zaoberal tým, že s mravným odsúdením lásky to nie je také jednoduché. A tak, jedného dňa roku 1923, sadol si a za necelých osem dní zložil dvadsať minút možno najkrajšej komornej hudby dvadsiateho storočia. Hudobný portrét, ako napísal, „zúfalej, zlomenej, na smrť vyčerpanej ženy“. Janáčkovo kvarteto sa stalo repertoárovou skladbou, prekrylo nakoniec aj samotnú Tolstého Kreutzerovu sonátu.
Pokračovať v špirále
Príbeh Kreutzerovej sonáty a jej následkov sa neskončil. Tolstého téza o zlej vášni hudby stojí úplne nezmieriteľne proti Janáčkovmu kvartetu. Margriet de Moorová, vzdelaním speváčka, sa pokúsila ich spojiť. Keď pripravovala koncert kvartet na hudobný festival, narazila na Janáčkovo kvarteto. A pochopila, že v tej špirále, čo sa začala s Beethovenom, musí pokračovať.
V jej knihe niet ani stopy po mravnom odsúdení. Ale nie je ani súcitná. Autorka ju stavia z rozhovorov, ktoré Marius van Vlooten vedie s jedným hudobným vedcom v letiskových halách a lietadlách. Je to príbeh lásky, v ktorej je od začiatku vložený zárodok zla, hudobný zárodok, príbeh veľmi zvláštneho života jedného sláčikového kvarteta. Príbeh huslistky Suzanny Flierovej a slepého hudobného kritika van Vlootena, v ktorom má posledné slovo život, nie láska, lebo tá je, ako život, v pohybe, mení sa, zvrháva sa, obracia proti sebe.
Marius van Vlooten uzavrie Suzannu do svojho väzenia lásky a postupne zmenšuje priestor okolo nej. Rýchlo vytušíme, že sa to musí skončiť katastrofou.
Suzanna Flierová je nádherný fantóm, najkrajší obraz z galérie v slepcovej hlave. Obraz, o ktorý jedného dňa príde. Je krásna, ale bledá, akoby v diaľke. Vidíme ju len mŕtvymi očami slepého, fascinujúci výtvor fantázie.
No bez Janáčka by to bol len opis obrazu bez zvuku. Hudba je tu nebezpečná, lebo prebúdza túžbu. Túžba je nebezpečná, lebo spôsobuje slepotu a šialenstvo. K tejto knihe sa ako soundtrack jednoznačne odporúča Janáčkova Kreutzerova sonáta v podaní niektorého renomovaného kvarteta. Pokiaľ človek nie je hudobný kritik, nebude už také podstatné, ktorého.
ANDREA PUKOVÁ
